Marcel Duchamp životopis

Štúdium začal na parížskej Akadémií Julian. Po krátkej epizóde ako karikaturista vystavoval symbolistické, postimpresionistické, fauvistické a kubizmom ovplyvnené obrazy. Keď komisia odmietla jeho obraz "Akt zostupujúci zo schodov č.2", rozhodol sa svoju maliarsku kariéru náhle ukončiť. Obraz sa ešte toho roku bez problémov zúčastnil výstavy v Barcelone a je v USA najčastejšie reprodukovaným obrazom 20.storočia.
Duchamp naďalej experimentoval výhradne s objektmi, ktoré sa obracali nie k očiam diváka, ale k jeho intelektu. Ešte v Paríži si nechal do ateliéru namontovať vidlicu z bicykla, primontovanú k stoličke a stojan ne sušenie fliaš. Až pri pobyte v New Yorku ho napadlo, ako podobné veci využiť. Dal im svoj umelecký podpis, nazval ich ready - made a vystavoval ich v dvoch galériách. V apríli 1917, keď USA vstupovalo do vojny s Nemeckom, sa v newyorskom Grand Central Palace chystala dovtedy najväčšia umelecká výstava v Amerike. Duchamp v doprovode maliara J. Stella a zberateľa W. Arensberga zakúpil na Piatej avenue pisoár značky „Bedforshire“. Signoval ho R.Mutt 1917, nazval ho "Fontána" a hotový výtvor zaslal na prestížnu výstavu. Umelecká komisia sa donekonečna dohadovala nad tým či tento exponát, ktorý poslal istý Richard Matt vystaviť. V hlasovaní, ku ktorému sa komisia nakoniec uchýlila, bolo väčšinou rozhodnuté tento „hygienický predmet“ nevystaviť. Na protest proti rozhodnutiu okamžite opustila porazená menšina svoje miesta v komisii. Medzi nimi aj komisár výstavy Marcel Duchamp. Celá udalosť býva považovaná za začiatok nového umeleckého názoru ready-made.
Koniec prvej svetovej vojny zastihol Duchampa v Boenos Aires. V roku 1919 bol znovu v Paríži a zase sebe dával vedieť škandálom. Reprodukcie Mony Lisy dostáva pod jeho rukami fúzy s briadkou a na spodnej strane obrazu pridal nápis L.H.O.O.Q. Verejnosť je pobúrená útokom na slávneho autora a jeho ešte slávnejšie dielo. V roku 1926 vyrukoval Duchamp s ďalším, dlho pripravovaným prekvapením. Dielo, ktoré vystavil v newyorskom brooklinskom múzeu pod názvom "Veľké sklo", vznikalo už od roku 1915. Po ôsmich rokoch práce - v roku 1923 – prehlásil Duchamp svoje dielo za „nedokončene dokončené“, a bez rozmýšľania ho predal zberateľovi Arensbergovi. Podľa jeho názoru teraz nastala chvíľa, aby s umením rázne skoncoval. Teraz sa hodlá venovať iba šachu. Šachová vášeň rozbila v roku 1927 jeho prvé manželstvo.

André Breton mu vo svojom Druhom manifeste surrealizmu vytkol, že opustil svoju umeleckú partiu v prospech nikdy nekončiacej partii šachu. Nemal celkom pravdu. Duchamp sa povedľa šachovej hry venoval príprave súboru 69 skorších diel v miniatúrnom prevedení. Trvalo 6 rokov kým sa mu podarilo obstarať a vyhotoviť celé toto miniatúrne múzeum. Keď Nemci obsadili Francúzsko, prepašoval Duchamp drahé reprodukcie na juh a ďalej do New Yorku, kde sa v roku 1942 trvalo usadil: V roku 1955 prijal americké občianstvo. Od tejto chvíle mohol zbierať plody svojej dlhoročnej činnosti.
Posledné prekvapenie pripravil Duchamp umeleckému svetu krátko po svojej smrti. Iba v roku 1969 vyšlo na známosť, že už 20 rokov pracoval na poslednom veldiele. Pozoruhodná je sama kompozícia celého artefaktu. K inštalácii svojho diela napísal autor celú brožúrku praktických rád, no umelecký výklad v nej nenájdeme. Lebo podľa Marcela Duchampa umenie bolo a vždy zostane nedefinované. .