Vždy prežíval každý zápas veľmi emotívne a športovo. A tak sa meno Pelé, dostalo do pozornosti celého futbalového sveta. Bolo to zároveň po prvý krát, čo brazílska futbalová reprezentácia priniesla domov pohár Julese Rimeta. Po príchode do mesta Baurú, v ktorom žila jeho rodina ho už na uliciach netrpezlivo čakali davy fanúšik. Takmer celé mesto netrpezlivo očakávalo návrat ´´syna Baurú´´. Všetci ho srdečne vítali a celým mestom sa ozývalo ´´Pe-lé´´ ´´Pe-lé´´. Ako dar od občanov mesta Baurú dostal auto, ktoré si tej dobe v Brazílii mohol dovoliť len málokto. A tak sa začala profesionálna kariéra Pelého, ktorá vytrhla celú jeho rodinu z biedy a umožnila mu precestovať a spoznať takmer celý svet. V roku 1959 zarábal ročne takmer sto tisíc dolárov, čo bola obrovská suma, o ktorej sa mu nikdy ani len nesnívalo. Pri svojich cestách s národným mužstvom považoval za veľmi dôležité zoznámiť európsku spoločnosť so svojou rodnou krajinou, pretože predstavy o Brazílií boli v Európe veľmi odlišné od reality. S nahromadením kapitálu začal Pelé rozmýšľať o tom, ako správne investovať peniaze. Dal sa na podnikanie, pre prípad, že by sa mu mohlo stať to, čo zažil jeho otec a nemohol by ďalej pokračovať ako futbalista. S kamarátmi si založil stavebnú firmu. Úspechy Pelého neopúšťali a v roku 1960 sa stal kráľom strelcov v Sao Paolu. V roku 1961 dal Pelé v zápase proti Fluminense gól na ´´pamätnú dosku´´. Bez jediného prispenia spoluhráčov, obišiel všetkých hráčov protivníka a dal gól. Pamätnú tabuľu vyvesili nad vchod najväčšieho štadiónu na svete. V roku 1962 sa znovu dostal do národného mužstva Brazílie. Až na malé zmeny bolo mužstvo Brazílie takmer identické s tým z roku 1958 a tak bolo považované za najväčšieho favorita. Po víťazných zápasoch s Mexikom, Československom, Španielskom,Chile, v ktorých si Pelé kvôli zdravotným problémom nezahral, sa Brazília opäť prebojovala až do finále, kde mala nastúpiť proti mužstvu Československa. Zranenie pominulo a tesne pred vysneným zápasom sa znovu objavilo.

Bol hrozne sklamaný aj keď sa opäť stal majstrom sveta. Zranenie sa ešte dlho liečilo a až po dvoch mesiacoch mohol opäť hrať. Ďalej bol verný mužstvu Santos a pomáhal mu upevňovať povesť jedného z najlepších futbalových mužstiev všetkých čias. Pelého opäť nominovali v roku 1966 do brazílskeho národného mužstva. Vo vedení reprezentácie sa udiali veľké zmeny, ale bohužiaľ len k horšiemu. A na nešťastie pre brazílsky tím, vtedajší predseda FIFA inštruoval zbor rozhodcov, aby neobmedzovali „mužnú“ hru európskych týmov proti Juhoameričanom. V organizácií mužstva nastal veľký zmätok a taktiež tréningy nijak neprospievali zohratosti brazílskeho tímu. Všetky tieto faktory sa odrazili v zápasoch s Maďarskom a Portugalskom v ktorých Brazília nečakane a po prvý krát za posledných dvanásť rokov prehrala. Pelé bol veľmi sklamaný a samozrejme mu bolo jasné, že chyba je vo vedení tímu. Táto skúsenosť a taktiež výkony rozhodcov ho tak znechutili, že sa zaprisahal, že na majstrovstvá sveta už nikdy nenastúpi. Po majstrovstvách odohral za Santos iba niekoľko zápasov a dosiahol najnižšiu bilanciu za celú svoju hráčsku kariéru. V sezóne roku 1967 si Pelé opäť našiel cestu k futbalu a aj vďaka novonarodenej dcére dostal chuť hrať. Na počiatku roku 1969 bol vyzvaný, aby sa zúčastnil prípravy národného mužstva na majstrovstvá sveta v Mexiku. V počiatku chcel odmietnuť, ale napokon pozvanie predsa len prijal. Postupne sa Pelé začal približovať tisícemu gólu. Toto číslo vo futbale ešte doposiaľ nikto neprekonal. „Kto toto číslo prekoná získa nesmrteľnú slávu pre seba a pre krajinu, ktorá ho vychovala“, písali noviny. Pelému sa to podarilo v roku 1969 v zápase s klubom Vasco da Gama. Bol šťastný, pretože bol z toho nekonečného čakania na tento gól nervózny, aj keď pre neho samotného veľa neznamenal. Po mnohých úvahách brazílskych, ale aj zahraničných novinárov o nie moc vydarenej príprave brazílskeho mužstva, potvrdilo toto mužstve na čele s Pelém pravý opak.

V prvom zápase bolo jasne favorizované Československo, ale napokon zvíťazila Brazília. Po ťažkých zápasoch sa Brazília ocitla vo finále a nastúpila proti tímu Talianska. V takýchto napätých situáciách bol pre mladších hráčov Pelé veľkou oporou. Brazília nakoniec získala pohár Julese Rimeta natrvalo. Tesne po návrate sa Pelému a jeho žene Rosemeri narodilo druhé dieťa a tak začal uvažovať o radikálnej zmene svojho života, aby sa čo najviac mohol venovať rodine. Rozhodol sa, že získa vysokoškolské vzdelanie. Vyštudoval na fakulte telesnej výchovy – univerzity v Santosu. Rozhodol sa, že v národnom mužstve skončí sezónou 1971. Avšak s klubom Santos podpísal zmluvu až do roku 1974. Posledný zápas Pelé odohral v Riu na štadióne Maracanam. Futbalový priaznivci sa prišli pozreť na Pelého „naposledy“ a tak štadión Maracam praskal vo švíkoch. Počas hry chytil loptu do rúk, pribehol do stredu ihriska a položil loptu na zem . Kľakol si a postupne sa otáčal s rukami nad hlavou, tak aby sa mohol poďakovať všetkým jeho priaznivcom. Ľudia povstali, akoby pochopili, čo im chce odkázať. A tentoraz to bolo naozaj naposledy, keď nastúpil na trávnik ako profesionálny futbalista. Avšak nikdy sa nezabudne na číslo desať, na meno Pelé, ktoré predstavuje jedného z najlepších športovcov všetkých čias.