Alessandro Volta: Životopis

Sa narodil 19. februára 1745 v talianskom meste Como v šľachtickej rodine. Ešte v škole si obľúbil prírodné vedy. Ako dvadsaťďeväť ročný sa stal učiteľom fyziky na škole v svojom rodisku. O päť rokov neskôr ho povolali na univerzitu v Pavii za profesora fyziky. Ešte ako študent vydal svoju prvú vedeckú prácu s názvom „O príťažlivej sile elektrického ohňa a javov s tým súvisiacich“. V prvých rokoch svojho pôsobenia v Como a Pavii vynašiel celý rad prístrojov, z ktorých by stál za zmienku najmä elektroskop so slamenými steblami, ktorého citlivosť zväčšil pridaním vlastného kondenzátora. Volta získal svetovú slávu vynájdením prvej galvanickej batérie, tzv. Voltovho stĺpu. Začalo to keď v roku 1791 Luigi Galvani uverejnil svoje práce a výsledky pokusov s preparovanými žabacími nervami a svalmi, Volta napred prijal jeho hypotézu o ,,živočíšnej elektrine”. Keď si však sám zopakoval sám Galvaniho pokusy, vylovil názor, že príčinou vzniku elektrického prúdu vo svaloch a nervoch preparovanej žaby sú dva rozličné, navzájom spojené kovy, ktoré sú súčasne spojené elektricky vodivou kvapalinou živočíšneho tkaniva. Niekoľkoročný vedecký spor medzi Galvanim a Voltom sa skončil Voltovým víťazstvom a súčasne vyústil v objav prvej galvanickej batérie, spomínaného Voltovho stĺpa. Voltov stĺp sa skladá z niekoľkých párov zinkových a medených kotúčov, ktoré boli namáčané v slanej vode.

Usporiadanie bolo takéto: Na medený kotúč sa položil zinkový, potom súkenný, zase medený, zinkový, súkenný kotúč atď. Konce stĺpa, medený a zinkový, nazval Volta pólmi. Na jednom z nich sa objavila kladná a na druhom záporná elektrina. Ak sa tieto dva póly spojili vodičmi, prechádzal nimi dosť silný, dlhotrvajúci elektrický prúd. Takto presvedčivo dokázal neudržateľnosť predstáv zástancov živočíšnej elektriny, ktorí tvrdili, že v Galvaniho pokusoch je zdrojom prúdu živočícha elektrina. Volta oznámil svoj vynález v liste prezidentovi Londýnskej kráľovskej spoločnosti 20. marca 1800. Písal:“.. prístroj, o ktorom hovorím a ktorý Vás bezpochyby prekvapí, nie je nič iné ako niekoľko rozličných dobrých vodičov, usporiadaných určitým spôsobom. Tridsať, štyridsať, šesťdesiat alebo viac kusov medi alebo lepšie striebra, na každom z nich je položený kus cínu alebo lepšie zinku a rovnaký počet vrstiev vody alebo inej kvapaliny, ktorá lepšie vedie elektrinu než voda, ako napr. slaná voda, lúh a pod., alebo kúsky lepenky, kože a pod., ktoré sú dobre zmáčané touto kvapalinou. Tieto kusy sa vložia medzi rozličné kovy. Také striedavé usporiadanie troch rôznych vodičov, to je všetko, z čoho môj nový prístroj pozostáva....“.

Parížska Akadémia pozvala Voltu, aby o svojich objavoch prednášal. Dňa 7. a 21. novembra 1801 odznela Voltova prednáška v parížskej akadémii o jeho „stĺpe“ a zákone kontaktného napätia. Prítomný bol aj prvý konzul, Napoleon Bonaparte. Správa o Voltovom vynáleze sa bleskovo rozšírila po Európe. Pokusy s Voltový stĺpom sa mnohokrát opakovali a už na začiatku 19. storočia priviedli bádateľov k významným objavom. Prezident Kráľovskej spoločnosti oboznámil s Voltovou správou priateľa Carlislea, ktorý spolu s Nicholsonom skonštruoval Voltov stĺp zo 17 článkov a pomocou neho sa im podaril elektrolytický rozklad vody. Pokus s rozkladom vody zopakoval a zdokonalil v Anglicku Davy, v Nemecku Ritter a v Rusku Petrov. Volta mnoho cestoval a udržiaval osobné styky s vtedajšími vedcami. Tak v Švajčiarsku navštívil Voltaira, v Anglicku Priestleya. Na pozvanie Bansko-štiavnického profesora Ruprechta z Banskej vysokej školy navštívil roku 1782 Volta Banskú Štiavnicu. Voltovu priekopnícku prácu ocenili už za jeho života. Roku 1791 bol zvolený za člena Londýnskej kráľovskej spoločnosti a vyznamenaný zlatou medailou. Mnohé zahraničné akadémie ho pozývali, no Volta odmietal pozvanie, pretože nechcel opustiť svoju vlasť. Po demonštrácii Voltovho stĺpu v Paríži ho zahrnuli vyznamenaniami a poctami. Dostal aj vyznamenanie od Napoleona. Volta chcel už roku 1804 odísť na odpočinok. No jeho žiadosť Napoleon Bonaparte, ktorý obsadil v tom čase severné Taliansko, zamietol. „Nemôžem súhlasiť s uvoľnením Voltu“, písal Napoleon, „ak ho práca ako profesora vyčerpáva, nech ju obmedzí. Môže mať hoci jednu prednášku ročne. Univerzita v Pavii by bola zasiahnutá do srdca, keby som pripustil, aby také slávne meno na zozname jej členov bolo prečiarknuté, a napokon, dobrý generál musí zomrieť na poli cti.“ V roku 1815 ho vymenovali za dekana Filozofickej fakulty v Padove.Roku 1819 Alessandro Volta odišiel na odpočinok do rodného mesta Como, aby sa konečne viac mohol venovať rodine. Tam aj 5. marca 1827 vo veku 82 rokov zomrel.