ŠTEFAN MOYZES (1797 – 1869)
Štefan Moyzes sa narodil 24.10. 1797 vo Veselom. Za klerika ostrihomského arcibiskupstva ho prijali v roku 1813. Po dovŕšení 24. rokov ho vysvätili za kňaza, bol kaplánom v ostrihomskej diecéze a slovenským kazateľom v Pešti. Od januára 1830 bol profesorom záhrebskej akadémie. Stal sa bojovníkom za chorvátsky jazyk a ako cenzor chorvátskej tlače dovolil Chorvátom brániť sa proti maďarizácii. V roku 1847 ho vymenovali za kanonika záhrebskej kapituly a zvolili za poslanca na uhorský snem. Bol podporovateľom návrhov Ľ. Štúra, ktoré predložil na uhorskom sneme roku 1848 na opätovné zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách. 30. augusta 1850 ho panovník menoval za banskobystrického biskupa. Spolu s ďalšími slovenskými vlastencami budoval slovenské gymnáziá. Na čele slovenského vyslanstva predstúpil 12. decembra 1861 pred cisára Františka Jozefa I., aby mu predložil prosbopis Slovákov a Memorandum slovenského národa. 3. augusta 1863 sa stal predsedom Matice slovenskej. Jeho zásluhou rímska stolica súhlasila, aby sa sviatok Cyrila a Metoda svätil 5. júla. Štefan Moyzes zomrel 5. júla 1869.

JOZEF MILOSLAV HURBAN (1817 – 1888)
Jozef Miloslav Hurban sa narodil 19.3. 1817 v Beckove. Vo svojich dvadsiatich rokoch bol spoluzakladateľom „Vzájomnosti“ – tajného spolku študentov lýcea v Bratislave, ktorý sa hlásil k občianskej rovnosti, národnej slobode a slovanskej vzájomnosti. Bol spolutvorcom spisovného jazyka (štúrovčiny) – na jeho pravidlách sa dohodli spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom 11. – 16. júla 1843 v Hlbokom. V júni až júli 1844 vydal v Bratislave 2. ročník almanachu Nitra - prvá publikácia v spisovnej slovenčine, ktorá prezentovala a obhajovala ideu slovenskej národnej svojbytnosti. Na jeseň roku 1846 začal vydávať v Skalici „Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literatúru“, v ktorých uplatňoval a bránil nový slovenský literárny jazyk. Mal veľký podiel na formulovaní celoslovenského programu, ktorý dostal názov „Žiadosti slovenského národa“ a bol vyhlásený 11. mája 1848 v Liptovských kúpeľoch Ondrášová. Uhorská moc označila akciu za protiústavnú a panslavistickú a na viacerých účastníkov vydala zatykač. 16. septembra 1848 sa vo Viedni sformovala Slovenská národná rada, na čele ktorej stál Štúr spolu s Hurbanom a Hodžom. Tu sa začalo pripravovať ozbrojené povstanie, ktorého hlavným vojenským a politickým orgánom bola práve Slovenská národná rada. Tá vypovedala poslušnosť uhorskej vláde a jej podriadeným orgánom. Tu sa začalo aj organizovanie dobrovoľníkov. J. M. Hurban vyvíjal agitačnú činnosť a bol jedným z čelných predstaviteľov tzv. starej školy – hlavného prúdu slovenského národného hnutia v 60. – 70. rokoch 19. storočia. J. M. Hurban zomrel 21.2. 1888 v Hlbokom.

