Salvador Dalí: Životopis

Salvador Domingo Felipe Jacinto Dalí i Doménech sa narodil 11.5.1904 v španielskom meste Figueras. Jeho otcom bol notár Salvador Dalí i Cusí, matkou Felipa Doménech. Ako 6ročný namaľoval svoj prvý obraz, krajinku, ktorú sám neskôr charakterizoval ako „Dieťa na prechádzke v daždi lastovičiek“.
V roku 1912 nastúpil do školy vo Figueras, kde ho viedol učiteľ Esteban Traiter. O 2 roky neskôr sa stal žiakom školy Bratstva kresťanského učenia. V tomto období sa spoznal s rodinou Pichotovou. Ramon Pichots Dalího usmerňoval a rozvíjal v ňom cit pre umenie. Z tejto doby pochádza obraz „Choré dieťa“. Dalího raná tvorba patrí k najvýznamnejším artefaktom surrealizmu.

Od roku 1915 navštevoval radovú strednú školu maristov vo Figueras, kde sa ho ujal profesor Núňez, nositeľ Rímskej ceny v odbore grafiky, pod ktorého vedením sa na dielach Rembrandta poučil o účinkoch šerosvitu. Naučil sa využívať návrhárske a rytecké umenie. Začal sa venovať maľbám žánrových obrazov, portrétov, vedený snahou, ktorá ho neopustila do konca života, vyjadriť tretí rozmer. V roku 1918 ho zaujalo dielo Mariana Fortunyho, kubizmus, filozofia Immanuela Kanta a mysticizmus Juana Grisa. Spolu s ďalšími miestnymi umelcami vystavil vo svojom rodnom meste niekoľko malieb, ktoré sa stretli s kladným ohlasom kritiky. Krátko na to dostal zákazku na plagát „Trhy a slávnosti sv. Kríža v meste Figueras“.

V roku 1919 vydával v spolupráci s niekoľkými priateľmi umelecký časopis Štúdium. Z tej doby pochádza aj zbierka „Dvaja cigáni“. Vo svojich sedemnástich rokoch bol prijatý na špeciálnu školu maliarstva, sochárstva a grafiky v Madride. Počas štúdia vyskúšal mnoho maliarskych štýlov, imitoval holandský štýl 17.storočia – inšpirovaný hlavne Vermeerom, španielsky štýl 17. a 19.storočia, impresionizmus, futurizmus, metafyzickú maľbu – pod vplyvom C. Carra, kubizmus – inšpirovaný P. Picassom a J. Grisom. Spriatelil sa so spisovateľom Garciom Lorcom, filmovým režisérom Luisom Bunuelom a skupinou anarchistov. Určujúcim vzorom pre obrazy nasledujúceho obdobia sa stalo talianske hnutie Pittura metafisica (metafyzická maľba) na čele s Giorgiom de Chiricom. V roku 1924 bol z akadémie vylúčený, keďže odmietal absolvovať skúšku z výtvarného umenia. Tvrdil, že fakulta nie je dostatočne kompetentná ho skúšať.

V predsurrealistickom období namaľoval tiež niekoľko realistických figurálnych obrazov a štúdie z prístavu Cadagués. Svoj celkovo prvý surrealistický obraz „Krv je sladšia ako med“ vytvoril v roku 1928 inšpirovaný trýznivým snom. Salvador Dalí, Lluís Montanya a Sebastian Gash publikujú manifest groc – žltý manifest, kde odhaľujú katalánsky neucentizmus ako falošnú hru s helenizmom. Snažia sa podporiť nové umelecké prúdy. V roku 1929 sa usadil v Paríži, kde v tom istom roku usporiadal výstavu, úvod do katalógu mu napísal A. Breton, ktorý ho zároveň prijal do surrealistickej skupiny. Približne v tomto období natočil spolu s Luisom Bunuelom dva surrealistické filmy „Andalúzsky pes“ (1929) „L’âge d’or“ (Zlatý vek, 1931), ktoré po premiére v Paríži vyvolali škandál
Tridsiate roky predstavujú jeho najtvorivejšie obdobie. V roku 1931 vznikli jeho slávne diela „Mäkké hodiny“ a „Horiaca žirafa“ (1935). Napriek všetkým teoretickým predpokladom však zostáva Dalí pod vplyvom iných surrealistických maliarov ako Max Ernst, Yves Tanguy. Kvôli svojmu častému „požičiavaniu nápadov“ bol obviňovaný z plagiátorstva.

