M. Rázus: Životopis

Dotýkal sa ľudskosti, zmyslu a hodnôt

M. Rázus: „Nikomu som neodpustil - ani cudzím, ani svojim, ani sebe.“

Matka Mária Rázusová, rodená Petríková pochádzala z početnej a veľmi chudobnej rodiny vrbického pastiera. Do školy chodila iba „štyri zimy“ a išla slúžiť. Strávila prácou v službe celých deväť rokov u cudzích. Vo voľných chvíľach čítala a dokonca veršovala texty na úryvky melódií ľudových piesní. Ako dvadsaťjedenročná sa vydala za Martina Rázusa – Capka, miestneho pltníka. V malom domčeku na vyšnom konci Vrbice (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) sa im narodilo osem detí. V materiálnom nedostatku, ale v srdečnej atmosfére ich viedla ku skromnosti, túžbe po vzdelaní a k láske k Bohu a národu.

Martin Rázus-Capko zomrel vo veku nedožitých štyridsiatich deviatich rokov zodratý v garbiarskej fabrike, kam nastúpil, keď železničná doprava nahradila pltníctvo. Vdova Mária Rázusová statočne znášala útrapy, aj smrť dvoch detí. Pracovala a keď si našla čas, čítala a sledovala spoločenské i politické dianie. Tešila sa, že deti napĺňajú jej nenaplnené sny, študujú, cestujú a píšu. Podporovala ich a pomáhala im do konca svojho života. Bola pre nich istotou, osobou, ku ktorej sa mohli vždy vrátiť. V skromnom vrbickom domčeku ju doopatroval najmladší syn Ondrej, ktorý sa vrátil tesne pred druhou svetovou vojnou z Ameriky. Napriek chorobe pani Mária prežila smrť svojho najstaršieho syna Martina.

Cesty života

„Vták má svoje hniezdo, líška dieru a človek svoj domov. Myslím predne ten tichý kút, kde zlatá žiara svitu zasvieti im prvý raz do tváre. To je niekde palác, niekde len chalupa, ktorá má však vždy svoje podivné kúzlo.“ – napísal Martin Rázus mladší v knihe esejí Argumenty.

Narodil sa 18. októbra 1888 v rodičmi postavenom domčeku vo Vrbici, ktorý pozostával zo vstupného pitvora - kuchynky s murovanou pecou a neveľkej izby, podkrovia, kde sa nachádzal pôjd. Dnes Rázusových dom tvoria aj predné dva domy, ktoré postavili iní Rázusovci. Slúži ako múzeum a vypovedá o dobe a diele jej bývalých obyvateľov.

Chlapci z početnej chudobnej rodiny, v tom čase podľa zvyku nastúpili do učňovských služieb, dievčatá do služieb v rodinách. Múdra a prezieravá matka sa postarala, aby jej deti študovali. Aj vďaka štipendiu rodáka Jána Borbisa začal jedenásťročný Martin štúdiá na mikulášskej meštianke. Napriek dobrým študijným výsledkom bol kvôli panslavizmu vylúčený zo školy a do štvrtého ročníka gymnázia nastúpil v Banskej Bystrici. Podobné obvinenia musel znášať aj na vyššom gymnáziu - lýceu v Kežmarku (1903-1907). Po maturitách nastúpil na Teologickú akadémiu v Bratislave. Ukončil ju v roku 1911.

Nasledoval niekoľkomesačný študijný pobyt v škótskom Edinburgu, krátke pôsobenie v službe kaplana u Samuela Zocha v Modre a v roku 1913 prvé samostatné pôsobisko v Pribyline v povolaní farára. Do Pribyliny si doviedol už aj manželku Elenu, dcéru Samuela Zocha. Rok 1914 bol radostný pre narodenie syna Martina, tragický však pre vypuknutie vojny a ňou spôsobeným utrpením celej krajiny. V tomto roku vstúpil do Slovenskej národnej strany, ktorej bol aktívnym členom a funkcionárom do konca života.

O päť rokov neskôr pribudla do rodiny dcéra Elena. Aby uživil rodinu, rozlúčil sa s rodným Liptovom a prešiel na nové pôsobisko – na faru v Moravskom Lieskovom. V júni 1922 sa tu narodila dcéra Viera, v roku 1926 Danuša. Odlúčený od spoločenského diania sa popri kazateľskej činnosti venoval literatúre a politickým aktivitám, národnému a sociálnemu pozdvihnutiu Slovenska. Keď začiatkom roka 1930 dostal pozvanie od breznianskeho konventu na miesto farára, opustil Moravské Lieskové. Jeho obyvatelia však zostali nielen v jeho spomienkach, ale zachytení aj v najrozsiahlejšom diele – štvorzväzkovom románe Svety.
V Brezne prežil zvyšok svojho života. Stretával sa so svojimi cirkevníkmi, prežíval ich radosti, problémy a venoval sa aj literárnej a politickej práci. V liste z roku 1935 píše: „Dotiahol som to až po brezniansku faru – vrchol mojej existenčnej kariéry.“ História mesta ho natoľko zaujala, že sa stala námetom niektorých jeho diel (Júlia, Odkaz mŕtvych). V Brezne prežil najplodnejšie obdobie literárnej tvorby. Časté zdravotné problémy, nenaplnenie politických predstáv, kritika odporcov ohľadom jeho názorov na domáce i zahraničné udalosti podlomili jeho zdravie natoľko, že predčasne, ako štyridsaťdeväťročný, takmer slepý, Martin Rázus zomrel. V Brezne sa 8. augusta 1937 navždy rozlúčil so svojimi blízkymi a veriacimi. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.

