Pelé: Životopis

Pelé, ako ho ľudia prezívali (vlastným menom Edson Arantes do Nascimento) bol najväčším športovcom 20. storočia vo všetkých ohľadoch. Spôsob akým sa dostal do futbalového sveta na najvyššej úrovni bol plný prekážok a strastí. Až keď som si prečítal životopis tohto neprekonateľného športovca, rozhodol som sa, že budem písať práve o ňom.
Edson Arantes do Nascimento sa narodil 23. 4. 1940 v brazílskom mestečku Trés Coracoes. V tej dobe ešte nik netušil aká osobnosť uzrela svetlo sveta. Keď ho otec zazrel po prvý krát, mimochodom profesionálny futbalista, povedal : „ z neho bude futbalista. Má na to nohy. ” On a jeho rodina patrili do najchudobnejších vrstiev, ktoré prežívali zo dňa na deň a mnohokrát nemali ani na základné potraviny. Vďaka otcovi, ktorý dostal ponuku hrať vo veľkom klube, sa postupom času začal Diko (prezývka v rodine) zaujímať o futbal. Sledoval zápasy svojho otca s veľkým nadšením, pretože jeho otec bol pre neho veľkým vzorom. Avšak otcova kariéra sa náhla skomplikovala, keď si poranil koleno. Otec mu venoval veľa času, aby ho naučil futbal - šport, ktorý pre oboch znamenal tak veľa. Ako malý chlapec často pomáhal svojim rodičom pri práci. Navštevovať školu sa rozhodol najmä preto, aby sa naučil čítať a mohol sledovať futbalové dianie v Brazílií aj z novín. Nezostávalo mu veľa času, no na futbal nikdy nezabudol a každý deň sa stretával s kamarátmi. Podmienky pre tento šport nemali ani zďaleka vyhovujúce, ale napriek tomu boli futbalu oddaní celým srdcom. Keď mal Dico osem rokov, kamaráti ho začali prezívať ” Pelé.

” Nikto nevie ako táto prezývka vznikla. Vždy keď sa Dico dotkol lopty, kričali na neho Turci “Pé – le.“. “Pe“ znamená v portugalčine „noha“ a „le“ v turečtine „hlupák“. Všetci si na túto prezývku zvykli a aj samotný Pelé, ktorý ju zo začiatku nenávidel, ju prijal. Postupom času sa mladý Pelé zdokonaľoval. Už v pätnástich rokoch zaujal svojou hrou klub Fc Santos, v ktorom neskôr pôsobil počas celej svojej futbalovej kariéry. Konečne mohol všetkým ukázať ako dokáže „maľovať“ s loptou. Darilo sa mu a aj napriek tomu, že nehral vo všetkých zápasoch. Na svojom konte mal najvyšší počet strelených gólov, aj keď patril k najmladším hráčom mužstva. V šestnástich rokoch sa stal najlepších hráčom v štáte Sao Paulo. Najčastejšie hral v roli stredného útočníka. Vtedy mu ani na um nezišlo, že by sa mohol dostať do reprezentačného mužstva Brazílie, pretože nemal mnoho skúsenosti. Ale opak bol pravdou. V jeden deň sedel Pelé doma pri rádiu a počúval športové správy. Hlásateľ práve začal čítať mená hráčov, ktorí sa dostanú do širšej nominácie do brazílskeho národného mužstva. Samozrejme nik a už vôbec nie sám Pelé neočakával, že aj jeho meno zaznie z úst hlásateľa. A predsa. Pelé prešiel tvrdým tréningom, ale vôbec mu to neprekážalo. Bol by urobil čokoľvek, len aby si mohol zahrať v reprezentačnom drese Brazílie. Očaril svojou hrou a najmä podstivým prístupom k tréningu vedúceho brazílskej delegácie Dr. Paula Machada de Carvalleho a dostal sa do národného mužstva, medzi ´´zlatých chlapcov´´.

