Ježiš Nazaretský životopis

ústredná postava kresťanskej viery sa narodil začiatkom nášho letopočtu v Betleheme, o jeho živote, účinkovaní sa dozvedáme hlavne z evanjelií. Pre nás kresťanov je Ježiš Kristus Boží syn, Vykupiteľ, Záchranca a Spasiteľ.

Nenájdeme takého človeka, v mene ktorého by sa na svete po celé stáročia udialo viac než v mene Ježiša z Nazaretu. Nik tak neovplyvnil ľudskú myseľ a neukázal cestu toľkým ľuďom - obráteným, uzdraveným, vykúpeným.
Ježiš z Nazaretu od samého začiatku nikdy nebol iba človekom, ktorý žil v židovskej krajine, ale vždy bol aj predzvesťou a symbolom určitého výkladu ľudských dejín. Niektorí ľudia o živote Ježiša pochybujú, jeho učeniu neveria. Môžeme však predpokladať, že by nejaké učenie, nejaké náboženstvo alebo viera postupne mohli nadobudnúť svetodejinný význam, keby za nimi nestál živý človek? Náboženská obec by si bola vytvorila legendu o Mesiášovi, ktorého ukrižovali a na tretí deň vstal z mŕtvych? Bola by zozbierala učenia o spáse človeka, ktoré kolovali v tých časoch a výber z nich preniesla na Mesiáša, vložila mu ich do úst? Bola by teda najprv vedome vytvorila evanjelium a potom k nemu pripojila Syna Božieho, keďže ho potrebovala ako autoritu?
To je celkom nepravdepodobné. Apoštoli, ktorí sa rozišli do sveta, aby hlásali Kristovo učenie, boli takí dojatí, ovplyvnení jedinečnými zážitkami s Ježišom Kristom, že prijali posmech a urážky svojho okolia a vydali svedectvo. Už o niekoľko rokov existovali prvé obce veriacich v Jeruzaleme, v Sýrii, v Malej Ázii a v Grécku. Ďalšia obec veriacich vznikla v Ríme, v meste cisárov, ktorí vládli nad vtedy známym svetom. Tu apoštol Peter prednášal prvé kresťanské kázne. Práve Rím sa stal veľkou skúškou kresťanstva. Nero, ktorý vládol od roku 54 do roku 68 po Kr., dal podpáliť Rím, lebo ho chcel postaviť nanovo a krajší. Keďže to nemohol verejne priznať, označil za podpaľačov kresťanov, ktorí boli rímskym úradom už dávno tŕňom v oku. Kresťania sa zdráhali uctievať rímskeho cisára ako boha a tým porušili základnú požiadavku štátu. A keďže mali prívržencov zväčša medzi chudobou a otrokmi, zdalo sa, že vyvolávajú aj nepokoje a vzbury. Kresťania hlásali lásku k blížnemu, dokonca lásku k nepriateľovi a preto odmietali vojenskú službu so zbraňou. Začalo sa strašné prenasledovanie, ktoré trvalo až do obdobia vlády Diokleciána. To, čo nariadil r. 303 bolo najhoršie a najkrutejšie so všetkých. Desaťtisíce kresťanov popravili, predhodili divej zveri, spálili.

Kresťanstvo však napokon vyšlo zo všetkého prenasledovania ešte mocnejšie a žiarivejšie. Krv mučeníkov bola a je semenom nových kresťanov.
Keď cisár Dioklecián odstúpil a začal sa boj o nástupníctvo, zvíťazil napokon Konštantín. Jeho matka, tajná kresťanka ho vychovávala k znášanlivosti a on spoznal, že ak sa zastane kresťanov, získa podporu, ktorá mu pomôže zvíťaziť nad protivníkmi. Hovorí sa, že v noci pred bitkou na Milvijskom moste mal sen, v ktorom mu anjel ukázal žiariaci kríž a zavolal: V tomto znamení zvíťazíš! Po týchto slovách si vojaci strhli zo zástav rímske orlice a namiesto nich pribili kresťanské kríže. Vo víťaznej bitke porazili Konštantínových protivníkov a triumfálne vtiahli do Ríma. O rok nato - v r. 313 vydal nový cisár tzv. milánsky tolerančný edikt, ktorý dovoľoval každému rímskemu občanovi vyznávať kresťanstvo. Konštantín sám sa dal pokrstiť na smrteľnej posteli roku 337. Západný svet sa tak stal kresťanským, tristo rokov po Ježišovom ukrižovaní na Golgote a jeho zmŕtvychvstaní.
Ako je tomu dnes? Kde sa svojím každodenným životom zaraďuje Európa, "kresťanské" Slovensko, každý jeden z nás? Dajme si odpoveď.