Salvador Dalí: Životopis

1. Kto bol Salvador Dalí?
Salvador Dalí bol najvýznamnejším predstaviteľom výtvarného surrealizmu (príloha č.1). Svojimi experimentami a excentrickosťou sa stal jedným z najpopulárnejších umelcov 20. storočia. Okrem maľovania obrazov sa zaoberal aj knižnými ilustráciami, grafikami, plastikami, scénickými návrhmi, písaním a publikovaním básní. Tiež úspešne navrhoval sklenené predmety a hlavne šperky. Bol mnohostranný umelec, pre ktorého boli charakteristické vizionárske témy a jeho perfektná technika maľby. Surrealizmus obohatil svojou paranoicko-kritickou metódou.

2. Surrealizmus
Vznikol v prvej polovici 20. storočia a vyvinul sa z dadaizmu. Bol založený André Bretonom na prostriedkoch, ktoré sa zjavujú vtedy, keď do života prenikne iracionálno, nevedomie, spontánnosť, náhodnosť bez akejkoľvek systematickosti. Ide o okruh tém poskytovaných nevedomím, šialenstvom ,snami, náhodou, halucináciami, blúznením, ale aj humorom. Surrealizmus je opakom realizmu. Pôvodne vychádza z Heglovho objektívneho idealizmu a z Bergsonovho intuitizmu. Vytvára nadzemské a neskutočné obrazy. Hlavnými predstaviteľmi výtvarného surrealizmu boli Salvador Dalí, Yves Tanguy, Max Ernst, René Magritte, Joan Miró, Hans Arp, a iní. Surrealistické hnutie bolo v podstate nejednotné. Max Ernst bol jedným z výtvarne najkultivovanejších surrealistických maliarov. Najväčším prínosom Salvadora Dalího bolo rozšírenie teórie surrealizmu o paranoicko-kritickú metódu v období tridsiatych rokov a súčasne bol aj najznámejším surrealistickým maliarom. Najprecíznejšie trojrozmerné objekty vytváral Yves Tanguy a nikdy pritom nepoužíval reálne objekty. René Magritte zasa využíval predovšetkým reálne, objektívne existujúce predmety. Surrealizmus sa delí na tri obdobia. Prvé sa označuje ako intuitívne obdobie a začalo sa okolo roku 1920. Je charakteristické vierou vo všemohúcnosť myšlienky, anarchistickým stavom ducha a psychickým automatizmom. Druhé obdobie sa nazýva usudzujúce a charakterizuje ho zmena estetických a teoretických názorov. Tretie obdobie je možné pomenovať ako obdobie dezercie, je to obdobie po druhej svetovej vojne a vyznačuje sa návratom k heglovskej filozofii.

Diela surrealistov mali vo všetkých štádiách vývinu surrealizmu svoje špecifické a relatívne stále rysy. Spoločným znakom všetkých surrealistických diel bola vždy spontánnosť, bezprostrednosť vyjadrovania, provokatívnosť a potreba šokovať. Za predchodcov surrealistov sa považujú aj Bosch, Brueghel alebo Arcimbold.
Už od začiatku tridsiatych rokov poznáme dve základné podoby surrealistického výtvarného prejavu. Veristická surrealistická maľba sa opiera o priestorovú konkretizáciu vnútorného modelu. Predchodcom veristickej línie bola talianska metafyzická maľba, ktorej predstaviteľom bol Giorgio de Chiroco. Počas prechodu od surrealistickej veristickej maľby k absolútnej maľbe, bolo možné nájsť ďalších dvoch maliarov, ktorí sa hlásili k surrealizmu. Týmito maliarmi boli Wilfredo Lam a Matta. Tento prechod naznačuje hlavne Matta, ktorý sa už pred druhou svetovou vojnou prikláňal k „maliarstvu v akcii“ a k „inému umeniu“. V absolútnom surrealizme sa mohli bezprostredne uplatňovť princípy psychického automatizmu. Jeho najvýznamnejším predstaviteľom je André Masson, ktorý touto metódou síce nepracoval dôsledne, ale položil základy k aplikácii psychického automatizmu v maliarstve.
Surrealizmus priniesol vo svojej umeleckej tvorbe veľa nových vyjadrovacích prostriedkov a tvorivých metód. Bola hlavne o potrebe sebavyjadrovania, ktorá viedla k naliehavému vyjadrovaniu ľudských vzťahov.

