Po vyliečení bol poslaný do pracovného tábora Kungur na Urale, kde pracoval na stavbe železnice. Aj tu sa prejavila jeho aktivita, keď organizoval demonštráciu vojnových zajatcov, za čo bol odsúdený na 14 dní väzenia. V júni 1917 však Tito odtiaľto utiekol do Petrohradu, kde sa zamestnal ako robotník. 16.a 17.júla sa zapojil do veľkých boľševických demonštrácii. Po tejto akcii sa pokúsil utiecť do Fínska, bol ale zatknutý a na 3 týždne uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Odtiaľ ho poslali späť do zajateckého táboru na Ural. Cestou ale ušiel z vlaku a ukrýval sa v Omsku. Tu aj vstúpil do Červenej armády a podal si prihlášku do komunistickej strany Ruska. Po boľševickej revolúcii však v Rusku vypukla občianska vojna a Omsk bol v júli 1918 obsadený bielogvardejcami generála Koľčaka. Tito musel ujsť. Ukrýval sa v kyrgyzskej dedine 65 km od Omsku. Tu pracoval vo svojom odbore a zblížil sa s dcérou miestneho chána až natoľko, že mal možnosť zostať natrvalo. Červená armáda ale medzitým opäť dobyla Omsk a Josipovi nič nebránilo v návrate domov. V Omsku sa Tito po prvý raz oženil a spolu s manželkou Pelagijou Belousovou sa vracia do vlasti.

1.4 Návrat do Juhoslávie a práca pre komunistickú stranu
  V Titovej domovine medzitým vzniklo zo samostatného Srbska, Čiernej Hory a rakúsko-uhorského Chorvátska, Slovinska a Bosny kráľovstvo SHS (kraljevstvo Srbie, Hrvatske i Slovenije). Bol to štátny útvar srbskej dominancie s polofašisticko-buržoáznym systémom a totalitným charakterom. Na jeho čele stál kráľ Petar I. Na tróne ho roku 1921 vystriedal jeho syn Alexander I.

  Tito sa v roku 1920 usadil s manželkou v mestečku Veliko Trojsto a pracoval tu ako strojník v motorovom mlyne u židovského majiteľa Samuela Poláka. V priebehu 4 rokov sa mu narodili 3 deti- dcéra Zlatica a synovia Hinko a Žarko. Žiaľ, prežil iba Žarko, už kvôli horespomínanej detskej úmrtnosti. Z Ruska sa Josip Broz vrátil nasýtený komunistickými ideami a stal sa členom komunistickej strany Juhoslávie a nadviazal okamžite kontakty so súdruhmi v Záhrebe. Zanedlho sa stal členom okresného výboru. Komunistická strana bola ale v Kráľovstve SHS roku 1922 zakázaná a všetkým jej členom a sympatizantom hrozilo väzenie. Josip Broz začal pracovať pre Komunistov v ilegalite, Inak však až do roku 1925 poctivo vykonával svoju prácu v mlyne a venoval sa rodine. Po tom, čo bol prepustený sa stal profesionálnym revolucionárom a naplno sa venoval komunistickej agitácii v rôznych továrňach. Reálne mzdy robotníkov dosahovali sotva 50 percent úrovne spred 10 rokov. Ťažké životné podmienky viedli k rastu štrajkov, ktoré zachvátili celú krajinu. Túto situáciu komunisti využili a posilňovali svoj vplyv aj prostredníctvom odborov.

  Na pohrebe súdruha Josipa Vinceka predniesol plamenný pohrebný prejav, čoho následkom sa dostal pod neustály policajný dozor. S celou rodinou sa odsťahoval do mesta Kraljevica, kde začal pracovať v Juhoslovanských lodeniciach. Naďalej bol intenzívne politicky činný a jeho kariéra začala strmo stúpať. V roku 1926 sa stal tajomníkom odborového zväzu kovorobotníkov pre celé Chorvátsko. Na stretnutí robotníkov rozprával o ťažkých životných podmienkach pracujúcich a koncom augusta zorganizoval úspešný štrajk. Následkom týchto jeho aktivít bol prepustený z práce. Naďalej bol politicky aktívny, no ako ”nebezpečný komunista a agitátor” mal problém nájsť si dlhodobejšie zamestnanie. V straníckom rebríčku však stúpal vyššie a vyššie a zastával hneď viacero významných funkcií.
  V júni 1927 bol tridsaťpäť ročný Tito zatknutý za protištátnu činnosť, tentoraz bol však ešte podmienečne prepustený, no neustále pod prísnym policajným dohľadom. Ani to mu však nebránilo v ďalšej činorodej aktivite. Prvomájový pochod v roku 1928 bol jedným z najagresívnejších. Medzi zatknutými bol aj Josip Broz a strávil 14 dní vo väzení. Svojimi letákmi, pamfletmi a obežníkmi aktivizoval proletariát, čím sa stal reálnou hrozbou pre vládu. Na jeho popud vyšlo do ulíc Záhrebu 30 000 demonštrujúcich. Výsledkom bolo niekoľko mŕtvych a stovky zatknutých.