referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Henrieta
Pondelok, 28. novembra 2022
Richard I. a jeho život
Dátum pridania: 05.05.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jhvh
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 116
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 17.6
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 29m 20s
Pomalé čítanie: 44m 0s
 
Silou a osobným vplyvom Richard dosiahol spojenie svojej anglickej armády s Francúzmi a Nemcami a ujal sa velenia pri obliehaní Akru, ktoré trvalo už dva roky. Behom šiestich týždňov Richard porazil so svojimi zjednotenými, silnejšími silami moslimov a vstúpil do mesta. Nemilosrdne nechal popraviť dvetisícsedemsto až tritisíc zajatcov. Čo najstručnejšie sa vám pokúsime opísať situáciu, ktorá viedla Richarda k tomuto činu, aby ste si nemysleli, že to bolo z čistého rozmaru. Po Filipovom odchode sa Richard pustil do rokovania so Saladínom. Oznámil mu, že súhlasí s tým, aby platby a vydanie kresťanských zajatcov prebehlo za tri mesiace a na trikrát. Po prvej splátke vraj prepusti moslimských zajatcov. Keď 11. augusta prišla prvá časť peňazí a prepustených zajatcov, Richard zistil, že ich počet súhlasí, ale nie sú medzi nimi muži vyšších stavov, ako bolo dohodnuté. Preto sa rozhodol, že nevráti Saladínovi moslimských zajatcov. Saladín ponúkol Richardovi alternatívne riešenie, ktoré Richard rezolútne odmietol. Keďže bol Richard veľmi netrpezlivý, lebo sa chcel čo najskôr vydať na Jeruzalem, tieto nezhody so Saladínom ho tak rozzúrili, že vykonal čin, pre ktorý sa zapísal do dejín ako krutý vládca. Richard nechal vyviesť za braný Akkonu tri tisíc moslimských zajatcov vrátané žien a deti a tých, ktorí sa nechceli konvertovať na kresťanstvo dal bez milosti popraviť. Islamsky kronikár Baha al-Din zobrazil tento ,,krvavý kúpeľ" slovami: ,, V utorok 20. augusta popoludní vytiahol s celým vojskom Frankov...s jazdou a pešiakmi...až do stredu roviny medzi Tell Kaisan a Tell al-Ajjadija. Sem zaviedli Frankovia zajatých moslimov, ktorých Boh predurčil, aby padli v tento deň za svoju vieru, bolo to viac ako 3000 ľudí v reťaziach. Vrhli sa na nich ako jeden muž a chladnokrvne ich zabíjali mečmi a kopijami."22 Nie je jasne prečo sa Richard zachoval až tak kruto. Podľa Baha al-Dina to bola odveta za väznenie a popravy kresťanov vo Svätej zemi v minulosti. Ďalším dôvodom - oveľa pravdepodobnejším bolo to, že Richard chcel pochodovať na Askalón a nechcel si nechať za chrbtom v meste všetkých tých ľudí. Po tejto masakre sa Richard rozhodol, že v Akkone nezdrží dlho a už 22. augusta jeho vojsko pochodovalo smerom k Jaffe. Spolu s nim sa popri pobreží plavilo anglické loďstvo.

Keď bola Akra dobytá, Richard sa vydal na pochod k Jeruzalemu, aby ho oslobodil od moslimského sultána Saladína, ktorý Sväté mesto obsadil už v roku 1187. Na pochode sa Richard prejavil ako schopný stratég a logistik. Richardov ciel bol jasný: dobyť všetky pobrežné mesta až po Askalón a tým získať nadvládu nad zásobovacou cestou, ktorá spájala Egypt a Sýriu. Potom by mu už nič nebránilo pochodovať na Jeruzalem.

Postupoval so spojenou armádou päťdesiatťisíc vojakov pozdĺž pobrežia, takže ich súčastne mohlo doprevádzať loďstvo, ktoré viezlo zásoby. Richard vyžadoval prísnu disciplínu a nedovoľoval vojakom, aby opúšťali rady a prenasledovali malé skupinky moslimov, ktoré jeho formácie napadli a snažili sa križiakov odlákať do pasce. Richardova armáda pochodovala popri mestu Haife v zomknutých radoch a neustále bola vystavená krupobitiu nepriateľských šípov, preto musel byt každý vojak oblečený do brnenia, čo museli byt v takých horúčavách veľmi nepríjemné. V 50°c horúčavách sa museli cítiť ako v mikrovlnej rúre. Pri pochode sa naplno prejavila Richardova bojová nátura, lebo Richard vedel, že najviac je ohrozený zadný voj, preto sa najčastejšie zdržiaval pravé tam. Mnohí vojaci tento náročný pochod neprežili. Saladín sa snažil oslabovať a demoralizovať križiacke vojsko tým, že podnikal prudké výpady na vojsko. Medzitým sa snažil vytvoriť vojsko, aby sa s Richardom mohol stretnúť v otvorenej bitke.