V roku 1937 ho však Breton vylúčil zo surrealistickej skupiny pre jeho akademický maliarsky štýl. Nadväzoval na surrealistickú metódu „écriture automatique“ , ktorá dáva dôraz na voľnú asociáciu podvedomia. Vo svojich špecifických kompozíciách spájal rôznorodé, navzájom nijak nesúvisiace predmety, ktorých absurdná súvislosť mala šokovať. Jeho hlavným cieľom bolo zobrazovať konkrétnu iracionalitu. Hlavnými prvkami jeho umenia sú provokácia a šok. Provokuje sexuálnou a protináboženskou tematikou v obrazoch
„Fantóm sexappealu“ a „Svätý grál“. Svoje obrazy a metódy obhajoval výstredným spôsobom, hovorí o paranoicko-kritickej metóde, ktorá mu neumožňuje maľovať viditeľné predmety, ale tie, ktoré s nimi nejakým spôsobom súvisia. Tvrdí, že každý človek má právo na psychickú abnormalitu, pričom sám seba považuje za zdravého blázna.
V polovici tridsiatych rokov sa nechal inšpirovať Arcimboldovou a Bracelliho metódou podvojných zobrazení. V obraze „Španielsko“ vytvára leonardovský jazdec postavu ženy. Jeho tvorbu do značnej miery ovplyvnila občianska vojna v Španielsku, z tohto obdobia pochádzajú obrazy ako „Predtucha občianskej vojny“, „Kanibalizmus jesene“ a „Paranonia“.
Okrem obrazov sa Dalí venoval aj knižným ilustráciám, z čoho najznámejšími sa stalo 24 ilustrácií k Lautréamontovým spevom Maldorovým, Donovi Quijotovi a Macbethovi a k Božskej komédií. Dalí je taktiež autorom mnohých fantastických publikácií, medzi ktoré patrí aj fiktívny životopis – „Tajný život Salvadora Dalího“ (1942) alebo „Ako sa stať Dalím“ (1973). V päťdesiatych rokoch sa venoval navrhovaniu šperkov pre newyorských zlatníkov.

Ešte pred 2. svetovou vojnou Dalí opustil Európu a pokúsil sa usadiť v USA, snažil sa komerčne presadiť. Začal maľovať módne podobizne a náboženské výjavy – „Ukrižovanie“ a „Kristus sv. Jána z Kríža“. S touto tvorbou konečne dosiahol oficiálne uznanie. V roku 1941 (19.11. – 11.1.) usporiadalo Múzeum moderných umení v New Yorku výstavu 30 Dalího malieb a 17 kresieb. Ďalším obrazom, ktorým zaujal verejnosť sa stala „Melancholická atómovka“ (1945), jej účelom bolo pripomenúť Hirošimu. Chester Dale ho poveril namaľovaním „Poslednej večere“ (1955) pre National Gallery of Art vo Washingtone.
Od šesťdesiatych rokov sa zúčastňoval mnohých reprezentačných výstav, pre ktoré zhotovoval obrazy. V roku 1958 získal čestnú medailu a medailu mesta Paríž. Jedným z jeho úspechov bola aj výstava v Tokiu v roku 1964. Španielska vláda mu udelila Veľký kríž Izabely Kastílskej. V tom čase maľoval „Ezechielov sen“, jednu zo 100 ilustrácií k biblii. V roku 1972 bolo vo Figueras otvorené Dalího múzeum. Rok na to namaľoval prvý stereoskopický obraz „Dalí zozadu maľuje Galu zozadu“. Dňa 9.5. 1979 sa stal členom École des Beaux Arts.

