Jacques-Yves Cousteau životopis

Kto by bol povedal, že dieťa ktoré sa narodí v jednej z najvýznamnejších vinárskych oblastí vo Francúzsku, sa namiesto vinára alebo degustátora stane námorník. A to popri kapitánovi Cookovi či Krištofovi Kolumbovi ten najvýznamnejší námorník na svete. Priatelia ho zvykli oslovovať kapitán Cousteau. Kapitán Cousteau sa po prvýkrát potápal v desiatich a poslednýkrát, keď mal 83. "Mojím snom," s obľubou hovorieval, "vždy bolo pozerať sa na svet kľúčovou dierkou, pozorovať prírodu okolo seba a odhaľovať jej tajomstvá,".

Narodil sa 11. júna 1910 v Sait-André de Cubzac neďaleko Bordeaux. Jeho otec, advokát spriaznený s istým americkým miliardárom, mu čoskoro umožnil zakúsiť slasti cestovania a nezriedka ho so sebou brával na svoje turistické potulky. Dokonca svoju rodinu presťahoval na celý jeden rok do New Yorku, bolo to v roku 1920. Po štúdiách na parížskom lýceu Stanislav vstúpil mladý Cousteau do námornej školy v Breste - pri záverečných skúškach v roku 1933 je vyhodnotený ako druhý najlepší študent. More ho priťahuje, o tom niet pochýb, ale morské hlbiny mu zatiaľ nijako zvlášť neimponujú. To, o čom sníva, sa nenachádza dolu, ale presne na opačnej strane - je to nebo a lietadlá, ktoré práve v tom čase zažívajú dni veľkej popularity. Jeho veľké plány v tejto oblasti však skríži dopravná nehoda, ktorá ho vzápätí po ukončení Školy námorného letectva pripúta na istý čas s početnými zlomeninami na lôžko. V rámci rekonvalescencie sa vrhne na plávanie. Aby trochu spestril stereotyp, požičia mu istého dňa roku 1936 jeho priateľ Phillipe Tailliez okuliare, aké používajú filipínski lovci perál. To s nimi sa Costeau po prvýkrát v živote ponoril do svojho Sveta ticha. A bol očarený. "Potápač, ak na chvíľu prestane plávať, vznáša sa medzi dvoma prúdmi ako archaniel," rozplýval sa. S Tailliezom a ďalším priateľom sa okamžite vrhol na objavovanie podmorského sveta, ale tiež na jeho filmovanie - s kamerou 9,5 mm uzavretou v "zaváraninovom pohári". Filmovať pod vodou bez možnosti potápať sa je dosť nemotorné, ale ako nájsť spôsob urobiť to inak?

Miliónový skafander
V roku 1937 sa Jacques-Yves Cousteau stáva manželom Simone Melchiorovej, dcéry i vnučky admirála, vychovanej v Japonsku. (Mali spolu dve deti Jeana Michela (1938) a Phillipa (1940). Keď sa Cousteau stal slávnym, stiahla ho do úzadia a sama trávila celé mesiace na lodi, kde ju posádka prezývala La Bergere - Pastierka.) Blýska sa na dobré časy, ale všetko prekazí začiatok 2. Svetovej vojny.

Cousteau sa na lodi Dupleix vracia do Toulonu, kde pôsobí „na podvodnom poli". Okrem nakrúcania sa zúčastňuje na mnohých nebezpečných akciách. Napríklad prezlečený za talianskeho dôstojníka prekĺzne do etat-major Sete a odfotografuje tajné dokumenty. Na rozdiel od svojich početných kolegov vstúpi do odboja vedený antinemeckým cítením získaným v detstve. Zároveň ho nechajú vrhnúť sa na to, čo považujú za nevinnú zábavku: objavovanie podmorského sveta. Z toho obdobia pochádzajú aj dva krátkometrážne dokumenty - Hĺbka: 18 metrov (1942) a Vraky (1945). Aby mohol nakrútiť svoj prvý film, fotografický materiál zlepoval pod perinou: „Bol to šialený nápad, ale urobil by som čokoľvek, aby som sa mohol s divákmi podeliť o nadšenie, ktoré zažívam pod hladinou," zveri sa neskôr v jednom rozhovore.
Udalosť dementujúca Cousteauovu kariéru sa ale stala v roku 1943, keď mladý dôstojník námorníctva po prvýkrát otestoval potápačský prístroj zostrojený inžinierom Emilom Gagnanom. Keďže Gagnana vojna prinútila prerušiť dokončovacie práce na potápačskom prístroji a venovať sa iným, v tom čase pre vládu užitočnejším vynálezom, Cousteau, netrpezlivý oslobodiť sa od problémov s dýchaním pri potápaní, sa rozhodol aplikovať Gagnanovu mechaniku na fľaše naplnené stlačeným vzduchom. Samostatný skafander, bez vzduchovej hadice spájajúcej potápača s hladinou, načrtnutý pred vojnou Yvesom Le Pierom uzrel svetlo sveta. Či lepšie - modrú temnotu morských hlbín...
Cousteau je však dobrodruh nestačí mu pre spokojnosť sedieť pri pobreží a počúvať cengot peňazí, ktoré sa mu vďaka jeho vynálezu neúnavne kotúľali do bankových trezorov. Naopak - fascinovalo ho ticho. Ticho mora. A tak sa potápal. A hľadal vraky. Najskôr v rámci svojich povinností v maríne tie, ktoré sa potopili počas vojny, neskôr tie, ktoré boli už starožitnosťami. Z inžiniera- filmára sa stane navyše archeológ amatér. V roku 1947 Cousteau dosiahne hĺbku 100 metrov, čo je svetový rekord. V tom čase používa starú nemeckú loď prekrstenú na Ingénieur-Elie-Monnier a pracuje pre hydrografickú sekciu námorníctva v Toulone.
Oveľa viac ako hydrografia, ho ale láka oceánografia. Berie si ročnú dovolenku, aby sa mohol vrhnúť na hľadanie lode. Vďaka jednému anglickému lordovi, Sirovi Guinessovi, kúpi v roku 1950 starú britskú mínolovku, chátrajúcu na Malte. Jej meno je Calypso. Sú potrebné dva roky v antibských dokoch, aby sa z Calypsa stala oceánografická loď.

