Vladimír Mináč životopis

Narodil sa v Klenovci. Po maturite na gymnáziu Tisovci študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V jeseni roku 1944 sa zúčastnil na bojoch SNP, po jeho potlačení bol začas väzňom fašistického koncentračného tábora. Po oslobodení sa stal redaktorom denníka Bojovník, pracoval ako tajomník sekcie Zväzu československých spisovateľov, redaktor Kultúrneho života, scenárista Československého štátneho filmu. Bol šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Zastával aj významne funkcie ako poslanec Národného zhromaždenia a člen legislatívnych komisii a výborov. K týmto funkciám mu pribudlo aj vedenie Matice slovenskej.

Svojou bohatou prozaickou, literárnokritickou a esejistickou tvorbou sa Mináč zúčastňuje na prebojovaní socialistického ideálu spoločenského života a usiluje sa -prostredníctvom aktualizácie heroických chvíľ národa i peripetií vývinu v ďalších desaťročiach novej republiky-zasahovať priamo do súčasných myšlienkových procesov. Na začiatku autorovej literárnej práce je osobná -povstalecká-životná skúsenosť. Vychádza mu románový debut SMRŤ CHODÍ PO HORÁCH v ktorom sa otvorene a spontánne odrazili skúsenosti mladej inteligencie počas povstania. V rušnom draqmatickom a napínavom príbehu sa odvíjajú dve základné rozprávačské línie: prvou sú bojové osudy partizánskej skupiny, ktorá sa usiluje uniknúť z nemeckého ohrozenia, druhou svedectvo o utrpení partizána a neskôr väzňa gestapa Petra Lotára. Skupina partizánov, v ktorej je aj Ján Lotár, Pretrov brat a jeho milá Marta, sa pokúsi prepadnúť vlak a vyslobodiť z neho zajatcov. Dúfajú pritom , že medzi nimi nájdu strateného Petra. Akcia sa však nepodarí, naopak sami sa ocitnú v životnom nebezpečenstve. Popri sérii vyhrotených , rýchlo sa striedajúcich dejových momentov je však rozhodujúcou myšlienkovou rovinou pásmo intelektuálneho hodnotenia situácii , do kt. sa obaja bratia dostávajú. Ide o chvíle medzi životom a smrťou a postavy na ne reagujú- v podstate prirodzene- strachom, beznádejou, uvolnením pudu sebazáchovy a pasivitou. Túto reflexívnu psychologickú rovinu rozvinul Mináč aj v pokračovaní románu , ktoré vyšlo pod názvom VČERA A ZAJTRA. Dej sa odohráva už po skončení vojny, teda v čase, keď sa hrdinovia povstaleckých bojov vracajú k činorodej mierovej práci.

Obidva Mináčove romány sú dnes umeleckým dokumentom filozofického dozrievania inteligencie a celej spoločnosti v zložitom období zásadných zmien života národa v 40 rokoch.

Kritickým a otvoreným prístupom sa prozaik zaslúžil o strhujúce dokumentárne , no i umelecky silné zobrazenie nástupu nových čias. Charakteristickou črtou románu je názorová úprimnosť , pravdivosť a nekompromisnosť. V 50 rokoch sa v tomto duchu pokúsil o budovateľský román MODRÉ VLNY v ktorom stvárnil konkrétnu podobu budovania nosickej Priehrady mládeže. Ani v tomto prípade sa nerozpakoval vravieť o vzťahoch medzi mladými ľuďmi priamo , otvorene píše viac o nedostatkoch v riadiacej a výchovnej práci, o charakterových deformáciách , pretvárke a pokrytectve ako o víťazstvách.

V časoch rýchlych spoločenských premien sa Mináč - sám aktívny účastník budovateľského rozmachu - stáva sa citlivým pozorovateľom a komentátorom zmien ľudských charakterov. Príkladom ostrého psychologického pohľadu sú i jeho poviedky NA ROZHRANÍ. Ich obsahom je porovnanie starého a nového v ľudskom konaní a myslení, konflikt, kt. sa stáva východiskom zmien v predstavách o ľudkom uplatnení a šťastí. Mináč si vybral roky združstevňovania našej dediny a poukázal na potrebu zmien nielen sociálnych , ale i povahových. Budovateľskú prítomnosť neskôr zamenil Mináč rozsiahlym a definitívnym návratom do povstaleckých čias v románovej trilógii GENERÁCIA, ktorá vychádzala postupne vo zväzkoch DLHÝ ČAS ČAKANIA, ŽIVÍ A MŔTVI a ZVONY ZVONIA NA DEŇ. V pútavom a vzrušujúcom rozprávaní spisovateľ neobyčajne plasticky vystihol ťaživú atmosféru "dlhého času čakania" v rokoch pred vypuknutím povstania. Všetko čo sa zdržiavalo v neznesiteľnom čakaní sa dáva do pohybu v druhej časti trilógie Živí a mŕtvi. V prudkom striedaní situácií, bojových scén a konfliktov sa znova rozvíja široká škála charakterov. Mináč - majster ostrej pointy, jednoznačného detailu a irónie, preniká do rozličných vrstiev národného sociálneho profilu. Po práci na mohutnom románovom celku, ktorý dodnes patrí k vrcholom slovenskej literatúry o Povstaní, sa Mináč znova vrátil do súčastnosti. K tomuto kroku ho priviedlo aj zistenie, že vývin spoločenského vedomia nie je priamočiary. V knihe poviedok TMAVÝ KÚT obnažil rozpory a konflikty ľudí, ktorý ustrnuli v názorovom vývine a osvojili si schematický spôsob myslenia a rozhodovania. Ide o poviedky s výrazným diskusným zameraním, s cieľom vyvolať potrebu zamyslieť sa nad výberom vhodných metód pri funkcionárskej práce s ľuďmi. Mináčova kritická satira sa preto - napr. v prózach ÚTOK, URAZENÝ, VÝTRNÍK a PROKURÁTOR - obracia proti tým, čo si socialistické ideály vykladajú svojvoľne a na neprospech kolektívu.