3. Životopis
3.1 Detstvo
Salador Dalí sa narodil 2. mája v roku 1904 vo Figueras, v provincii Gerona, v Španielsku. Jeho rodičia, otec Salvador Dalí Cusí a matka Felipa Dalí mu dali meno Salvador po otcovi a starom otcovi. Toto meno vychádza zo španielskeho „el salvador“, čo znamená v preklade spasiteľ, a nielen kvôli tomuto menu pol považovaný za spasiteľa moderného umenia. O šesť mesiacov neskôr bol v kostole Svätého Petra pokrstený menom Salvador Felipe Jacinto Dalí. V roku 1908 sa narodila Salvadorovým rodičom dcéra a dali jej meno Ana María Dalí. Vzhľadom na to, že v Španielsku nebola vo zvyku prísna výchova, malý Salvador si presadzoval svoje názory a tak si vytváral svoj osobitý štýl už vo veľmi mladom veku. Táto vlastnosť sa pre neho stala v budúcnosti veľkou výhodou.

3.2 Vzdelanie a dospievanie
V roku 1909 začal navštevovať Mestskú základnú školu vo Figueras, do tretieho ročníka nastúpil do novootvorenej kresťanskej školy s francúzskym vyučovacím jazykom, nazývanou tiež „Els Fossos“. Túto školu navštevoval šesť rokov a počas tejto doby sa mu zapáčila francúzska literatúra a tiež umelecké predmety, vyučované na tejto škole. V roku 1916, práve keď mal dvanásť rokov, sa mu podarilo zložiť skúšku do figueraského Inštitútu, ktorá mu robila problémy. Jeho otec ho súčasne zapísal do cirkevnej školy, ktorá dopĺňala vzdelanie poskytované Inštitútom a tiež v roku 1916 aj do Mestskej školy kreslenia. V roku 1917 začal navštevovať trojročný stredoškolský kurz. Tento kurz viedol Juan Nuñéz Fernández, s ktorým si Salvador veľmi dobre rozumel. Nuñéz bol Salvadorovým učiteľom počas šiestich rokov. Po zložení prvých skúšok na Mestskej škole kreslenia získal zvláštne ocenenie. Pri príležitosti tohto ocenenia usporiadal hrdý Salvadorov otec, v ich byte na počesť svojho syna, prvú výstavu všetkých jeho diel a pozval na ňu celú rodinu a známych.

