Prezývali ho Pán státisícov voltov, Atómový hríb alebo Dynamit. Aj preto, že počas vystúpení odovzdal zo seba všetko. Francúzsky šansoniér a herec Gilbert Bécaud hovoril o publiku vždy v ženskom rode. Tisíce poslucháčov v sále boli preňho najkrásnejšou ženou, ktorú chcel
v ten večer milovať.

Bécaud sa narodil 23. októbra 1927 v juhofrancúzskom Toulone ako Francois Léopold Silly. Významnú úlohu v jeho živote hral klavír.
S hudbou sa stretol už v útlej mladosti, mal vtedy niečo vyše 4 rokov, keď ho rodičia po prvýkrát posadili ku klavíru a v tom okamihu si ho hudba podmanila navždy. „Matka chcela mať zo mňa virtuóza. Sama vedela hrať len Mozartov Turecký pochod, pretože nikdy nič iné nehrala“ – spomínal Bécaud. Hudbu študoval na konzervatóriu v Nice a v Paríži. Študoval usilovne, hoci štúdium bolo pomerne namáhavé. „Denne som hrával na klavíri 5 až 6 hodín, rôzne cvičné skladby. Ale mal som šťastie, že som mohol študovať u vynikajúcich profesorov. Boli veľmi prísni, ale vďačím im za veľa.“

Pred koncom vojny sa jeho rodina presťahovala do Paríža, kde začínal ako klavirista v nočných kluboch. Rozhodujúcim momentom v jeho hudobnej dráhe bolo stretnutie so šansonierom Jacquesom Pillsom, s ktorým vystupoval na spoločnom americkom turné. A to už pianista Bécaud zložil svoje prvé šansóny. O kvalite jeho piesní najlepšie hovorí to, že ich čoskoro spievali takí známi šansoniéri a šansoniérky Paríža ako Edith Piaf či André Clavean. Speváčka Edith Piaf mu umožnila vystupovať na jej koncertoch a uviedla ho tak do sveta francúzskeho šansónu.

Dvere Olympie sa mu po prvý raz otvorili 5. februára 1954. V ten večer bola polovica kresiel dolámaná a všetky sklá rozbité. Obecenstvo burácalo nadšením. Meno hrdinu, ktorý spôsobil túto explóziu vášní, sa na druhý deň rozletelo po celom Paríži. Všetko, čo Gilbert Bécaud robil na javisku, bolo úplným opakom toho, čo v 50-tych rokoch bolo medzi spevákmi v móde. Gestikuloval, tancoval a nadväzoval priamy kontakt s poslucháčmi. Rekord, ktorý vytvoril sa samozrejme nemeria počtom stoličiek, dolámaných obecenstvom. Od začiatku existencie Olympie v nej Bécaud účinkoval 20 krát. A pretože každý jeho program bežal jeden a pol až dva mesiace, dovedna sú to tri roky!

Bécaud zložil a interpretoval asi 400 piesní. Základ jeho repertoáru tvoria sentimentálne skladby, ako Lďimportant cďest la rose, Je reviens te chercher, Quand il est mort le poete, La solitude ca nďexiste pas, Et maintenant, ale ľudia si ho budú pamätať najmä pre jednu. Nathalie sa stala celosvetovým hitom.
Okrem Francúzska zaznamenal spevák veľký úspech aj v zahraničí. V roku 1996 tri týždne vystupoval na Broadwayi. V časoch najväčšej slávy absolvoval 250 koncertov ročne. Okrem toho stíhal televízne galavečery a filmové úlohy. V pražskej Lucerne vystúpil päťkrát a melódie, ktoré vymyslel, sa u nás udomácnili s pretextovanými originálmi – Podívej, kvete růže, Když umírá básník alebo pieseň na pamiatku Saint-Exuperyho – Návrat malého princa. Bécaud napísal množstvo skladieb, ktoré sa stali v anglo-americkom svete hitmi: The Day The Rains Came (1958), Let It Be Me (1960). What now my love (1962), interpretovalo asi 150 umelcov, vrátane Franka Sinatru, Elvisa Presleyho a Barbry Streisand. „Je to príbeh, ktorý treba spievať od srdca. Myslím, že pre srdcia iných ľudí. Čo bude ďalej. Náš príbeh končí. Môžeš ísť, kam sa ti zachce. Život je dlhý a svet je malý. Ale kto vie, čo bude ďalej?“

„Keď skladám pieseň alebo skáčem na pódiu, robím to zo srdca ako tenista, ktorý vykríkne pri podaní. Nie som karierista, ktorý má naplánovaný každý svoj pohyb.“
Najšťastnejší chcem byť zajtra, hovoril tento muž, ktorý podstatnú časť svojho života strávil na malej lodi, kotviacej na brehu Seiny v parížskej štvrti Boulogne. „Som ako dve osoby. Keď premýšľam o piesňach, som sám sebou. Keď spievam, patrím obecenstvu. To je ten rozdiel. Keď som sám vo svojej izbe a skladám pesničky, som to ja. Potom prídem na javisko a spievam. To už som niekto úplne iný – človek, ktorý patrí ľuďom,“ hovorieval. Bécaud bol rozhodnutý žiť naplno až do posledného dychu.