Odteraz ma Cousteau svoju loď a príma titul kapitána.

már a spisovateľ
Jeho prvá kampaň financovaná National Geografic Society ho zavedie k Červenému moru. Cousteau sa potápa, filmuje, píše. Vedie si presný denník, zaznačuje aj tie najmenšie, zdanlivo nedôležité detaily. Práve tento materiál neskôr využije, aby v spolupráci s Frédericom Dumasom napísal Svet ticha - Le Monde du silence. Kniha vydaná v New Yorku v roku 1953 ( v angličtine) mala v Spojených štátoch priam neuveriteľný úspech. Preložená zakrátko do francúzštiny a časom do všetkých jazykov dosiahne famózny náklad - 5 miliónov výtlačkov ! Cousteau, viac než povzbudený úspechom, sa teda vrhne na filmovú verziu svojho bestselleru - s pomocou profesionála Louisa Malla. Film Svet ticha získal v roku 1956 Zlatú palmu canneského filmového festivalu a neskôr i amerického Oscara. Čo dodať viac?
„Potápací tanier"
Cousteau je bohatý. A absolútne nezávislý. Odchádza teda zo služieb námorníctva a naplno sa ponára (doslova) do oceánografie všetkými smermi - venuje sa geológii, geofyzike, biológii, zoológii, archeológii, ekológii. Každý rok si vyberie tému kampane a odchádza so svojou novou posádkou na palube Calypsa. Po potápačskom skafandri sa Cousteau začne zaoberať morskou obdobou lietajúceho taniera "potápacím tanierom". Chce dokázať, že človek môže pracovať pod morom, pretože toto obsahuje obrovské bohatstvá, počínajúc hoci naftou. V roku 1959 jeho „tanier" dosiahne hĺbku 300, nasledujúci rok 400 metrov.
V roku 1960 kapitán Cousteau vyvolá škandál svojim protestom proti vyhadzovaniu rádioaktívneho odpadu do vôd Stredozemného mora. Na začiatku 60.rokov začal svoj prvý experimentálny projekt Domy pod morskou hladinou a zriadil plávajúce laboratórium na Stredozemnom mori. V roku 1962 je to Diogene, kotviaci v blízkosti Marseille, potom l´Ile flottante, nachádzajúci sa pri Nice. O rok neskôr prichádza na rad Précontinent - II v Červenom mori: potápači strávia 4 týždne 10 metrov pod hladinou a chodia „pracovať" až do hĺbky sedemdesiatich. Toto obdobie poskytlo Cousteuovi materiál na ďalší celovečerný film Svet bez slnka. Précontinent-III kotví pri myse Ferrat. Šesť potápačov, pokrstených „oceánauti" žije 110 metrov pod morom, dýchajúc zmes kyslíka a hélia.
V roku 1966 podpisuje Cousteau fantastický kontrakt - americká televízna stanica ABC mu zadá objednávku na 12 hodinových dokumentov, každý pokrytý sumou 400 000amerických dolárov..

