Dotýkal sa ľudskosti, zmyslu a hodnôt

M. Rázus: „Nikomu som neodpustil - ani cudzím, ani svojim, ani sebe.“

Matka Mária Rázusová, rodená Petríková pochádzala z početnej a veľmi chudobnej rodiny vrbického pastiera. Do školy chodila iba „štyri zimy“ a išla slúžiť. Strávila prácou v službe celých deväť rokov u cudzích. Vo voľných chvíľach čítala a dokonca veršovala texty na úryvky melódií ľudových piesní. Ako dvadsaťjedenročná sa vydala za Martina Rázusa – Capka, miestneho pltníka. V malom domčeku na vyšnom konci Vrbice (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) sa im narodilo osem detí. V materiálnom nedostatku, ale v srdečnej atmosfére ich viedla ku skromnosti, túžbe po vzdelaní a k láske k Bohu a národu.

Martin Rázus-Capko zomrel vo veku nedožitých štyridsiatich deviatich rokov zodratý v garbiarskej fabrike, kam nastúpil, keď železničná doprava nahradila pltníctvo. Vdova Mária Rázusová statočne znášala útrapy, aj smrť dvoch detí. Pracovala a keď si našla čas, čítala a sledovala spoločenské i politické dianie. Tešila sa, že deti napĺňajú jej nenaplnené sny, študujú, cestujú a píšu. Podporovala ich a pomáhala im do konca svojho života. Bola pre nich istotou, osobou, ku ktorej sa mohli vždy vrátiť. V skromnom vrbickom domčeku ju doopatroval najmladší syn Ondrej, ktorý sa vrátil tesne pred druhou svetovou vojnou z Ameriky. Napriek chorobe pani Mária prežila smrť svojho najstaršieho syna Martina.

Cesty života

„Vták má svoje hniezdo, líška dieru a človek svoj domov. Myslím predne ten tichý kút, kde zlatá žiara svitu zasvieti im prvý raz do tváre. To je niekde palác, niekde len chalupa, ktorá má však vždy svoje podivné kúzlo.“ – napísal Martin Rázus mladší v knihe esejí Argumenty.

Narodil sa 18. októbra 1888 v rodičmi postavenom domčeku vo Vrbici, ktorý pozostával zo vstupného pitvora - kuchynky s murovanou pecou a neveľkej izby, podkrovia, kde sa nachádzal pôjd. Dnes Rázusových dom tvoria aj predné dva domy, ktoré postavili iní Rázusovci. Slúži ako múzeum a vypovedá o dobe a diele jej bývalých obyvateľov.

Chlapci z početnej chudobnej rodiny, v tom čase podľa zvyku nastúpili do učňovských služieb, dievčatá do služieb v rodinách. Múdra a prezieravá matka sa postarala, aby jej deti študovali. Aj vďaka štipendiu rodáka Jána Borbisa začal jedenásťročný Martin štúdiá na mikulášskej meštianke. Napriek dobrým študijným výsledkom bol kvôli panslavizmu vylúčený zo školy a do štvrtého ročníka gymnázia nastúpil v Banskej Bystrici. Podobné obvinenia musel znášať aj na vyššom gymnáziu - lýceu v Kežmarku (1903-1907). Po maturitách nastúpil na Teologickú akadémiu v Bratislave. Ukončil ju v roku 1911.

Nasledoval niekoľkomesačný študijný pobyt v škótskom Edinburgu, krátke pôsobenie v službe kaplana u Samuela Zocha v Modre a v roku 1913 prvé samostatné pôsobisko v Pribyline v povolaní farára. Do Pribyliny si doviedol už aj manželku Elenu, dcéru Samuela Zocha. Rok 1914 bol radostný pre narodenie syna Martina, tragický však pre vypuknutie vojny a ňou spôsobeným utrpením celej krajiny. V tomto roku vstúpil do Slovenskej národnej strany, ktorej bol aktívnym členom a funkcionárom do konca života.

O päť rokov neskôr pribudla do rodiny dcéra Elena. Aby uživil rodinu, rozlúčil sa s rodným Liptovom a prešiel na nové pôsobisko – na faru v Moravskom Lieskovom. V júni 1922 sa tu narodila dcéra Viera, v roku 1926 Danuša. Odlúčený od spoločenského diania sa popri kazateľskej činnosti venoval literatúre a politickým aktivitám, národnému a sociálnemu pozdvihnutiu Slovenska. Keď začiatkom roka 1930 dostal pozvanie od breznianskeho konventu na miesto farára, opustil Moravské Lieskové. Jeho obyvatelia však zostali nielen v jeho spomienkach, ale zachytení aj v najrozsiahlejšom diele – štvorzväzkovom románe Svety.