V tejto knihe sa Jan Amos Komenský zaoberá mnohými problematikami týkajúcich sa najmä výchovy, školstva, vzdelania, atď. Vychádza z postavenia človeka ako najvyššej a najdokonalejšej bytosti od čoho odvodzuje cieľ ľudského života. Zostavil mnohé charakteristiky a rozpracoval množstvo systémov, ktoré dodnes nachádzame v súčasnom školstve. Jeho zmýšľanie je veľmi novátorské a z veľkej časti vychádza z toho, že človek je predurčený k vzdelávaniu.
Každý človek sa rodí schopný nadobúdať znalosť vecí. Človek je tvor učenlivý, lebo nemôže stať sa človekom kým sa nevyučí. V každom z nás je vštepená túžba po vedomostiach a nielen schopnosť znášať námahu, ale aj túžiť po nich. Čo sa tela týka je človek určený na prácu. Použil prirovnanie Aristotela ľudského ducha k prázdnej tabuli. „Na prázdnu tabuľu môžeme napísať čokoľvek, ale len po jej okraj, kým myseľ je neobmedzená“. Čiže ľudská myseľ má schopnosť chápať nielen veci blízke, ale približuje si aj veci vzdialené. Človek podľa neho nieje človekom pokým nieje vzdelaný. Tvrdí, že náš život je len akousi prípravou na život večný, aby sa duša pripravila pomocou tela na to , čo bude pre nás v budúcom živote potrebné. Podľa Komenského by sa so vzdelávaním malo začínať už v rannom veku, pokým je náš mozog „formovateľný“ a teda dokáže absorbovať množstvo nových informácií. Aj telo sa môže vycvičiť pre všetky umenia a práce iba v rokoch detstva, kým sú šľachy mäkké. Človekovi sa majú zavčas otvárať zmysly na pozorovanie vecí, pretože musí po celý život mnoho poznávať. Mladosť je podľa Komenského určená predovšetkým na vzdelávanie. Pomocou prirovnania „ako rozloží mladý strom svoje vetvy nahor, nadol a na strany, tak ich drží po sto rokov, kým ho nezotnú“ vyjadril, že v človeku je len to pevné a stále, čo sa naučí v mladosti.

Človek sa v podstate „učí“ neustále, pretože čokoľvek čo sme kedy zažili, videli, počuli, prečítali, nosíme uložené v mozgu a môžeme si na „to“ kedykoľvek spomenúť. Naša myseľ sa podľa Komenského podobá zrkadlu, pretože čokoľvek pred ňu postavíš, hneď ukazuje jeho obraz. Na to aby sa z hlúpych stali múdri je potrebné cvičenie, ale oveľa viac je cvičenie dôležité pre nadaných, pretože bystrá myseľ, ak sa nebude zamestnávať užitočnými vecami, zamestná sa sama neužitočnými. A teda všetci bez výnimky podľa Komenského potrebujú vyučovanie, pretože musia byť ľuďmi a nie „nehybnými klátmi“. Pri procese vzdelávania sa je potrebné dozerať a usmerňovať deti v ich ceste za poznaním. Najväčšiu zodpovednosť majú rodičia, ktorí majú byť „pôvodcami“ rozumného a počestného života. Avšak nieje možné, aby len rodičia stačili na výučbu svojich detí. Rodičia by mali zverovať deti na vzdelávanie osobám na to predurčeným, ktorý vynikajú „znalosťou vecí“ a „vážnosťou mravov“. Teda učiteľom. Požadoval, aby sa v každej obci zriadila škola ako spoločná výchovná ustanovizeň mládeže s čím súvisí aj potreba ľudí, učiteľov. Tvrdil, že výučba v kolektíve je plodnejšia, keď si jeden od druhého berú príklad. Nerobil rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, chudobnými a bohatými, ale bol zástancom vzdelávanie pre všetkých. Tvrdil, že sa majú všetci všetko učiť, ale len v určitej obmedzenej miere, pretože človek nieje schopný zaoberať sa poznaním všetkých vied a umení. Školy majú slúžiť ako dielne ľudskosti a spôsobovať to, že sa ľudia stávajú ľuďmi. Podstatu ľudskej duše chápe ako obraz zložený z rozumu vôle a pamäti a preto sa nemajú trhať ani tri ozdoby duše – vzdelanosť, cnosť a pobožnosť. Dokonalá škola je pre Komenského škola, kde učia všetkých všetko a kde sa myseľ a stavy mysle vedú k harmónii. Prikláňa sa k myšlienke Luthera, aby sa v školách žiaci učili nejakou ľahšou metódou, ktorá by ich neodstrašovala od štúdia, ale naopak. Kritizuje školstvo, ktoré ľudí odstrašovalo od vzdelania a pre mnohých sa stávalo mučiarňou. To čo sa mohlo vysvetliť jasne a zreteľne , bolo násilne a pomätene vtláčané do duší po mnoho rokov. Takéto školstvo mladému človeku ničí najkrajšie roky života a sotva prispieva k rozvoju jeho duše a preto určuje