3.3 Začiatok kariéry
V decembri roku 1918 sa uskutočnila jeho prvá oficiálna výstava. Táto výstava sa konala v priestoroch Societat de Concerts Teatre a svoje diela tu vystavoval spoločne s jeho dvomi spolužiakmi, pod dohľadom svojho učiteľa Juana Nuñéza. V roku 1919 začal prispievať svojimi článkami a ilustráciami do časopisu s názvom Studium, ktorý vydával spolu so svojimi priateľmi. Svoje prvé dva obrazy predal v roku 1919 a kúpil ich od neho priateľ jeho otca, Joaquim Cusí Forutneta. O pár mesiacov neskôr začal písať katalánsky denník, nazvaný „Moje dojmy a dôverné spomienky“. V októbri 1921 napísal nedokončený rukopis „Čmáranice. Eseje o maliarstve. Katalóg mojich obrazov.“ O pár mesiacov neskôr vo februári 1922 mu zomrela matka. Bola to pre celú rodinu veľká tragédia, a to sa stalo aj jedným z dôvodov, prečo sa hneď po ukončení stredoškolského štúdia presťahoval do Madridu. V tom istom roku sa uskutočnila v Barcelone aj jedna z jeho prvých najvýznamnejších výstav. V roku 1922 ho otec prihlásil na Špeciálnu školu maliarstva, sochárstva a grafiky na madridskej Kráľovskej Akadémii výtvarných umení San Fernando, ktorá bola jedna z najprestížnejších škôl tej doby v Španielsku. Na túto akadémiu bol prijatý nielen vďaka svojmu veľkému talentu, ale aj vďaka odporučeniu od Juana Nuñéza. Bol ubytovaný na študentskom internáte a spoznal sa tam s Federicom Garcíom Lorcom a Luisom Buñeulom, ktorí sa neskôr stali jeho priateľmi. Podľa Salvadora Dalího to bol ďalší životne dôležitý krok na ceste k jeho vrcholnému cieľu – celosvetovej sláve. O rok neskôr začal Dalí kritizovať svojich vyučujúcich, nedodržovať školský poriadok, podnecovať nepokoje na Akadémii, a to bolo dôvodom, prečo ho na rok z Akadémie vylúčili a z politických dôvodov sa dostal sa do väzenia v Gerone na tridsaťpäť dní. V novembri roku 1925 sa konala v galérii Dalmau v Barcelone prvá samostatná výstava Salvadora Dalího. V roku 1926 prišiel po prvýkrát do Paríža a stretol sa tu so svojim veľkým idolom Pablom Picassom. Toho roku bol aj definitívne vylúčený z madridskej Akadémie. Po odchode zo školy ihneď nastúpil na vojenskú službu a po jej absolvovaní sa presťahoval do Paríža. Rok 1929 sa pre neho stal významným, vďaka premiére filmu Andalúzsky pes, ktorý natáčal spoločne so svojím priateľom Luisom Buñeulom. Tento film mal za cieľ vytvoriť niečo nové a znamenalo to pre Salvadora Dalího a Luisa Buñeula ich oficiálne prijatie medzi parížskych surrealistov. Počas filmovania sa zoznámili s inými parížskymi surrealistami s Tristanom Tzarom a Paulom Éluardom.
3.4 Obdobie - „Gala“
V roku 1928 prišli do Cadequés traja významní umelci s rodinami. Jeden z nich bol Paul Éluard so ženou Galou a dcérou Cécile. Éluard sa rozhodol navštíviť Dalího, aby Dalí namaľoval jeho portrét (príloha č.4). Počas maľovania Éluardovho portrétu mal Dalí veľa možností stretnúť sa s Éluardovou manželkou Galou a zblížiť sa s ňou a zaľúbiť sa do nej. Pre Dalího sa stala Gala láskou na prvý pohľad. Gala sa volala vlastným menom Helena Diakanoff Devulinová a bola pôvodom Ruska. Bola nápadne podobná ženám, ktoré Dalí dovtedy namaľoval vo svojich obrazoch. Gala sa pre neho stala ideálom ženskej krásy a každá ženská postava v jeho obrazoch, ktorú odvtedy namaľoval mala jej tvár. Kým Dalí domaľoval Éluardov portrét, Gala sa bez váhania rozhodla opustiť manžela a dcéru. Odvtedy prerušila všetky svoje kontakty s rodinou a zaujímala sa len o svoj život po boku Dalího. O tejto skutočnosti sa to dozvedel Salvadorov otec, bol veľmi nešťastný a snažil sa to synovi vyhovoriť. Vzťah Salvadora s otcom sa natoľko zhoršil, že Salvador musel opustiť rodný dom a otec ho nechal vydediť. Dalí sa preto musel od otca odsťahovať a tak kúpil pre seba a Galu malú rybársku chatu v Port Ligat, čo je blízko pri Cadequés, kde spolu odvtedy trávili veľkú časť roka.