V septembri 1984 sa podrobil plastickej operácií s účelom odstránenia následkov popálenín, ktoré utrpel pri požiari vo svojej izbe na zámku Púbol. Po smrti svojej manželky Gali, ktorá bola dlhé roky jeho inšpiráciou, postupne psychicky upadal a strácal chuť tvoriť. 23.1. 1989 zomrel vo Figueras na zápal pľúc.

Analýza:
„Choré dieťa“
Patrí medzi jeho ranú surrealistickú tvorbu. Dalí v tomto diele zobrazil sám seba pri stole s fľašou sirupu, ktorú musel pravidelne užívať, v pozadí sa nachádza morská hladina, kde využil pointilistickú techniku.

„Pokušenie sv. Antona“
Bol namaľovaný v roku 1946 olejom na plátno. Dalí na ňom akademicky, až s prehnanou, extrémnou precíznosťou vykresľuje detaily, vnáša odlišnosť a metamorfózy z fantastického sveta – slony s pavúčími nohami. V súčasnosti sa obraz nachádza v Bruseli (Musée Royaux des Beaux-arts de Belgique).

Dalí je autorom diel:
„Šesť zjavení Lenina“, „Atavistické ruiny po daždi“, „Narcisová metamorfóza“, „Stálosť pamäti“, „Nekonečná hádanka“, „Africké dojmy“, „Nádej“, Vzkriesenie tela“,
„Geopolitické dieťa“, „Madona z Port – Lligatu“, „Svätý Jakub starší“, „Bitka pri Tetuáne“, „Kristus z Vallésu“, „Lov tuniakov“
Charakteristika surrealizmu:
Heslo a ambície surrealistov, ktorí sa považovali za revolucionárov, túžili zmeniť život a svet, úzko súvisí s filozofiou Sigmunda Freuda. Freud sa prostredníctvom psychoanalýzy pokúsil vyzdvihnúť podvedomie na úroveň vedomia, a tak uzdraviť dušu od potláčaných pudov. Aj umenie sa otvára podvedomiu a snom, aby sa vymanilo spod „diktátu rozumu“ a „oslobodilo život“ poznaním seba samého.
Názov surrealizmus pochádza z podtitulu istej divadelnej hry, ktorý jej v roku 1917 dal Guillaume Apollinaire. Tento názov sa stal programom aj pomenovaním skupiny parížskych spisovateľov, zhromaždených okolo André Bretona, Paula Eluarda a Louisa Aragona.
Roku 1924 Breton vydal Manifest surrealizmu, po ktorom nasledoval roku 1929 druhý manifest. K tejto skupine sa hlásili maliari, sochári, architekti, medzi ktorými boli Francúzi Yves Tanguy a André Masson, Nemci Max Ernst, Hans Bellmer a Richard Oelze, Španieli Joan Miró a Salvador Dalí, Belgičan René Magritte a Chiľan Matta.

Surrealistickí umelci používali metódu automatizmu, ktorá spočívala v úsilí „preniknúť do psychofyzickej podstaty, pričom vedomie tvorí len jej zanedbateľnú časť“ (Breton). Cieľom automatizmu je zachytiť nečakané, prekvapujúce asociácie, ktoré vznikajú z protichodných automatických myšlienok.
Surrealisti využívajú odvážne techniky, ktoré sa zakladajú na náhode ako trenie, vyškrabávanie alebo snímanie otlačkov.
Po 2. sv. vojne sa členovia rozišli, avšak boli zorganizované výstavy v Mexiku (1940) a v New Yorku (1942).
V roku 1969 Jean Schuster oznámil koniec surrealizmu ako organizovaného hnutia vo Francúzsku.