JÁN FRANCISCI RIMAVSKÝ (1822 – 1905)
Ján Francisci sa narodil v Hnúšti 1. júna 1822. 6. augusta 1844 sa konalo zakladajúce zasadnutie Jednoty mládeže slovenskej, ktorej J. Francisci sa stal jej predsedom. Koncom roka 1847 vypracoval spolu so Š. M. Daxnerom petíciu za zrušenie poddanstva a úradovanie v slovenskej reči v stoličných orgánoch. Spolu s Š. M. Daxnerom zvolali do L. Mikuláša zhromaždenie, kde 11. mája 1848 boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa.. J. Francisci bol ich referentom a prednášateľom. V marci 1849 prevzal velenie slovenských dobrovoľníkov sformovaných na Myjave po B. Janečkovi. Jeho zásluhou a zásluhou Š. M. Daxnera sa zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. 19. marca 1861 začal v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti. Podieľal sa aj na príprave národného zhromaždenia, ktoré sa zišlo 6. a 7. júna 1861 v Martine a ktorému predsedal. Výsledkom rokovania bolo Memorandum národa slovenského. Bol aj predsedom prípravného výboru na založenie Matice slovenskej, zostavil matičné stanovy. Po založení Matice slovenskej sa stal jej čestným doživotným podpredsedom. V novembri 1864 sa stal hlavným županom Liptovskej župy. Z tejto funkcie bol 10.9. 1865 odvolaný. Podieľal sa aj na zakladaní slovenských gymnázií a v roku 1869 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku – prvej národnej kníhtlačiarne s vydavateľstvom (bol ním do roku 1898). Zomrel 7. marca 1905.

MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK (1880 – 1919)
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21.7.1880 v Košariskách V roku 1898 odišiel Štefánik do Prahy, kde najprv študoval stavebné inžinierstvo na technike a v rokoch 1900 - 1904 astronómiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V novembri 1904 odišiel Milan Rastislav Štefánik do Francúzska. Zúčastnil sa výpravy na Mont Blanc, aby pozoroval Slnko a Mars. V Paríži pracoval v slávnom observatóriu Meudone. Zúčastnil sa na zjazde Medzinárodnej únie pre výskum Slnka v Oxforde. V máji 1907 udelila Francúzska astronomická spoločnosť Štefánikovi Janssenovu cenu za početné práce uskutočnené na montblanskom observatóriu. V roku 1912 získal francúzske občianstvo. Za vedecké práce bol ocenený Francúzskou astronomickou spoločnosťou, získal Jassenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy bol francúzskou vládou vyznamenaný Radom rytiera Čestnej légie (1914). V roku 1916 sa stal podpredsedom Národnej rady československej, ktorú založili v Paríži, a ktorá bola vrcholným politickým orgánom zahraničného odboja. V pláne Národnej rady československej bolo vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko - uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti, sústredených v Rusku a v značnom počte v Taliansku, čo sa podarilo hlavne vďaka diplomacii a kontaktom M. R. Štefánika. V roku 1918 sa stal ministrom vojny dočasnej československej vlády. M. R. Štefánik zahynul tragicky za nevyjasnených okolností pri návrate lietadlom z Talianska do vlasti 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji.

MARTIN RÁZUS (1888 – 1937)
Martin Rázus sa narodil v obci Vrbica 18.10. 1888. V rokoch 1903-07 študoval na lýceu v Kežmarku, 1907-11 absolvoval ev. teológiu v Bratislave a v Edinburghu. Ako farár pôsobil v Pribiline, Moravskom Lieskovom a od roku 1930 v Brezne. Ako publicista uverejňoval politické úvodníky, úvahy na filozofické a ekonomické témy
a parlamentné reči hlavne v Národných novinách, Ľudovej politike, Robotníckych novinách, Cirkevných listoch atď. Bojoval v nich za čes.-slov. vzájomnosť, ale vystupoval proti čechoslovakizmu a čs. centralizmu. Vyzýval k národnej jednote Slovákov bez ohľadu na náboženskú a politickú príslušnosť. Ako politik a verejný činiteľ po 1. svetovej vojne bol hlavným ideológom Slovenskej národnej strany a v rokoch 1929-37 jej predsedom. 16. októbra 1932 vytvorila Slov. nár. strana pod vedením M. Rázusa „Autonomistický blok“ s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v záujme autonómie Slovenska. Martin Rázus zomrel 8.8. 1937 v Brezne.