Mao Ce Tung sa narodil v roku 1893. Narodil sa úspešnému roľníkovi z juhočínskej provincie Chu-nan. V čase keď vyrastal a prežíval svoju mladosť bola Čína veľmi slabá. V jeho rodnej krajine vládla absolútna anarchia. Využívali ju jednotlivý vojenský vládcovia i v dôsledku tzv. diplomacie delových člnov, praktizovanej cudzími mocnosťami. Mao ešte ako mladý pochopil, že politické vákuum v Číne môže vyplniť sila, čo vyjadruje jeho citát: „Moc vyrastá z hlavne pušky“. Ce-Tung navštevoval učiteľský seminár a pracoval v knižnici v Pekingu, kde aj študoval diela Marxa. Roku 1921 pomáhal založiť Komunistickú stranu Číny. Spočiatku bol jeho vzor nacionalistický Čankajšek, s ktorým do roku 1929 spolupracoval a ktorý sa usiloval o oživenie Číny. Čankajšek žil v rokoch 1887 až 1975. Bol to čínsky generál a politik. Po smrti Sunjatsena roku 1925 nastúpil na čelo čínskej nacionalistickej strany- Kuomintangu. Z Nankingu, sídla vlády, viedol sériu vojenských výprav proti komunistom. Práve preto sa Ce-Tungove a Čankajšekove cesty v roku 1929 rozišli. Mao pochopil, že Čína je príliš zaostalá na to, aby sa komunistická strana mohla spoliehať na nepočetný mestský proletariát. Preto aj vytvoril na rozmedzí strednej a južnej Číny sovietsku základňu, ktorej oporou boli roľníci. Roku 1934 Čankajškove sily dobyli sovietsku oblasť. Ce-Tung a jeho stúpenci vyrazili na nebezpečný legendárny ,,dlhý pochod“. Podnikol ho s komunistickými spolubojovníkmi v úsilí uniknúť z obkľúčenia vojsk Kuomintangu. Približne stotisícova Maova armáda začala pochod v októbri 1934. Dokončilo ho sotva desaťtisíc jeho prívržencov. Po neuveriteľnej ročnej anabáze prešiel Mao so svojimi vernými asi 9600 kilometrov cez južnú Čínu a nehostinnú východočínsku pustatinu.

Keď unikali prenasledujúcim nacionalistom, preukázali veľkú statočnosť a roku 1936 dorazili do provincie Šan-si na severozápade. Počas pochodu dosiahol Mao rozhodujúce postavenie v strane a neskôr sa stal jej predsedom. Roku 1937 prinútil Čankajškov Kuomintang k spojenectvu proti Japoncom. Zo svojej odľahlej základne v Jen-ane, operujúcej v malých skupinách s ľahkou výzbrojou opierajúcej sa o vidiek, komunisti úspešne čelili japonským vojskám v Číne. Roku 1945 sa Mao stal predsedom Komunistickej strany v Číne. Po kapitulácii Japoncov roku 1945 vypukla v Číne opäť občianska vojna, Mao Ce-Tung sa obrátil proti Čankajškovmu režimu porazil ho a zvrhol. Komunistická strana Číny, nad ktorou si Mao Ce-Tung uchoval takmer úplnú kontrolu, sa dostala k moci až roku 1949 po dvoch desaťročiach bojov s nacionalistami, jednotlivými vojenskými vládcami a japonskými okupačnými silami. Roku 1949 vyhlásil v Pekingu Čínsku ľudovú republiku. Mao Ce-tung sa popri šéfovi strany stal aj predsedom ústrednej ľudovej vlády ( 1949-1954 ) a predsedom ČĽR ( 1954-1959 ). Maova netrpezlivosť, spojená s vierou v účinnosť hesiel, viedla ku zle pochopenému úsiliu dosiahnuť rýchly pokrok vo vývoji poľnohospodárstva a priemyslu. Roku 1958 komúny začali s ,,Veľkým skokom vopred ”, ktorý sa však ukázal byť veľkým skokom vzad a spôsobil hladomor. Tento neúspech síce viedol k určitému poklesu Maovej prestíže, ale Mao zostal predsedom strany. Roku 1962 nastala roztržka so ZSSR. Keď roku 1966 cítil, že jeho pozícia slabne, začal ,,kultúrnu revolúciu ”, ktorá mala zničiť jeho liberálnejších oponentov. Kultúrna revolúcia (1966- 76), desaťročie politických zmätkov v Číne, vyvolané frakčnými spormi o budúcnosť čínskeho socializmu. Mierne zastretá kritika Mao Ce-Tunga v polovici 60. rokov viedla k jeho ostrej odvete. Keď nemohol čeliť hrozbe prosovietskych pragmatikov a byrokratických modernizátorov v strane zvyčajnými prostriedkami, využil Mao nespokojných študentov a mladých robotníkov ako svoje Červené gardy.

Tí zaútočili na miestnych aj ústredných funkcionárov strany – často s podporou armády- a nahrádzali ich Maovými stúpencami. Zvláštny cieľ predstavovali ľudia s vysokoškolským vzdelaním a intelektuáli. Často boli vystavení fyzickému násiliu a všetci boli nútení podstúpiť ponižujúce „prevýchovné ” programy, čo znamenalo zlé zaobchádzanie, podradnú prácu a verejné „priznanie ” k vymysleným zločinom alebo ideologickým omylom. Liu Šao-čchi, od r. 1959 predseda vlády a predpokladaný Maov nástupca, bol zbavený všetkých svojich oficiálnych funkcií a predurčeným nástupcom sa stal Lin Piao. Vyzval na ,,permanentnú revolúciu ”, ktorá by rozdrvila novovznikajúcu elitu. Myšlienky ,,veľkého kormidelníka ” boli zverejnené v ,,Malej červenej knižke ”, ktorá sa musela povinne študovať. Vyšla v 800- miliónovom náklade. Červené gardy mládeže, poštvané Maom, rozpútali brutálnu kampaň zastrašovania a teroru namiereného proti staršej generácii. Hoci schvaľoval excesy ,,revolúcie ”, roku 1968 s pomocou svojho zástupcu Čou En-laja zaviedol Mao kontrolu červených gárd. V priebehu Maovej revolúcie sa zničila veľká časť kultúrneho dedičstva Číny. R. 1969 deviaty zjazd strany síce ukončil najnásilnejšiu fázu kultúrnej revolúcie, ale radikálny kurz oficiálnej politiky pretrvával až do Maovej smrti. Maov kult sa vyrovnal Stalinovmu a Hitlerovmu a vyžiadal si aj porovnateľné množstvo obetí. Prežívanie komunistickej vlády v Číne však znamená, že Maov vplyv je i naďalej dôležitým faktorom v najľudnatejšej krajine sveta.