3.5 Nové teórie
V roku 1930 začínal rozvíjať svoju paranoicko-kritickú metódu. S Buñeulom začal pracovať na písaní scenára „Zlatý vek“, čo je pokračovaním „Andalúzskeho psa“. Všetky ostatné scenáre, ktoré napísali sa im už sfilmovať nepodarilo. O rok neskôr vystavoval po prvýkrát svoje obrazy na surrealistickej výstave v USA. V tej dobe bola založená zberateľská skupina s názvom „Zverokruh“, ktorá pravidelne kupovala Dalího práce. V roku 1934 sa kvôli obrazu „Záhada Wiliama Tella“ dostal do sporu s niektorými surrealistami a hlavne s André Bretonom. Breton Dalího odsudzoval kvôli názoru na Hitlera. Dalího záujem o neho bol výhradne paranoický a apolitický. Tvrdil, že Hitler sa mu zdá ako muž zaujímavý, a to bol dôvod prečo ho často kreslil, rovnako ako Lenina preoblečeného za ženu. Dalí vystavoval svoje obrazy v Newyorskej galérii a výstava sa skončila s triumfálnym úspechom. V roku 1935 sa po rokoch zmieril s otcom na podnet svojho strýka Rafaela Dalího. V roku 1937 odišiel do Hollywoodu, aby napísal scenáre pre bratov Marxových a prednášal o paranoicko-kritickej metóde. V roku 1938 vystavoval Dalí na parížskej výstave, v tom roku tiež navštívil v Londýne jeden zo svojich vzorov Sigmunda Freuda a nakreslil veľa jeho portrétov. Potom ako bol v roku 1939 definitívne vylúčený Bretonom zo surrealistického spolku, dostal od surrealistickej spoločnosti prezývku „Avida Dollars“, čo v preklade znamená „Chtivý dolárov“. V roku 1940 odišiel s Galou do New Yorku a zostali tam v exile až do roku 1948.

V Amerike sa stal veľmi úspešným a okrem výstav obrazov a rôznych grafík sa mu podarilo vydať aj knihu s názvom „Tajný život Salvadora Dalího“. Okrem toho robil skice pre Walta Disneyho a navrhoval aj sekvencie pre Alfreda Hitchcocka. Po návrate do Európy, od roku 1949 ďalej vystavoval svoje obrazy a prednášal na rôznych európskych univerzitách. V roku 1951 vydal „Mystický manifest“, ten bol úvodom do jeho časticového obdobia. Do USA sa často vracal, napríklad v roku 1956 vystavoval v Národnej galérii vo Washingtone. V roku 1958 začal pracovať na knižnej ilustrácii Dona Quijota. Začiatkom šesťdesiatych rokov namaľoval obraz s názvom „Stanica v Perpignane“. Na perpignanskú stanicu sa pozeral ako na stred vesmíru a tento obraz sa stal jedným z jeho najlepších diel. Prvú veľkú retrospektívnu výstavu v tokijskom múzeu Seibu mal v roku 1964. V tom istom roku tiež vydáva knihu pod názvom „Denník génia“. V roku 1971 bolo otvorené v Clevelande, v štáte Ohio, Múzeum Salvadora Dalího. O rok neskôr, v roku 1972 bolo otvorené vo Figueras Múzeum Salvadora Dalího. V roku 1978 objavil prácu René Thoma o matematickej teórii katastrof. Po výstave svojich hyperstereoskopických diel v parížskom Pompidou sa stal členom parížskej Akadémie výtvarných umení, ktorá sa nazýva „Beaux-Arts“. V parížskom Centre Georges Pompidou sa o rok neskôr konala Dalího veľká retrospektívna výstava. Neskôr bola premiestnená do londýnskej galérie Tale.

