SVÄTOPLUK (okolo 830 – 894)
Svätopluk spočiatku vládol v Nitre. V roku 870 uzavrel spojenectvo so synom východofranského kráľa Ľ. Nemca Karolmanom. V tom istom roku ho Karolman obvinil z porušenia prísahy vernosti a uväznil niekde v Bavorsku. Na čelo slovenského odporu proti franskej nadvláde sa postavil kňaz Slavomír z mojmírovskej dynastie. Po svojom prepustení roku 871 sa Svätopluk tajne spojil so Slavomírom a po porážke franských vojsk sa stal jediným vladárom Slovenskej ríše. O tri roky neskôr (874) uzavrel mier s Ľ Nemcom a jeho synmi. V roku 880 oznámil pápež Ján VIII. Svätoplukovi, že prijíma jeho kráľovstvo pod ochranu sv. Petra. V 80. rokoch rozšíril kráľ Svätopluk I. svoje kráľovstvo výbojmi a podrobil si mnohé susedné územia obývané slovanskými kmeňmi – Sliezsko, Lužické Srbsko, územie dnešných Čiech, Vislansko (južná časť Poľska). V rokoch 889 – 893 Svätoplukova ríša odolala niekoľkým nájazdom a ťaženiam ugrofínskych nomádov a vojsk východofranského kráľa Arnulfa. Kráľ Svätopluk zomrel 17.3. 894.

JURAJ JÁNOŠÍK (1688 – 1713)
Juraj Jánošík sa stal uznávaným symbolom odboja chudobného ľudu proti feudálom. Ako osemnásťročný vstúpil do kuruckého vojska Františka Rákoczyho, ktoré bojovalo proti cisárskemu viedenskému absolutizmu. Krátko po porážke povstalcov pri Trenčíne (1708) musel narukovať do cisárskeho vojska. Na jar roku 1712 sa stáva Jánošík zbojníckym kapitánom a nahradil vo vedení družiny doterajšieho kapitána Tomáša Uhorčíka. Zbojníci prepadávali bohatých iba cez leto. Jánošíka chytili v marci 1713, keď niekoľko desiatok drábov z Liptovského Mikuláša v noci obkľúčilo dom bývalého zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka na lazoch obce Klenovec, do ktorého prišiel Jánošík prezimovať a kde práve spal. Jánošíka súdili v Liptovskom Mikuláši 16. a 17. marca 1713. 17. marca ho podrobili mučeniu. Žiadne závažné veci mu nedokázali, napriek tomu bol 17. alebo 18. marca popravený napichnutím na železný hák. Popravu vykonali neďaleko miesta, kde dnes stojí hotel Jánošík v Liptovskom Mikuláši. Mŕtve telo pravdepodobne pochovali na neďalekom cintoríne. Počas zboja nikdy nikoho nezabil ani nezranil.

ANTON BERNOLÁK (1762 – 1813)
Anton Bernolák sa narodil 3.10. 1762 v obci Slanica. Ako 16-ročný sa stal chovancom ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1787 dokončil Bernolák svoju štúdiu „Filozoficko-kritická rozprava o písmenách Slovákov“, ktorá čoskoro vyšla v Bratislave. Bol to prvý krok k ustáleniu spisovnej normy slovenského jazyka. A. Bernolák v nej vychádzal zo západoslovenských dialektov. O tri roky neskôr (1790) vydal v Bratislave prvú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica“. Bol predsedom Slovenského učeného tovarišstva, ktoré vzniklo v prvej polovici roku 1792. Spolok vydával a rozširoval literatúru v spisovnom jazyku (bernolákovčine) a upevňoval národné vedomie. Slov. uč. tovarišstvo bolo organizačným jadrom bernolákovcov a v 90. rokoch 18. stor. najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Jeho podporovateľom bol aj ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. V Bernolákovej slovenčine vyšlo viacero významných literárnych diel, najmä od Jána Hollého a Juraja Fándlyho. Anton Bernolák zomrel 15.1. 1815 v Nových Zámkoch.