 Tak ich ľudia vtedy nazývali a preto od nich očakávali, že s prípravnými zápasmi nebudú mať žiadne problémy. Samozrejme tomu tak aj bolo a Pelé k tomu prispel svojim vynikajúcim výkonom. V zápase s Corinthians fauloval Pelého jeden z protihráčov a spôsobil mu vážne poranenie kolena. Jeho účasť na majstrovstvách sveta vo Švédsku boli v takejto situácií v nedohľadne. Vedenie ho upokojovalo, že do majstrovstiev je ešte dosť času na rehabilitáciu. Bolesť neustupovala a tak Pelé uvažoval o tom, že prenechá svoje miesto v reprezentácií niekomu inému. Aj tu sa ukázala veľkosť Pelého nielen ako športovca, ale aj ako človeka. Sám navrhol trénerovi, aby ho poslali domov, pretože nedopustí aby vďaka svojmu zranenie oslabil tím. V čase keď celý tím absolvoval tvrdé tréningy a prípravné zápasy sa doktor snažil Pelého koleno dať opäť dokopy. Po víťazstvách nad Rakúskom a Veľkou Britániou sa na listinu hráčov proti Sovietskeho zväzu dostal aj Pelé. Po víťazstve nad týmto mužstvom sa brazílska reprezentácia dostala do stredobodu pozornosti športového sveta. V štvrťfinálovom zápase , ktorý bol veľmi vyrovnaný, rozhodol Pelé svojim prvým gólom v drese reprezentácie. A tak sa Brazília predierala pomedzi konkurenciu. Po víťaznom zápase s Francúzskom stálo pred mužstvom už len finále so Švédskom v Stockholme. Súper začal lepšie, azda povzbudený krikom z tribún naplnených k prasknutiu domácimi fanúšikmi, ale mladé a veľmi talentované brazílske mužstvo sa nedalo zastrašiť a ukázalo celému svetu vyspelosť brazílskeho futbalu. Pelé sa ako sedemnásťročný stal majstrom sveta. Svojim nádherným gólom prispel do výsledkovej listiny a mal obrovskú radosť.
Vždy prežíval každý zápas veľmi emotívne a športovo. A tak sa meno Pelé, dostalo do pozornosti celého futbalového sveta. Bolo to zároveň po prvý krát, čo brazílska futbalová reprezentácia priniesla domov pohár Julese Rimeta. Po príchode do mesta Baurú, v ktorom žila jeho rodina ho už na uliciach netrpezlivo čakali davy fanúšik. Takmer celé mesto netrpezlivo očakávalo návrat ´´syna Baurú´´. Všetci ho srdečne vítali a celým mestom sa ozývalo ´´Pe-lé´´ ´´Pe-lé´´. Ako dar od občanov mesta Baurú dostal auto, ktoré si tej dobe v Brazílii mohol dovoliť len málokto. A tak sa začala profesionálna kariéra Pelého, ktorá vytrhla celú jeho rodinu z biedy a umožnila mu precestovať a spoznať takmer celý svet. V roku 1959 zarábal ročne takmer sto tisíc dolárov, čo bola obrovská suma, o ktorej sa mu nikdy ani len nesnívalo. Pri svojich cestách s národným mužstvom považoval za veľmi dôležité zoznámiť európsku spoločnosť so svojou rodnou krajinou, pretože predstavy o Brazílií boli v Európe veľmi odlišné od reality. S nahromadením kapitálu začal Pelé rozmýšľať o tom, ako správne investovať peniaze. Dal sa na podnikanie, pre prípad, že by sa mu mohlo stať to, čo zažil jeho otec a nemohol by ďalej pokračovať ako futbalista. S kamarátmi si založil stavebnú firmu. Úspechy Pelého neopúšťali a v roku 1960 sa stal kráľom strelcov v Sao Paolu. V roku 1961 dal Pelé v zápase proti Fluminense gól na ´´pamätnú dosku´´. Bez jediného prispenia spoluhráčov, obišiel všetkých hráčov protivníka a dal gól. Pamätnú tabuľu vyvesili nad vchod najväčšieho štadiónu na svete. V roku 1962 sa znovu dostal do národného mužstva Brazílie. Až na malé zmeny bolo mužstvo Brazílie takmer identické s tým z roku 1958 a tak bolo považované za najväčšieho favorita. Po víťazných zápasoch s Mexikom, Československom, Španielskom,Chile, v ktorých si Pelé kvôli zdravotným problémom nezahral, sa Brazília opäť prebojovala až do finále, kde mala nastúpiť proti mužstvu Československa. Zranenie pominulo a tesne pred vysneným zápasom sa znovu objavilo.