3.6 Posledné roky
V roku 1980 ochorel na dlhodobú infekčnú chorobu a zoslabol. V lete roku 1982 zomrela jeho partnerka a inšpirácia Gala na ochorenie žlčníka. Po jej smrti sa odsťahoval na zámok Púbol, ktorý jej kedysi venoval. Dalí bol menovaný za „Marquis de Dalí y Púbol“, čo v prelade zo španielčiny znamená markíz z Púbola. V roku 1983 vznikol parfum „Dalí“ a v Madride a Barcelone sa uskutočnili jeho ďalšie významné retrospektívne výstavy. Dalí namaľoval svoj posledný obraz, ktorému dal meno „Chvost lastovičky“. O rok bol ťažko popálený pri požiari vo svojej spálni na zámku Púbol. Po požiari sa presťahoval do Torre Galatea. V pondelok 23. januára 1989 zomrel na zlyhanie srdca, spojené so zápalom pľú, v Torre Ga latea. Bol pochovaný v Teatro-Museo vo Figueras, tak ako si to želal. Všetok svoj majetok odkázal vo svojej poslednej vôli španielskemu štátu.

4 Tvorba
4.1 Začiatky
Jeho maliarske vlohy sa začali prejavovať už v ranom detstve, keď namaľoval svoj prvý obraz ako osemročný. V desiatich rokoch sa začal venovať impresionizmu a v štrnástich rokoch obdivoval Pompiers. Pompiers boli akademickí maliari devätnásteho storočia. Dalí predal svoje prvé dva obrazy už ako pätnásťročný. Počas svojho impresionistického obdobia tvorby, vo veku sedemnástich rokov obdivoval Renoira. Prvú výstavu mal spoločne so svojimi spolužiakmi v Galérii Josepha Dalmana, kde vystavoval osem svojich obrazov, keď mal osemnásť rokov. V roku 1920 sa definitívne prestal venovať impresionizmu a začal sa zaujímať o futurizmus a až vo veku dvadsaťštyri rokov sa začal naplno venovať surrealizmu a surrealistom zostal až do konca života.
4.2. Charakter diel
Na začiatku zobrazoval vo svojich obrazoch hlavne svoju rodnú krajinu Katalánsko. Jeho láska k rodnému kraju sa nezmenila a Katalánsko zobrazoval v pozadí skoro každého obrazu. V roku 1933 sa v jeho obrazoch začali vyskytovať témy ako „jedlá krása“ a „secesná architektúra“, ktoré často spájal. Dalího fascinovalo jedlo ako objekt maľovania. Táto „kulinárska téma“ sa vyskytovala vo veľkom počte jeho obrazov. Vznikla na základe jeho snov o tekutom syre a predstavuje metafyzický obraz času, ktorý všetko pohlcuje. Nato nadväzovala v päťdesiatych rokoch jeho snaha vytvoriť pätnásťmetrový bochník chleba, ktorým chcel demonštrovať a hlavne šokovať. Tento chlieb sa mu podarilo vytvoriť a s hrdosťou ho predviedol v Paríži pred očami surrealistov. Jeho cieľom bolo urobiť systematický rozvrat logiky a aj preto neskôr vydal v surrealistickom časopise Minotaure článok o jedlej kráse. Vo svojich dielach často využíval antropomorfizmy, rôzne výrastky, skamenené a skostnatené predmety. Tieto témy prichádzajú v podobe prírodných živlov, neviditeľných hárf alebo ako predmet meditácie. Inšpiráciu k nim čerpal hlavne z prostredia skál pri pobreží Katalánska. (príloha č.2)

Do svojich obrazov tiež často zakomponovával levie hlavy, mravce, slimáky, muchy a lúčne kobylky, z ktorých mal strach. Často zobrazoval svoje nočné mory v reálnom prostredí, ktoré bolo uložené v jeho pamäti. Dokonca aj veľké koncertné krídla zobrazoval do prostredia útesov na základe svojich spomienok.
Od doby, keď spoznal Galu, sa ona stala jeho najväčšou inšpiráciou a väčšina ženských postáv, ktoré odvtedy namaľoval mali jej tvár. Kým spoznal Galu väčšinou mu stála za model jeho sestra Ana María. V čase, keď Gala prišla do jeho života sa začal Dalí zaoberať sexuálnymi a skatologickými témami, ktoré sa často prekrývajú s náboženskými témami a osobnými pocitmi. To bolo hlavným dôvodom, prečo začal svojimi dielami surrealistov poburovať.
Jedným z jeho najdôležitejších prínosov výtvarnému umeniu bolo presné fotografické zobrazovanie svojich snov. Na rozdiel od ostatných surrealistických maliarov spája s úplnou presnosťou namaľované realistické detaily v expresívnej snovej kompozícii. Tento rys sa stal jedným zo stálych znakov jeho diela a prvé pokusy sa dajú označiť ako predohra k jeho surrealistickým maľbám. Až v roku 1973 túto techniku zdokonalil a nazval ju „ručne maľovaná farebná fotografia najčistejších obrazov konkrétnej iracionality“.