Ako s obľubou opakuje Cousteau: „Robím vedu a platí to filmový priemysel!"
Exkluzívny kontrakt s ABC mu okrem iného umožní ponoriť sa do vôd jazera Titicaca, mimochodom, práve v roku 1968, keď sa v Amerike objavila prvá zo série relácií. Vydáva sa tiež do Antarktídy, na Saint-Laurent, Mississippi, Amazonku. V 70.rokoch sa podieľal na tzv. Modrom pláne na záchranu Stredozemného mora a založil nadáciu Cousteau Society, ktorá sa sústreďuje na ekologické problémy. V roku 1990 zverejnil celosvetovú petíciu na ochranu Antarktídy. V Paríži vznikla nezávislá organizácia Equipe Cousteau, ktorá má dnes 5 stálych zamestnancov a množstvo dobrovoľných členov. Až do roku 1988, čiže plných tridsať rokov tiež viedol oceánografické múzeum v Monaku.

Capitain Planet
Prezident Kenedy mu v roku 1961 udelil medailu National Geografic Society, Prezident Regan zasa, po jeho triumfálnom príchode do New Yorku na lodi Alcyone, s ktorou sa niekoľko dní zmietal v búrke, Rad Slobody, za jeho „príspevok vede". Ani doma mu nezostali nič dlžní - okrem toho, že získal Rad Čestnej légie, v roku 1988 bol zvolený za člena Académie francaise.
Vo veku 69 rokov sa Cousteau po druhýkrát oženil. Jeho družkou sa tentoraz stala adeptka letectva. Ktovie, možno aspoň takto chcel nadviazať na stratené spojenie so vzdušným priestorom a lietadlami, ktoré ho tak fascinovali predtým než objavil morské hlbiny. Francine mu dala ďalšie dve deti a kapitán Cousteau ich prijal ako výzvu budúcich generácií. Na summite v Rio (1992) predkladá petíciu a necháva sa medzinárodnou tlačou titulovať Capitain Planet, podľa odvážneho chlapíka z detského kresleného seriálu. Jeho meno figuruje v organizáciách ako rada pre práva budúcich generácií, fungujúcou pod patronátom Francoisa Mitterranda či Najvyšší výbor pre trvalý rozvoj patriaci k OSN.

Koniec Calypsa
Neopúšťa však ani ekologický bojový tábor. Na protest proti obnoveniu jadrových skúšok vo Francúzskej Polynézii, o ktorých rozhodol prezident Chirac, sa vzdal svojho členstva v Rade pre práva budúcich generácií „Nezaistíme bezpečnosť jednej krajiny tým, že necháme pod zemou vybuchovať bomby," tvrdil rozhorčene.
Keď Calypso, jeho loď - fetiš, klesne v singapurskom prístave ku dnu, mimochodom, bolo to 8.januára 1996, presne v deň smrti francúzskeho prezidenta a Cousteauoho priateľa Francoisa Mitterranda, okamžite vyvinie iniciatívu na prípravu Calypsa II. Nič ho nezbavilo entuziazmu.....
V posledných rokoch života myslel Cousteau predovšetkým na budúcnosť, a preto začal vydávať mesačník Cousteau junior, určený deťom od 6 do 14 rokov. V spolupráci s UNESCO rozvíjal ekotechnický program pre absolventov univerzít, ktorý budú rozhodovať o budúcom svete.

Nielen im, ale všetkým ľuďom na celom svete je určené posolstvo jeho najnovšieho projektu Deklarácia práv budúcich generácií: „Musíme sa naučiť žiť tak, aby sme iným neubližovali a zanechali našim nasledovníkom svet rovnako dobrý, ak nie lepší, než v akom žijeme sami." Slávny oceánograf a najpopulárnejší Francúz Jacques- Yves Cousteau, ktorému nadácia J. A. Komenského udelila 8.decembra lanského roku výročnú cenu Za nápravu vecí ľudských, a ktorý s výskumnou loďou Calypso skúmal takmer celý život morské hlbiny, zomrel niekoľko dní po tom čo oslávil 87.narodeniny na srdcovú slabosť. 50 kníh, 9 filmov

Jacques- Yves Cousteau je autorom päťdesiatky diel, z ktorých okolo dvadsať je určených mládeži, a dvoch encyklopédií: Svet oceánov (Le Monde des océans - 1974, reedícia 1987, 20 dielov) a Planéta oceán (Planete oceán -1983- 1985, 24 dielov, reedícia 26 dielov).
Jeho prvý dokumentárny film , Svet ticha ( Le Monde du silence - 1955) získal Zlatú palmu c Cannes v roku 1956. Nasledovala ho Červená ryba (Poisson rouge - 1958, Cena za najlepší krátkometrážny film v Cannes 1960), Svet bez slnka (Le Monde sans soleil - 1963), ktorý v roku 1965 získal Oscara za najlepší dokumentárny film a Cesta na koniec sveta (Le voyage au bout du monde - 1975). Pre televíziu nakrútil Podmorskú Odiseu Cousteauovej posádky (1967 - 1981, 48 častí), Cousteau na Mississippi (1982), Cousteau v Kanade (1982), Cousteauova posádka v Amazónii (1984) a Znovuobjavenie sveta (39 častí).