Richard si moslimských nájazdníkov nevšímal až do 7. septembra, keď na vopred dohodnutý signál obrátil celé svoje vojsko proti osade Arsuf (väčšina boja sa odohrávala na Arsufskej rovine), zabil sedemtisíc nepriateľov a sám stratil iba sedemsto vojakov (viď príloha č.6).23 Hoci na svojej ceste k Jeruzalemu čelil iba nepatrnému ozbrojenému odporu, museli sa uspokojiť so „spálenou zemou“ medzi Arsufom a Svätým mestom, pretože Saladín nariadil svojej ustupujúcej armáde, aby ničila všetky potraviny a vodné zdroje. Po tomto víťazstve sa Richard vydal s časťou vojska do Ramlehu ležiaceho juhovýchodne od Jaffy, kde zotrval asi šesť týždňov. Tu pravdepodobne uvažoval o ťažení proti neďalekému Jeruzalemu. Odtiaľto sa 23. decembra presunul ešte bližšie k Jeruzalemu do Latrunu, kde strávil aj Vianoce. Vojaci, ktorí netrpezlivo čakali na rozkaz, aby mohli obliehať Jeruzalem začali byt nervózni. Ale Richard dobre vedel, že keby zaviedol svojich vojakov do Jeruzalema, vystavil by ich tam do smrteľného obkľúčenia čerstvých egyptských posíl a Saladínovych odpočinutých jednotiek, ktoré boli usadene za mestom. Keby sa aj náhodou podarilo križiakom dobyť Jeruzalem neboli by ho dlho udržali, lebo by nemali dostatok vojakov na ubránenie mesta. Väčšina križiakov považovala svoju úlohu za skončenú po dobytí mesta a najbližšou loďou by sa vrátili domov po splnení tejto úlohy. Po dlhom uvažovaní sa napokon Richard rozhodol, že sa vypraví s vojskom do Askalonu. Askalón bolo prístavné mesto, ktoré Saladín zničil po veľkom víťazstve pri Hattíne. Richard chcel z tohto mesta opäť vybudovať na jedno z najväčších pevnosti križiakov vo Svätej zemi. Koncom januára Richard apeloval na francúzskych vojakov, aby zotrvali v Palestíne až do vtedy, kým nedobyjú Jeruzalem. Ti mu sľúbili, že budú podporovať Richardove ťaženie až do Veľkej noci (5. apríla 1192). Vojakov okamžite využil na prace pri opevňovaní Askalonu. Medzitým Richard naliehal na Konrada de Montferrat, aby aj on prispel na križiacku výpravu aspoň finančne. Konrad totiž odmietal vojenskú pomoc. Richardovi ale sľúbil, že sa s nim stretne. Toto stretnutie sa uskutočnilo v Kasal Imbert ležiaci medzi Akkonom a Tyrosom. No Richardovi Konrad odmietol akúkoľvek pomoc naďalej nechcel spojiť jeho vojsko s Richardovým. Ten mu pohrozil, že mu vezme všetky jeho majetky. Konrad vedomý si toho, že ho podporujú takmer všetky kniežatá v Palestíne tieto hrozby nebral vážne. O par dni neskôr na generálnom zhromaždení v Askalone Konrada zvolili za jeruzalemského kráľa. Konrad však vládol ako kráľ len niekoľko dni, lebo sa stal obetou atentátu, pri ktorom ho dobodali prívrženci jednej moslimskej sekty, Assasini. Správy sa rozchádzajú v tom, kto Konrada dal zabiť. Jeden z vrahov pred smrťou povedal, že to bolo na príkaz Richarda, no arabský zdroj hovorí, že to bol Saladín. Tak či tak najväčší úžitok z Konradovej smrti mal Richard.24 Tato smutná udalosť znamenala pre Richarda novu nadej, že môže ešte dobyť Jeruzalem. Konradovym nástupcom sa stal totiž Richardov synovec Henrich de Champagne. Henrich sa zaviazal svojmu strýkovi dodať na križiacku výpravu toľko vojakov koľko bude moc. A tak sa po krátkych prípravách križiacke vojsko presunulo 7. júla do pevnosti Beit-Naby, vzdialenej len trinásť míľ od Jeruzalema. Tu sa križiaci pripravovali k rozhodnému útoku. Saladín im chcel tento postup spomaliť a preto dal v tomto okolí zasypať všetky studne a poraziť ovocne stromy. Križiaci boli ale dobre zásobený, pretože prepadli a olúpili veľkú obchodnú karavanu z Egypta smerujúcu do Jeruzalema. Francúzi naliehali na Richarda, aby vydal povel k rýchlemu útoku. No Richard znova zaváhal, pretože po porade s veliteľmi si uvedomil, že Jeruzalem by aj dobyli, ale ta hŕstka vojakov čo by tu ostala by mesto neudržala ani týždeň. A tak sa Richardove vojsko stiahlo tesne pred bránami Jeruzalema.