Dalí sa začal zaoberať maľovaním „tvrdých“ a „mäkkých“ obrazov približne okolo roku 1930. Mäkké hodiny umiestňoval do prostredia tvrdých skál a útesov. V tej dobe namaľoval obraz „Mäkké hodiny“ (príloha č.5). Znamenali pre neho obraz, ktorý bol súčasne agresívny, ale tiež mu hrozilo ochabnutie.
Neskôr ho zaujal obraz Jeana Françoisas Milleta s názvom „Klaňanie“ (príloha č.6), ktorý prekreslil v niekoľkých podobách. Namaľoval ho v architektonickej a archeologickej podobe, kde sú postavy ako vytesané zo skál na pobreží, v geometrickej podobe a ako grafiku (príloha č.7 a príloha č.8).
Bol tiež silne ovplyvnený policami a zásuvkami a jeho práce z tej doby sú ich plné. Dalí si tento námet vypožičal od Sigmunda Freuda, ktorého si veľmi vážil. Freud povedal, že ľudské telo je plné zásuviek a jediné, čo môže tieto zásuvky otvoriť, je psychoanalýza. Dalí ich využíval k obrazovému stvárneniu psychoanalytických teórií tohto viedenského profesora. Stretol sa s ním v roku 1938 v Londýne a toto stretnutie využil na to, aby vytvoril niekoľko jeho portrétov.
Jedným z charakteristických znakov jeho tvorby sa stali dvojité obrazy . Dalí rozvíjal optické triky používaním dvojitých až trojitých obrazov, ktoré niekedy až znásoboval donekonečna (príloha č.13). Charakteristickým príkladom dvojitého obrazu je obraz s názvom „Trh na otrokov s miznúcou bustou Voltaira“ (príloha č.10). Je na ňom zobrazený Voltair, ktorého tvár sa stráca medzi skupinou ľudí. Dalí sa týmto druhom maľby snažil demonštrovať fyzický proces ľudského videnia, pri ktorom zrakové nervy tento obraz obracajú.

Po návrate do Európy vydal „Mystický manifest“, ktorý znamenal začiatok jeho „mysticko-korpuskulárneho obdobia“. Príčinou vzniku tohto obdobia bol výbuch atómovej bomby v Hirošime. Od tej doby sa stal stredom jeho myšlienok atóm. Mysticizmus vyjadruje hlboká intuitívna znalosť všetkého, priame spojenie so všetkým a absolútna predstava pravdy vďaka Bohu. Chce pomocou neho demonštrovať jednotu vesmíru tým, že ukáže spiritualitu všetkých látok. Tento mysticizmus je náboženský, nukleárny a halucinogénny. Je založený na trojitej syntéze klasického maliarstva, atómového veku a intenzívneho spiritualizmu. Mystické princípy uplatňoval vo svojich dielach až do konca života (príloha č.3). Dalí tvrdil, že najlepšie nápady a inšpirácie dostával práve vtedy, keď sa blížil ku stanici v Perpignane. Jeho mozog vtedy dosahoval najvyššiu a najvznešenejšiu špekulatívnu hodnotu. Túto stanicu zobrazil na obraze s svojej štruktúre podobný stanici v Perpignane.
Neskorá tvorba Salvadora Dalího mala prevažne gigantický charakter. V týchto obrazoch sa vyskytuje veľa dionýzovských postáv, ktoré sú výsledkom štyridsaťročného maľovania v rôznych štýloch. Kombinujú sa tu všetky druhy štýlov, ktoré Dalí dovtedy preskúmal. Sú to prevažne surrealizmus, „kvintesenciálny pompierizmus“, pointilizmus, akčné maliarstvo, tachizmus, geometrická abstrakcia, pop-art, op-art a psychedelické umenie. Dalí používal stereoskopiu nato, aby vytvoril „metafyzický fotorealizmus“.