Služba cirkvi a ľuďom

Martin Rázus sa rozhodol pre kňazské povolanie kvôli skromným rodinným podmienkam a hlavne preto, aby bol v kontakte s ľuďmi. Veľkým prínosom pre jeho rozhľad bol pobyt v Edinburgu, kde študoval literatúru, sociológiu, filozofiu a teológiu. Páčil sa mu tamojší spôsob života. Ľudia, ktorí patrili k istému kostolu, mali svoje literárne schôdzky v cirkevnej sieni. Vymieňali si tam názory, deti zapájali do aktivity formou hier a viedli ich k samostatnému rozmýšľaniu. Veľa uvažoval, ako pomôcť slovenskému národu a cirkvi. Videl potrebu národnej hrdosti a vzdelania : „ Zo dňa na deň upevňuje sa vo mne presvedčenie, že len hlboká vzdelanosť dopomôže nám k slobode a k životu.“

Na svojom prvom kňazskom pôsobisku v peknom, ale chudobnom kraji v Pribyline, postavil novú školu. V Moravskom Lieskovom pri Novom meste nad Váhom žal úspech ako výborný kazateľ. V Brezne často navštevoval ľudí a cirkevníkov, pomáhal im, riešil ich problémy, poučoval a potešoval. Až po vážnych zdravotných problémoch sa utiahol do ústrania.

Začiatok jeho politickej kariéry sa datuje rokom 1913 po presťahovaní sa do Pribyliny. V roku 1914 sa stal členom Slovenskej národnej strany. Zostal jej verný do konca svojho života a v roku 1933 sa stal jej predsedom. Netúžil však po moci, chcel slúžiť ľuďom a národu. Pozornosť venoval otázke slovenského priemyslu, výstavbe železníc, podporoval založenie národno-hospodárskeho ústavu, slovenskej vysokej školy technickej a slovenského štatistického úradu. Politickú scénu opustil v roku 1936.

Literárne dotyky

Prvé verše napísal počas ľudovej školy. Ako osemnásťročný vytvoril lyricko-epickú báseň o liptovských hôrnych vílach. Nenasledoval kladný posudok, no Rázus sa nedal znechutiť. V januári 1907 poslal sedem básní redaktorke Dennice Terézii Vansovej a dve redaktorovi Škultétymu. Oslovil aj ďalšie vydavateľstvá a dočkal sa publikácií niekoľkých básnických pokusov. Väčšinou v nich zobrazil rozdiel medzi ideálom a skutočnosťou, v neskoršej tvorbe nájdeme aj znaky symbolizmu. Chcel byť básnikom kolektívu, básnikom národným. Básne s protivojnovou tematikou zhrnul do zbierok Z tichých i búrnych chvíľ, To je vojna, Hoj zem drahá a dosiahol nimi dobrú čitateľskú odozvu. Zápasí v nich so svetom i so sebou samým, trápia ho tragédie, ktoré vojna zapríčiňuje a burcuje k aktivite.

„Prisahám na tie hroby

padlých našich bratov,

prisahám na zem čiernu,

čo nám drahou, svätou-

prisahám – hoc sa zdvihne
všetkých pekiel plemä

otrokmi sme boli dosiaľ,

viacej nebudeme!!!

V ďalších zbierkach sa dotýkal ľudskosti, zmyslu a hodnôt vykonanej práce, odvahy postaviť sa prekážkam, no aj únavy a sklamania zo životných zápasov (Šípy duše, Bača Putera, Cestou a ďalší). Posledná básnická zbierka Stretnutie, venovaná rodičom, vyšla až po jeho smrti.

„ Ó, mati drahá, verte mi,

raz inak bude na zemi:

nová jar v behu stávekom,

keď človek bude človekom.

A bude chleba, mieru, hoj

V ňom bude mať diel otec môj.“

Próza nebola dlho doménou Martina Rázusa. Najrozsiahlejšiu tvorbu predstavuje jeho už spomenutý štvorzväzkový román Svety. Veľkú popularitu u čitateľov získali jeho historické romány a autobiografické knihy Maroško, Maroško študuje a kniha esejí Argumenty. Hovory so synom i s tebou.

Väčšina Rázusovcov spojila svoje životy s knihami. Bratia Martina Rázusa Michal a Matej boli v Mikuláši známymi vlastníkmi kníhtlačiarne. Sestra Mária Rázusová-Martáková sa presadila ako významná spisovateľka, prekladateľka, redaktorka a učiteľka. Jej verše oslovili niekoľko generácií detí. Ako učiteľka dôkladne poznala detskú dušu, jej túžby a bolesti. Napriek vážnej chorobe vytvorila množstvo pôvabných básní: Hore grúňom – dolu grúňom, Na veselej posiedke, Zatúlané húsa a rozprávkových kníh Ako išlo vajce na vandrovku, Tri prasiatka a mnohé ďalšie.

Zlata TROLIGOVÁ