Po celý nasledujúci rok Richard a Saladín krížili zbrane, avšak Richard nedokázal zaistiť dostatok potravín a vody, aby mohol Jeruzalem obliehať. Saladín sa zas vyhýbal rozhodujúcej bitke. Richardovi bolo jasne, že stratil aj poslednú nadej na dobytie Svätého mesta. Neostávalo mu nič iné len uzavrieť so Saladínom mier. Saladín navrhol, že kostol Vzkriesenia odovzdá kresťanom a pobrežné mesta v rukách kresťanov zostanú nedotknute. Mal však jednu podmienku: pevnosť Askalón sa mala zničiť. A pravé pre tuto podmienku zlyhali rokovania, pretože Richard sa za žiadnu cenu nechcel vzdať Askalonu aj napriek tomu, že Saladín mu ponúkol pevnosť Lydda ako náhradu. Saladín, ktorého omrzeli bezúspešné rokovania sa preto rozhodol, že napadne slabo stráženú Jaffu, ale nepredpokladal, že posádka mesta sa bude tak urputne brániť. Mesto dokázalo odolať útoku až dovtedy, kým sa Richard nevrátil späť do Jaffy. Richard okamžite ako sa doplavil do Jaffy, postavil sa na celo vojska, ktoré smerovalo ku Jaffe, aby oslobodili mesto. Napriek tomu, že križiakov bolo oveľa menej, podarilo sa im moslimov poraziť. Po tomto víťazstve oznámili francúzsky vojaci, že opúšťajú Svätú zem. Po tejto strate sa Richard už nemohol správať ako víťaz bitky. Preto sa snažil so Saladínom vyjednať mier. Mier bol podpísaný 2. septembra 1192 v Jaffe.25 Mier priznal kresťanom na dobu troch rokov dobyte pobrežné mesta a moslimom zas Jeruzalem, ale Saladín musel zaviazať, že nebude kresťanom brániť k návšteve Božieho hrobu.

Čo ale Richard prijal veľmi nerád bolo, že múry Askalonu museli byt zničené. Majetok v Ramle a Lyddy mal byt rozdelený rovnakou mierou medzi kresťanov a moslimov. Po uzavretí mieru musel Richard čo najskôr opustiť Svätú zem, pretože z Anglicka prišli správy, že jeho brat Jan sa pokúša prevziať trón po Richardovi. Preto dna 9. októbra 1192 odchádza loďou do vlasti.26

Na ceste ich búrka zahnala k brehom Jadranského mora; odtiaľ sa vybral prestrojený cez územie rakúskeho vojvodu Leopolda V., ktorého na Východe ťažko urazil (viď vyššie), bol spoznaný a zajatý. Leopold ho najprv väznil na hrade Dürnsteinu, potom ho vydal rímskonemeckému cisárovi Henrichovi VI., ktorý ho držal v zajatí na hrade Trifels v Rýnskom Falcku, a ktorý ho prepustil (4.februára 1194) až po vykonaní manskej prísahy, kde sľúbil, že svoju krajinu bude pokladať za léno od cisára Henricha VI. a vysokom výkupnom 100 000 hrivien striebra (niekde aj 150 000 mariek v striebre), ktoré museli byť zobraté z Richardovej zeme. Na získanie tejto obrovskej sumy uložil anglickým poddaným mimoriadne dane a mnohým kostolom zabavili strieborné náčinie.27 Zozbieranie výkupného pokračovalo aj napriek tomu pomaly. Richard potom prišiel nakrátko do Anglicka, kde ho nemecký cisár, aby si upevnil svoje postavenie, nechal znovu korunovať 17. apríla, a kde sa zatiaľ chcel jeho brat Ján Bezzemok v spolku s Filipom II. zmocniť trónu, zobral peniaze a obrátil sa hneď do Normandie proti Filipovi II., s ktorým v následných rokoch viedol bezúspešne vojnu. Správu krajiny zveril do rúk canterburského arcibiskupa. Do Anglicka sa už nikdy nevrátil. Osobnosť tretieho syna Henricha II. a Alienor Akvitanskej je úplným protikladom Jána Bezzemka: udatný ba až neohrozený Richard Levie Srdce je archetypom dvorného rytiera, ktorý odišiel na krížovú výpravu, kde porazil Saladína, písal ľúbostné básne a zomrel pri obliehaní Châlusu v roku 1199.

