- kráľ Hunov sa stal postrachom otriasajúcej sa Rímskej ríše, keď si plienením a drancovaním razil cestu Európou.

Roku 440 n. l. sa pokúšali armáda a loďstvo Východorímskej ríše dobyť späť severnú Afriku z rúk Vandalov. Rimania vtedy nepremýšľali o tom, že by ich mohli ohroziť Huni, kočovní ázijskí pastieri, ktorí prišli do oblasti dnešného Rumunska a Ukrajiny. Nazdávali sa, že hunských kráľov - Uldina, Rua aj Atilu - budú môcť zmanipulovať, a ak to bude potrebné, poraziť. Na tento svoj omyl doplatili.

Na začiatku roku 441 prekročil Atila dunajskú hranicu a dobyl rímske mesto Viminacium. Vyplienil ho, obyvateľov povraždil alebo vzal do otroctva a z mesta nezostal kameň na kameni. Na celom Balkáne zavládol strach. Atila vybudoval centralizované kráľovstvo, stmelil kmene stepných nomádov a zdokonalil vojenský systém, postavený na bleskových presunoch jazdy a používaní silných "skýtskych lukov". Jeho cieľom bolo dobyté územie predovšetkým vydrancovať a získanou korisťou odmeňovať svoje bojové hordy.

Huni na výpravách prešli tisícky kilometrov a zdalo sa, ako napísal istý rímsky súčasník, že žijú len v sedle. Ovládli oblasť od Kaspického mora po Maďarsko a na severe po dnešné Poľsko. Atila musel ustavične cestovať, aby si mohol toto rozsiahle územie udržať. Jeho dvor tvorila skupina bohato zdobených stanov. Atila sa preslávil aj svojím pôsobivým vystupovaním - veľvyslanca Prisca z Pania napríklad privítal skupinou tancujúcich dievčat. Na hostine boli jeho muži oblečení do hodvábnych šiat, pili zo zlatých pohárov a on sám nad nimi trónil v obyčajnom hunskom koženom odeve a s drevenou čašou v ruke.

Atila však bol aj tvrdým tyranom. Keď mu Rimania odmietli vyplatiť obrovský tribút (dávku) v zlate, zničili jeho hordy päť rímskych miest, porazili dve rímske armády a zastavili sa až pred bránami Konštantinopolu. Roku 450 sa Huni obrátili do západnej Európy. Rímsky generál Aetius prezieravo zostavil koalíciu západoeurópskych národov a stretol sa s Atilom roku 451 v bitke na Katalaunských poliach neďaleko mesta Chalons na východ od Paríža. Krvavá bitka, v ktorej bojovalo 40 000 mužov, sa skončila nerozhodne. Pre Atilu však znamenala porážku, pretože sa neskončila drancovaním. Podmanené národy ho začali opúšťať. V zúfalstve napadol Itáliu, obsadil Miláno a ohrozoval Rím. Nakoniec ho na jar roku 453, po pijanskej oslave jeho manželstva, našli mŕtveho. Zomrel na vnútorné krvácanie, mohol byť aj zavraždený. O rok sa jeho kmeňová federácia rozpadla.