ALEXANDER RUDNAY(1760 – 1831)
Narodil sa 4. októbra 1760 v Povaťanoch. Kňazskú vysviacku prijal 12. októbra 1738 v Trnave, a začiatkom apríla 1784 bol promovaný za doktora teológie. V januári 1785 nastúpil za kaplána do Častej. Alexander Rudnay bol tiež členom Slovenského učeného tovarišstva, založeného r. 1792 Antonom Bernolákom v Trnave, na povznesenie náboženského, kultúrneho a mravného života Slovákov. V roku 1805 sa stal ostrihomským kanonikom a r. 1806 rektorom kňazského seminára v Trnave a profesorom teológie. V roku 1816 bol ustanovený za sedmohradského biskupa so sídlom v Alba Iulii. V decembri roku 1819 dostal Alexander Rudnay pápežskú bulu o svojom menovaní za ostrihomského arcibiskupa. Na žiadosť samého panovníka sa presťahoval spolu s kapitulou z Trnavy do Ostrihomu. V Pešti zriadil systematizované miesto pre slovenského kaplána pri kostole sv. Jozefa. Na tomto mieste pôsobil istý čas aj Dr. Štefan Moyses. V roku 1828 ho pápež Lev XII. vymenoval za kardinála (z tej doby pochádza aj jeho výrok „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem“). Biskup Rudnay dbal zvlášť o to, aby slovenské farnosti dostávali slovenských kňazov. Biskup Rudnay sa tiež pričinil o vydanie Bernolákovho Slovára a preklad Svätého Písma do bernolákovskej slovenčiny. Okrem toho dával každoročne značné sumy na podporu chudobných študentov. Alexander Rudnay zomrel 13. septembra 1831 v Ostrihome.

ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 – 1856)
Ľudovít Štúr sa narodil 29. 10. 1815 v Uhrovci. Od roku 1829 študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu a od roku 1838 v Nemecku na univerzite v Halle. Za základ nového spisovného jazyka prijal po dohode s Hurbanom a Hodžom v roku 1843 stredoslovenské nárečie. Pripravil dva obranné spisy v nemčine. Prvý vyšiel v Lipsku 1843 pod názvom „Žaloby a sťažnosti Slovákov v Uhorsku na protizákonné prehmaty Maďarov“ a druhý „Devätnáste storočie a maďarizácia“ vo Viedni roku 1845. V knihách „Nárečja slovenskuo a potreba písanja v tomto nárečí“ a „Náuka reči slovenskej“ (1846) podal Štúr ucelený systém novej slovenčiny a zdôvodnil svoju jazykovú reformu. Od roku 1845 vydával v Bratislave „Slovenskje národnje novini“. Tie sa stali mobilizujúcou silou a organizátorom národného života. 30. októbra 1847 bol mestom Zvolen vyslaný za poslanca do uhorského snemu. Svojimi vystúpeniami na sneme hájil záujmy slovenského národa proti maďarizácii. Svojho mandátu sa vzdal 13. marca 1848 po zistení, že maďarská väčšina poslancov znemožňuje akúkoľvek parlamentnú iniciatívu na obranu slovenského národa. Zúčastnil sa porady slovenských národovcov 10. – 11. mája v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorej zostavili „Žiadosti slovenského národa“. Maďarská vláda vydala na Štúra a ďalších účastníkov tejto porady zatykač. Na slovanskom zjazde v Prahe 2. júna 1848 kritizoval austroslavistické postoje českých liberálov a všetci slovenský rečníci protestovali proti maďarizačnému útlaku v Uhorsku. Stál na čele Slovenskej národnej rady (SNR) spolu s Hurbanom a Hodžom, ktorá sa utvorila 16. septembra 1848 vo Viedni. 19. septembra 1848 vypovedal v mene SNR poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil štátnu nezávislosť Slovenska. 17. októbra vydal L. Kossuth zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a vypísal odmenu 50 zlatých za ich hlavy. Pred smrťou stihol Štúr ešte dokončiť svoje filozoficko-politické dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti“. Ľudovít Štúr zomrel 12.1. 1856 v Modre.