4.3 Film
Salvador Dalí natočil spolu s Luisom Buñeulom len dva filmy napriek tomu, že scenárov napísali oveľa viac. Scenáre k filmom napísali na začiatku tridsiatych rokov. Prvý film mal názov „Andalúzsky pes“ a jeho pokračovaním bol film „Zlatý vek“. Tieto filmy boli vytvorené metódou, podobnou automatickému písaniu, ktorú využívali surrealisti. Táto metóda zobrazovala obrazy umiestnené popri sebe a predstavy vytvorené ich vlastnou fantáziou. Nevyskytuje sa v nich žiadny obraz, ku ktorému by bolo možné racionálne, kultúrne alebo psychologické vysvetlenie.

4.4 Dizajnérstvo
Počas exilu v Amerike sa mu darilo hlavne v dizajnérstve. Navrhoval napríklad figuríny do výloh, ktoré boli priesvitné, dali sa naplniť vodou a plávali v nich rybičky. Tieto rybičky napodobňovali krvný obeh. Navrhol aj bakelitový nábytok, ktorý bol tvarovaný podľa postavy zákazníka. Obohatil aj svet módy o doplnok, akým boli umelé nechty, ktoré mali na sebe pripevnené malé zrkadielka a tak sa v nich mohol človek pozorovať. Tiež navrhol aj katalóg aerodynamických foriem pre motorové vozidlá, ktoré o desať rokov neskôr prevzali všetci výrobcovia automobilov.
Podľa fotografie hollywoodskej hviezdy Mae Westovej navrhol Dalí zariadenie celého bytu, z ktorého bolo vyrobených niekoľko exemplárov. Napríklad vytvoril z jej úst pohovku v tvare pier (príloha č. 11). Tiež nakreslil aj niekoľko obrazov, v ktorých je takýto surrealistický byt zobrazený.

4.5 Paranoicko-kritická metóda
Dalího najväčším prínosom surrealizmu bolo rozšírenie teórie surrealizmu o paranoicko-kritickú metódu. Táto metóda sa opierala o presvedčenie, že človek má prirodzený sklon niekoľkonásobne interpretovať predmetnú skutočnosť a že tento sklon, na ktorý upozornil už Leonardo da Vinci a starí čínski maliari, tvorí jednu z rozhodujúcich síl, čo podmieňujú emotívne pôsobenie výtvarného diela a skutočnosti. Diela Salvadora Dalího túto mnohonásobnú interpretáciu umožňujú. Jeho precízna metóda halucinačne zdokonalila a zmnohonásobila desivú účinnosť. Racionálne jadro jeho tvorby, ktoré sa skrýva v jeho dielach, platí pre umenie ako celok. V jeho dielach je určite prítomná nespútaná predstavivosť a asociačné reťaze, ktoré uvádzajú do pohybu obrazné myslenie pozorovateľa.
Typickým príkladom paranoicko-kritickej metódy je obraz „Americká poézia“ (príloha č12). Tento obraz je predtuchou víťazstva čiernych nad bielymi a úpadku Afriky v osudovú hodinu, ktorú znázorňujú mäkké hodiny. Po prvýkrát sa na obraze objavuje fľaša kokakoly a to dvadsať rokov pred popartom a Andym Warholom. Ako dôsledok paranoicko-kritickej metódy obsahujú všetky diela z tejto doby znaky metafyziky, vedeckých objavov a trendov, ktoré sledoval. Bola to fáza halucinácií a vedeckých vízií.