Jedným z najaktívnejších a najvýznamnejších osobností slovenského národného a literárneho života v 19. sto. bol Jozef Miloslav Hurban (1817-1888).
Narodil sa v Beckove v rodine evanjelického farára. Počas štúdií na bratislavskom lýceu patril k najaktívnejším čleom Spoločnosti česko-slovanskej. Na výlete štútrovskej mládeže na Devín (1836) prijal slovanské meno Miloslav, ktoré dôsledne používal po celý život. Po ukončení teológie sa stal kaplánom na Brezovej a neskôr farárom v Hlbokom, kde pôsobil až do smrti. Tu sa v roku 1843 konala schôdza Štúra, Hurbana a Hodžu, na ktorej sa dohodli prijať novú spis. slovenčinu. Hurbanovou zásluhou vychádza prvá kniha v spis. slovenčine, druhý ročník almanachu Nitra (1844). Ako významný obranca novej slovenčiny a novej literatúri sa prejavil v časopise Slovenskje Pohladi na vedi, umeňja a literatúru, ktorý začal vydávať roku 1846.

V revolučných rokoch 1848-49 patril k najaktívnejším agitátorom a organizátorom. Príchod nových čias privítal básňou Bije zvon slobody, čujte ho národy... Stál na čele ozbrojeného povstania proti uhorskej revolúcii. Spolu so Štúrom sa zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe, kam sa dostal na úteku pred zatknutím. Na jeseň roku 1848 sa stal ako jeden zo zakladateľov predsedom Slovenskej národnej rady. Vo Viedni zorganizoval dobrovoľníkov, s ktorými prišiel na naše územie, zúčastnil sa na bojoch proti uhorskej revolúcii, a tým sa postavil na stranu cisárskej Viedne. Sklamaný neúspechom revolúcie preniesol svoju aktivitu na cirkevné a literárne pole. V 60. rokoch opäť vstúpil do politického života ako aktívny účastník memorandového zhromaždenia a spoluzakladateľ Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol väznený za obranu slovenských záujmov.

Hurban začal svoju literárnu činnosť už počas štúdií. V svojich veršoch kritizoval odrodilstvo, veril v budúsnosť Slovákov a Slovanov. Využíval pritom rôzne žánre, od ódy až po satiru. Najbližšia mu však bola próza, ktorá dávala viac priestoru jeho polemickému temperamentu. Postoj k súčasnému spoločenskému životu prejavil v cestopisnej črte Prechádzka po povážskom svete (1844) a v besedniciach Korytnické poháriky (1847). Pomocou humoru a satiry pranieruje záporné stránky slovenského života, najmä alkoholizmus, úžerníctvo a malomeštiactvo.

Najúspešnejšou Hurbanovou prózou zo súčasnosti je satirická novela Od Silvestra doTroch kráľov (1847). Už názov naznačuje krátke časové rozpätie zobrazovaných udalostí. Situačná komika okolo bohatého starého mládenca Ďorďa Šúplatu postupne prerastá do frašky. Šúplata hľadá bohatú nevestu, no nakoniec si zoberie svoju starú slúžku Ilonu, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii. Ilona medzitým žreb predala advokátovi Brožkovi, ktorý ho venoval priateľovi, slovenskému spisovateľovi Milenskému, ako svadobný dar. Príbeh sa odohráva v mestečku Bruchoslavice, v ktorom prekvitá klebetárstvo, honba za majetkom, pýcha a nevzdelanosť. Vystupujú v ňom kladné a záporné postavy. Ku kladným patria mladí vlastenci Brožko, Milenský a Ľudmila, k záporným najmä úžerník, neokrôchanec a odrodilec Šúplata. V rozhovoroch Milenského s Brožkom Hurban rieši aktuálne dobové problémy („pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence...“). Pateticky vyznievajú slová, keď autor konštatuje, že národ predstavuje ten, kto „svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a štastia“. Originalita novely nie je vo fabule a kompozícii ani v situačnej komiky ale v spoločenskokritických postrhoch autora. Väčšina dialógov je dynamická, ale tam, kde sa Hurban dotýka národnej problematiky, pripomína jeho prejav kazateľský štýl. Novela kritizuje meštiactvo a protivníkov slovenskej idey.