Občas mu nechýbala naivita: zajal ho Leopold, vojvoda rakúsky, a prepustil ho až po zaplatení vysokého výkupného, ktoré Richardovu krajinu veľmi zaťažilo. Ale Richard Levie Srdce sa vedel oprieť o správu, ktorú zdedil po otcovi, a napriek manévrom Filipa Augusta zachovať anglické pozície v Normandii, kde dal postaviť pevnosť Château-Gaillard uprostred rieky Seiny, ktorú pokladali za nedobytnú. Túto povesť poprela neobratnosť Jána Bezzemka.28 Okrem toho musel brániť svoje francúzske panstvo proti odbojným chúťkam rôznych nepoddajných veľmožov. Na jar roku 1199 Richard obliehal hrad (Châlus pri Limoges; Francúzsko)limogeského arcibiskupa, pretože ten mu odmietol vydať množstvo zlata, ktoré objavil nejaký roľník.29 V priebehu jednej nepatrnej šarvátky, keď Richard opäť osobne viedol útok svojich vojakov, zasiahla ho do ramena alebo krku strela z kuše. Tak ako pri Saladínovi aj tu sa pramene rozchádzajú o spôsobe Richardovej smrti. Jedny hovoria, že to bolo pri obliehaní hradu, iný, že pri vzájomnej hádke so vzbúreným vazalom. Jedno je však isté. Šíp si našiel svoje miesto. Rana sa zapálila, prenikla tu infekcia, dostal gangrénu a Richard 6. apríla (alebo 11.apríla, historici sa nevedia zhodnúť) 1199 zomrel vo veku 41-42 rokov.30 Správy hovoria, že strelcom bol muž menom Peter Bazil. Hovorí sa, že Richard pred smrťou strelcovi odpustil no sú to skôr legendy. Je viac pravdepodobné a skoro isté, že Peter Bazil bol umučený a stiahnutý z kože. Po svojej smrti bol Richard uložený do rodinnej hrobky a bol pochovaný k otcovým nohám na znak pokánia.31 Hoci sa Richard behom svojho putovania do Svätej zeme oženil v roku 1191 na Cypre s Berengáriou, dcérou Sancha VI. Navarrského, jednalo sa o čiste formálne manželstvo. Richard nezanechal žiadneho dediča a všetky dôkazy nasvedčujú, že bol po celý život homosexuál.32

Richard vynikal všetkými vlastnosťami dobrého rytiera v zmysle tej doby: neobyčajnou telesnou silou a smelosťou, štedrosťou a ušľachtilosťou mysle, ale pochmúrne pozadie týchto vlastnosti tvorila ukrutnosť, spupnosť a nedostatok sebaovládania. Ako panovník nebol bez schopností a nejde mu uprieť ani administratívny talent, ale chýbala mu rozvaha, statický dômysel a vytrvalosť. Na svoju dobu bol dosť vzdelaný a prejavil sa aj ako nadaný básnik a trubadúr. V Anglicku kde pobudol dvakrát veľmi krátko, nastal za jeho vlády úpadok kráľovskej moci a krajina niesla ťažko bremeno jeho nákladnej politiky. 33

Richard Levie Srdce sa stal hrdinom nespočetných romantických legiend. Hoci dobrodružstvá Richarda Levie Srdce líči nespočetne veľa kníh, básni a filmov len s nepatrnou presnosťou, jeho odvaha a vojvodcovské schopnosti sú skutočné. Prejavil sa ako jeden z mala veliteľov, ktorí dokázali organizovať a koordinovať najrôznejšie križiacke vojenské sily a vďaka svojim výkonom jedným z najznámejších veliteľov stredoveku.34
 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.