ZÁVER
  Ak sa pozrieme na celkové dejiny Balkánu, uvidíme sériu vojen, nepokojov, biedy a nepriateľstva. Z tohoto vyčnieva obdobie Titovej vlády, doba mierového spolužitia a prosperity. Ale videli sme, že tento pokoj a mier bolo možno udržať len za pomoci represií Titovho totalitného režimu. Každé uvoľnenie režimu so sebou prinieslo nacionálne vášne a snaha o reformu socialistického zriadenia na začiatku 90.rokov priniesla rozpad Juhoslávie a krvavú občiansku vojnu. Ak sa prenesieme do obdobia tesne po konci druhej svetovej vojny, uvidíme, že len Titova diktatúra a represie voči všetkým jeho oponentom mohli v tej dobe zabrániť občianskej vojne. Hoci vládol tvrdou rukou, svojho vodcu zbožňovali milióny juhoslovanských občanov.

Titove fotografie a portréty viseli nielen v oficiálnych štátnych budovách, ale aj na stenách izieb státisícov bytov a domov. Tito sa stal symbolom juhoslovanských povojnových úspechov, štátnej suverenity, mieru a odstránenia národnostnej diskriminácie. Ak by Tito totalitný režim nezaviedol okamžite po ukončení vojny, potom by sa okrem komunistov hlásili k moci tiež veľkosrbský šovinisti, snažiaci sa obnoviť starú kráľovskú Juhosláviu, so srbskou hegemóniou. Chorvátsky nacionalisti by zase chceli obnoviť NDH, Macedónsko by sa chcelo pripojiť k Bulharsku a rozhodne by prepukol spor o Bosnu a Hercegovinu. To znamená, že občianska vojna, ktorá prepukla až po Titovej smrti na začiatku 90.rokov, by pravdepodobne vznikla už vzápätí po druhej svetovej vojne. Táto vojna tak bola v určitom ohľade nevyhnutná.
  Dnes je Tito oslavovaný, že sa ako prvý vzoprel Stalinovi a tým zasadil komunizmu prvú smrteľnú ranu, v podobe nejednotnosti socialistických zemí. To by Tito ale nikdy neurobil. On bol pravý komunista a komunizmu ako spoločenskému zriadeniu budúcnosti veril až do svojej smrti. Stalinovi sa nevzoprel preto, aby komunizmus oslabil, ale preto, aby ho vo svojej krajine mohol nerušene zaviesť a vždy podporoval šírenie komunizmu aj v iných krajinách. Tito si dobre uvedomoval, že komunizmus je to posledné o čo Stalinovi ide. Tito sa nikdy nedožil doby, keď komunizmus ako spoločenské zriadenie skrachoval.

  Svetovú preslávenosť si Tito získal činnosťou v Hnutí nezúčastnených krajín. Faktom je, že sa hlavne v druhej polovici svojej prezidentskej kariéry staral viac o zahraničné záležitosti, než o samotné pomery v Juhoslávii. Stavil na neutralitu medzi oboma blokmi v studenej vojne. Snažil sa ako nezúčastnený hľadať riešenie, ktoré by odvrátilo hrozbu jadrovej vojny, ktorá bola už niekoľkokrát veľmi reálna. Dnes už bipolárny svet nie je, nahradila ho monopolarita USA. Nie je to však Titova zásluha, to len jeden svet stál na zlých základoch a zrútil sa.
  Dnes teda vidíme, že toho veľa vo svete po Titovi nezostalo. Komunizmus skrachoval, Juhoslávia sa krvavo rozpadla, Hnutie nezúčastnených krajín stratilo v monopolárnom svete svoj význam. Vidíme, že tento bezpochyby veľký muž neprežil svoju vlastnú dobu. Stačilo málo a všetko čo vytvoril prasklo ako nafúknutá bublina. Zostali len spomienky. Spomienky na milovaného vodcu, na kľud a mier v Juhoslávii, na teatrálna zahraničné cesty a na boj za mier a porozumenie v rozdelenom svete. A kým ľudstvo nezabudne, môže sa k Titovmu odkazu vždy vrátiť.