Najsubjektívnejším a súčasne najrevolučnejším básnikom Štúrovej školy bol Janko Kráľ (1822-1876). O jeho živote sa zachovala málo biografických údajov. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v nebohatej meštianskej rodine. Po štúdiách v Kežmarku a v Levoči prichádza v r. 1842 do Bratislavy na lýceum, kde sa dostal do kruhu Štúrovej mládeže. Tu napísal prvé básne v slovenčine, ktoré uverejnil v 2. ročníku almanachu Nitra. Cez prázdniny zapisoval ľudové piesne a rozprávky rodného Liptova. Bol medzi tými, čo po Štúrovom zosadení z funkcie zástupcu profesora demonštratívne opustili Bratislavu. Jeho reakciou na túto udalosť bola báseň Duma bratislavská. Žiali nad tým, že málo je tých, ktorí sa postavili na Štúrovu obranu:

Málo nás je, málo, ale nič preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Záver básne je optimistický a súčasne je výzvou do boja za slobodný život:
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“

Kráľ sa svojimi radikálnymi názormi cítil osamotený. Dôkazom toho je báseň Orol, v ktorej vykresľuje mládenca opúšťajúceho matku a rodný kraj, aby v šírom svete bojoval, kým nezahynie:
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú...

Nie idyla a pokoj, ale boj a rozpor – sa stávajú Kráľovým ľudským i básnickým osudom. V básni Orol vták sa vyznáva, že „radšej zhynie na poli, ako by žil v nevoli“.
Na jar r. 1848 spolu s priateľom Jánom Rotaridesom vyzýval v Honte (v okolí Šiah) ľud, aby povstal proti pánom a so zbraňou v ruke si vydobyl svoje práva. Údajne aj prednášal svoju Krajinskú pieseň, v ktorej privítal revolúciu.

Krajania, Slováci, dovedna sa berme,
kto nás bude tlačiť, dobra ho naperme,
nabojme sa v svete žiadnu dušu živú,
Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú.

Za buričstvo si vyslúžil desaťmesačný trest v Šahách a Pešti. Na jar r.1849 odišiel do Liptovského Mikuláša, kde organizoval dobrovoľnícky oddiel. Vtedy napísal Jarnú pieseň, jednu z najkrajších básní o slobode.
Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak´ sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!

Kráľ sa obracia k všetkým slovanským národom, aby si vydobyli národnú slobodu a podali si svorne „bratské ruky k veľkému životu“,
Sklamaný neúspechom revolúcie napísal svoju najobšírnejšiu revolučnú báseň Šahy. Na pozadí vlastného osudu revolucionára, ktorý sa dostal do väzenia, zobrazil celý tragický priebeh revolúcie. Trpko sa lúči so svojimi nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud svojho národa.
J. Kráľ spojením osobného zážitku s osudom národa a ľudstva položil základy slovenskej modernej reflexívnej a revolučnej lyriky.
Súčasne s lyrickými básňami písal aj balady, vystihujúce pocity mladých ľudí, ktorí sa postavili proti svetu s odhodlaním priniesť aj tie najväčšie obete. Zdrojom jeho baladiky boli nielen Kollárove Národnie spievanky, ale najmä vlastná zberateľská činnosť. Balada Zverbovaný je dramatizovaným výjavom ľudového života, kde hrdina Kráľových postáv je najväčšmi zrastený s ľudom. Janík nie je len synom prírody, ale má aj odbojné a nepokojné črty. Východisko nachádza iba v zbrani a uvedomuje si, že „šablička zelená treba junákovi“. V závere balady vyjadril vlastné pocity, keď si kladie otázku: „Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?“ Záver teda nezodpovedá tradičným baladám, pretože je to výzva do boja.