Carl von Linné a Charles Robert Darwin

Carl von Linné: (1707–1778)

Linného klasifikácia živých organizmov

Švédsky prírodovedec Carl von Linné sa narodil 23. mája 1707 v usadlosti Räshult pri Stenbrohulte a zomrel v Uppsale 10. januára 1778 vo veku 70 rokov. Vo svojom diele Systema naturae (1735) po prvý raz zostavil systematiku živých organizmov. Linné klasifikoval rastliny podľa pohlavných orgánov, podľa počtu, delenia a usporiadania tyčiniek a plodolistov. Toto rozdelenie sa stalo základom modernej biologickej systematiky. Rastliny, zvieratá a minerály rozdelil do tried, ktoré ďalej rozčlenil na rady, rody a druhy. Veľryby a príbuzné vodné živočíchy patrili podľa neho už do triedy cicavcov. V roku 1766 zaradil človeka po prvý raz pod označením Homo sapiens spolu so šimpanzmi a orangutánmi medzi najvyššie živé tvory a rozčlenil hlavné ľudské rasy, napr.: Homo sapiens Europaeus. Linné zaviedol do biológie jednotnú binomickú terminológiu, pozostávajúcu z dvojslovného latinského označenia rodu a druhu.

Charles Robert Darwin: (1809-1882)

Darwin: vývin podmienený výberom

Anglický prírodovedec Charles Darwin sa narodil 12. februára 1809 v Shrewsburry v Shropshire a zomrel 19. apríla 1882 vo svojom vidieckom sídle Down pri Beckenhame blízko londýna. Spisom O vzniku druhov prírodným výberom čiže uchovaním najodolnejších plemien v boji o život (1859) anglický prírodovedec Charles Darwin vyvrátil dovtedy platné predstavy o nemennosti živočíšnych druhov, najmä človeka.
Vyslovil hypotézu, že všetky živočíšne druhy, teda aj človek, majú rovnaký pôvod a odlíšili sa až v priebehu vývinu.

Vývin a zmeny jednotlivých živočíšnych druhov vysvetľoval Darwin bojom o zachovanie existencie. Prežijú iba tie druhy a ich vlastnosti, ktoré sa najlepšie prispôsobia danému prostrediu. Akou formou sa prenášajú životne dôležité vlastnosti na ďalšie generácie, resp. ako sa zachovávajú, nevedel Darwin dostatočne vysvetliť. Až výskumy Rakúšana Gregora Mendela, pôsobiaceho v Brne, zakladateľa náuky o dedičnosti, objasnil tieto procesy. Zásadný význam pre vývin selekčnej teórie mali Darwinove pozorovania uskutočnené počas plavby okolo sveta na lodi Beagle od 27. decembra 1831 do 2. októbra 1836.
V Južnej Amerike, na Galapágoch, Tahiti, Novom Zélande, Mauríciu, v Austrálii a v južnej Afrike sa Darwin venoval geologickým výskumom a pozorovaniam variácií v skupinách zvierat. Po návrate do Veľkej Británie sa zaoberal aj šľachtiteľskými metódami chovu a zhromažďoval materiál pre svoju evolučnú teóriu. Verejne však Darwin vystúpil so svojimi poznatkami, až keď sa dozvedel. že k podobnému výsledku sa nezávisle od neho dopracoval vo Východnej Indii mladý anglický prírodovedec Alfred Russel Wallace. Kniha, v ktorej Darwin v roku 1859 uverejnil svoje poznatky o evolúcii, sa rozpredala za jediný deň. Darwinovu teóriu verejnosť ostro kritizovala a napádala. Ortodoxní veriaci zatracovali Darwinovu teóriu ako ateizmus, lebo protirečila biblickému výkladu stvorenia sveta. Aj v menej ortodoxných kruhoch a u väčšiny vedcov však teória o pôvode človeka z nižších živočíšnych druhov a o jeho príbuznosti s opicou narazila na rozhodný odpor. Evolučnú teóriu hanlivo nazývali “opičou teóriou”. V množstve karikatúr a verejných prednášok zosmiešňovali Darwina a jeho poznatky.

Darwinova teória, ktorú sa usiloval obhájiť vo svojom hlavnom diele a v ďalších spisoch, sa však postupne presadzovala a ovplyvnila nielen biológiu, ale aj humanitné, sociálne a národohospodárske vedy. Všetky vedecké procesy pod vplyvom Darwinových záverov sa vysvetľujú podľa princípu selekcie, teda ako procesy, v ktorých platí možnosť prežitia iba najsilnejšieho, najužitočnejšieho a najprispôsobivejšieho jedinca.
Predovšetkým sociálny darvinizmus, to znamená aplikácia Darwinovej evolučnej teórie na zmeny v spoločnosti , našiel v 19. a 20. storočí množstvo prívržencov a ovplyvnil aj ideológiu nemeckého národného socializmu a fašizmu.

Sociálny darvinizmus chápe nerovnosti v rámci ľudskej spoločnosti ako dané. Z nich odvodzuje nevyhnutnosť vytvárania spoločenskej hierarchie ako prirodzeného procesu, lebo v boji o existenciu a v sociálnych konfliktoch sa presadzujú “silní”, “menej schopní” sa musia podriadiť. Zástancovia sociálneho darvinizmu tvrdili, že tento výber neprebieha len vnútri spoločnosti, ale aj medzi rasami a národmi.
Vo vzťahoch medzi nimi sa teda musí uplatňovať právo “silnejšieho” , potlačenie “slabších” rás či národov je v súlade s prírodnými zákonmi. Ak sa to nedeje, ak sa vo svete zvyšuje podiel týchto menejhodnotných, vyrastajú z toho všetky problémy ľudstva – ekonomické aj sociálne.