V metóde zobrazovania dneška pokračoval Mináč aj v knihe poviedok ZÁZNAMY. V tomto čase vychádza aj Mináčova úspešná dvojnovela NIKDY NIE SI SAMA. Ide o ľúbostný príbeh Maríny a Žoržíka. Mináč napísal aj satirický román VÝROBCA ŠŤASTIA, v ktorom si vzal na mušku malomeštiakov, drobné, ale často sa vyskytujúce tipy spoločenských príživníkov. Pozoruhodnou súčasťou Mináčovho literárneho profilu sú cestopisy, scenáre, kultúrno politická a literárno kritická publicistika a esejistická tvorba. Vladimír Mináč napísal cestopisnú reportáž z cesty po Čínskej ľudovej republike V KRAJINE, KDE VYCHODÍ SLNKO a scenáre k filmom BOJ SA KONČÍ ZAJTRA, ŽENA Z VRCHOV, KAPITÁN DABAČ a POLE NEORANÉ. Vrcholnými dielami Mináčovej esejistiky zostávajú však historické eseje o východiskách a prognózach slovenského národného údelu DÚCHANIE DO PAHRIEB a ZOBRANÉ SPORY JOZEFA MILOSLAVA HURBANA. Obidve knihy sú svedectvom Mináčovho brilantného historického úsudku, vzdelania i kriticistického esejizmu. Mináč zobrazil Hurbana ako významnú historickú osobnosť, ako ušľachtilého človeka, ktorý sa síce zmieta v sporoch a rozporoch ale do posledného dychu slúži myšlienke národného oslobodenia Slovákov. Od Mináča som napísala knihu s názvom VČERA A ZAJTRA. Dej sa odohráva po skončení vojny, teda v čase, keď sa hrdinova povstaleckých bojov, uväznených v koncentračných táboroch, vracajú domov do svojej rodnej dediny Klenovec. Vracia sa aj učiteľ Peter Lotár, ktorý prichádza do svojej školy, ktorá je značne poškodená. V škole sa zatvoril do kabinetu a rozmýšľal nad prežitou hrôzou v koncentračnom tábore. Nad tisíckami mŕtvol, nad ľuďmi umierajúcimi na podvýživu, na choroby a na hlad, alebo na ľudí, ktorí hromadne umierali spaľovaní v peciach, dusiaci sa v prepchatých vagónoch, alebo umierajúcich na šibeniciach. Hnusí sa mu celé ľudstvo, leží a je mu všetko jedno. V dedine žije aj farár so svojou sestrou Sylviou, ktorú posiela k učiteľovi, aby sa k nemu nasťahoval. Pán učiteľ sa však necíti v dome farára dobre. Cíti k farárovi odpor, lebo je falošný. Farár usporiadal zhromaždenie sedliakov vo fare, s tým zámerom, žeby ich presvedčil, keďže prichádzajú voľby, aby sa stal predsedom. Nechce, aby do dediny zavítal komunizmus, lebo sa bojí, žeby mohol prísť o majetok, ale aby všetci podporovali jeho demokratickú stranu. Sedliakom ponúkol 5 litrov rumu a hodný kus slaniny a pod vplyvom týchto láskavostí mu všetci prisvedčili, lebo sa aj báli o svoje majetky. Peter sa neskôr presťahoval k mlynárovmu bratovi, ktorý bol tiež v koncentračnom tábore.

K dedine patrila aj časť Klančeky, kde bývali ľudia veľmi chudobní, nemali peniaze a majetky ako obyvatelia Klancov, ale mali veľa detí. Nechodili do kostola, lebo boli presvedčený, že Bohu nemusia byť za čo vďačný. Tam stretáva maličké dievčatko Helenku Hazuchovú, ktorej sa opýtal, či sa nechce učiť. Ono mu povedalo, že nie, lebo nemajú školu. V tom si Peter pomyslel, že ako je to možné, že od svojho návratu nepomyslel na deti, na tie deti, ktoré za nič nemôžu. Rozhodol sa, že postaví školu a stretnutie s dievčatkom mu dodalo odvahu. Školu nakoniec postavil. Neskôr do školy prichádza aj nová učiteľka Hana, ktorá býva u tety Hedvigy. Peter sa s ňou zoznámil a zdala sa mu veľmi sympatická. Najprv ju však berie ako dôvernú priateľku, až neskôr si uvedomí, aké city k nej prechováva. Peter Hane tiež nie je ľahostajný. Román sa končí rozhovorom na lúke Petra a Hany, kde jej prvý krát Peter vyzná lásku a chytia sa za ruky a spolu kráčajú do dediny.