Bol hrozne sklamaný aj keď sa opäť stal majstrom sveta. Zranenie sa ešte dlho liečilo a až po dvoch mesiacoch mohol opäť hrať. Ďalej bol verný mužstvu Santos a pomáhal mu upevňovať povesť jedného z najlepších futbalových mužstiev všetkých čias. Pelého opäť nominovali v roku 1966 do brazílskeho národného mužstva. Vo vedení reprezentácie sa udiali veľké zmeny, ale bohužiaľ len k horšiemu. A na nešťastie pre brazílsky tím, vtedajší predseda FIFA inštruoval zbor rozhodcov, aby neobmedzovali „mužnú“ hru európskych týmov proti Juhoameričanom. V organizácií mužstva nastal veľký zmätok a taktiež tréningy nijak neprospievali zohratosti brazílskeho tímu. Všetky tieto faktory sa odrazili v zápasoch s Maďarskom a Portugalskom v ktorých Brazília nečakane a po prvý krát za posledných dvanásť rokov prehrala. Pelé bol veľmi sklamaný a samozrejme mu bolo jasné, že chyba je vo vedení tímu. Táto skúsenosť a taktiež výkony rozhodcov ho tak znechutili, že sa zaprisahal, že na majstrovstvá sveta už nikdy nenastúpi. Po majstrovstvách odohral za Santos iba niekoľko zápasov a dosiahol najnižšiu bilanciu za celú svoju hráčsku kariéru. V sezóne roku 1967 si Pelé opäť našiel cestu k futbalu a aj vďaka novonarodenej dcére dostal chuť hrať. Na počiatku roku 1969 bol vyzvaný, aby sa zúčastnil prípravy národného mužstva na majstrovstvá sveta v Mexiku. V počiatku chcel odmietnuť, ale napokon pozvanie predsa len prijal. Postupne sa Pelé začal približovať tisícemu gólu. Toto číslo vo futbale ešte doposiaľ nikto neprekonal. „Kto toto číslo prekoná získa nesmrteľnú slávu pre seba a pre krajinu, ktorá ho vychovala“, písali noviny. Pelému sa to podarilo v roku 1969 v zápase s klubom Vasco da Gama. Bol šťastný, pretože bol z toho nekonečného čakania na tento gól nervózny, aj keď pre neho samotného veľa neznamenal. Po mnohých úvahách brazílskych, ale aj zahraničných novinárov o nie moc vydarenej príprave brazílskeho mužstva, potvrdilo toto mužstve na čele s Pelém pravý opak.

V prvom zápase bolo jasne favorizované Československo, ale napokon zvíťazila Brazília. Po ťažkých zápasoch sa Brazília ocitla vo finále a nastúpila proti tímu Talianska. V takýchto napätých situáciách bol pre mladších hráčov Pelé veľkou oporou. Brazília nakoniec získala pohár Julese Rimeta natrvalo. Tesne po návrate sa Pelému a jeho žene Rosemeri narodilo druhé dieťa a tak začal uvažovať o radikálnej zmene svojho života, aby sa čo najviac mohol venovať rodine. Rozhodol sa, že získa vysokoškolské vzdelanie. Vyštudoval na fakulte telesnej výchovy – univerzity v Santosu. Rozhodol sa, že v národnom mužstve skončí sezónou 1971. Avšak s klubom Santos podpísal zmluvu až do roku 1974. Posledný zápas Pelé odohral v Riu na štadióne Maracanam. Futbalový priaznivci sa prišli pozreť na Pelého „naposledy“ a tak štadión Maracam praskal vo švíkoch. Počas hry chytil loptu do rúk, pribehol do stredu ihriska a položil loptu na zem . Kľakol si a postupne sa otáčal s rukami nad hlavou, tak aby sa mohol poďakovať všetkým jeho priaznivcom. Ľudia povstali, akoby pochopili, čo im chce odkázať. A tentoraz to bolo naozaj naposledy, keď nastúpil na trávnik ako profesionálny futbalista. Avšak nikdy sa nezabudne na číslo desať, na meno Pelé, ktoré predstavuje jedného z najlepších športovcov všetkých čias.