Tito prečkal nemeckú inváziu v Záhrebe. Tu mu však ako komunistovi hrozilo smrteľné nebezpečenstvo, preto sa premiestnil vojenským lietadlom do Belehradu, za čo vďačil spriaznenému pilotovi kráľovského bojového letectva. V Belehrade ale situácia kvôli Gestapu nebola omnoho lepšia. Ústredný výbor sa stretol a poslal delegáciu veliteľstvu armády s požiadavkou ozbrojenia robotníkov na obranu ich vlasti, nestretli sa však s pochopením. Už 6 dní po začiatku invázie 14.nemecká pancierová divízia dosiahla Záhreb a bol vyhlásený nezávislý štát Chorvátsko. Vedenie komunistickej strany vyzvalo k pokračovaniu boja, ktorý nepripúšťa kapituláciu. Rozhodli sa založiť vojenskú komisiu na čele ktorej stál Tito. Po definitívnom páde Juhoslávie sa vedenie strany stretlo, aby prerokovali rýchlu organizačnú adaptáciu novým pomerom a definovali si úlohy v dobe okupácie. Začali vytvárať ozbrojené oddiely, zhromažďovať zbrane a posilňovať členské základne. Do leta 1941 mala komunistická strana 10 000 členov a ďalších niekoľko desiatok tisíc v mládežníckej organizácii. Tito vyzval obyvateľstvo na založenie jednotného antifašistického frontu.

2.3 Začiatok partizánskeho odboja
  Hneď po útoku na Sovietsky zväz, dňa 22.júna 1941 sa zišlo politbyro komunistickej strany Juhoslávie a podľa inštrukcii Kominterny začali okamžite plánovať partizánsku vojnu proti okupantom. Tito napísal ”Proklamáciu povstania”, kde zhodnotil, že je ten správny čas začať ozbrojené povstanie. Bolo založené Hlavné veliteľstvo národno- oslobodzovacích jednotiek s hlavným veliteľom Josipom Brozom Titom(viď príloha č.2). Členmi tohoto orgánu sa stali Kardelj, Rankovič, Djilas, Milutinovič, Končar, Leskošek, Rujovič, Lolo Ribar a Vukmanovič. Všetko členovia strany a Titovi blízky spolupracovníci. Od sabotáží a rôznych diverzných akcií sa rozhodli prejsť na otvorené ozbrojené povstanie, ináč povedané: permanentná partizánska vojna. 12.júla zverejnil Tito výzvu juhoslovanským národom na ozbrojené povstanie.

  Komunisti neboli však jediný, kto sa hlásil k odboju. Plukovník Dragoljub Mihajlovič odmietol v apríli 1941 kapitulovať a so skupinou rovnako zmýšľajúcich vojakov postupne okolo seba sústredil skupinu záškodníkov, ktorý sa nazývali četnikmi, podľa zbojníkov, ktorí bojovali v 19.storočí proti tureckej nadvláde. Mihajlovič bol v spojení s Juhoslovanskou exilovou vládou a dlho bol považovaný za jediného oficiálneho predstaviteľa juhoslovanského odboja. V roku 1942 bol dokonca menovaný ministrom obrany. V skutočnosti boli četnici srbskou obdobou Ustaši. Úhlavným nepriateľom pre nich boli komunisti, potom Chorváti, katolíci, moslimovia a až nakoniec Nemci a Taliani. S nimi tiež mnohokrát otvorene kolaborovali a spolupracovali pri potieraní partizánskych jednotiek. Napriek tomu sa im od Spojencov, predovšetkým Veľkej Británie dlho dostávalo materiálnej pomoci.

  Tito sa dlho snažil o zmier s četnikmi. Najprv sa stretol s Dražom Mihajlovičom v obci Struganik, kde prijal Titov návrh o vzájomnom neútočení četnikov a partizánov. Potom Tito navrhol 12 bodovú zmluvu o spolupráci v boji proti okupantom. Na ďalšom osobnom stretnutí s Mihajlovičom zopakoval tento návrh, bol dokonca ochotný uznať Mihajloviča ako veliteľa spoločných partizánsko- četnických síl. Dohodli sa však len na okrajových veciach. O niekoľko dní nato, četnici zaútočili na Titov hlavný stan v oblasti Užice, boli však porazený. Napriek ťažkej situácii v akej sa partizáni nachádzajú, v Užiciach zriadili telefónne linky, obnovili dopravu a vydávali noviny. Dokonca pripravili veľkolepú oslavu 24.výročia Októbrovej revolúcie.

Zakrátko sa však partizáni museli opäť brániť spoločnému útoku silnej nemeckej infantérie, motorizovaných jednotiek a četníkov. Partizáni ustupujú, Tito odišiel medzi poslednými, ustupujúc autom pozdĺž nemeckej palebnej línie len vo vzdialenosti 100 metrov. Usadil sa v Drenove odkiaľ v nasledujúcich dňoch riadil boje partizánskych brigád. Odtiaľto zase stihol ujsť len v poslednej minúte, aby ho nezajali talianske jednotky. Po krátkej bitke partizáni ustúpili z Drenova. Zima 1941-2 bola pre partizánov mimoriadne ťažká. Dochádzali im zbrane, strelivo aj potraviny. Neustále boli na pochode a za deň niekedy prešli až 50 km. Toto všetko pri teplote -25 stupňov a snehu po kolená. Ustúpili na územie Bosny, kde nanovo zreorganizovali svoje jednotky a posilnili sa o moslimov, obývajúcich prevažne toto územie.

2.4 Úspešný partizánsky boj
  Po celej krajine vznikali proletárske brigády podriadené Titovmu veleniu. Situácia sa začala obracať v ich prospech v júni 1942, keď Tito podpísal historický príkaz na začatie ofenzívnych operácii na oslobodenie Chorvátska a západnej Bosny. Po ovládnutí rozsiahlych území bolo možno pokračovať vo formovaní ľudovej moci. Na jeseň 1942 pozval popredných zástupcov partizánskeho odboja do bosnianskeho Bihaču. Stretlo sa tu 54 zástupcov komunistov, ľavičiarov, inteligencie, roľníkov, národno-oslobodeneckých výborov a partizánskych oddielov. Zhromaždenie v Bihači sa prehlásilo za Antifašistickú radu národného oslobodenia Juhoslávie (Antifašističko vieče narodnog oslobodjenja Jugoslavije – AVNOJ) a zvolilo zo svojho stredu výkonný výbor, ktorý mal vykonávať úlohy štátnej moci. Zhromaždenie odsúdilo kolaboráciu četníkov a quislingovské režimy Nediča a Paveliča. Odoslalo posolstvo Churchillovi, Rooseveltovi a Stalinovi. Prijali šesťbodový program, ktorý žiadal národné oslobodenie, nezávislosť, demokraciu, spravodlivosť, nedotknuteľnosť súkromného majetku, voľné tržné hospodárstvo a individuálne aktivity v priemysle, obchode a poľnohospodárstve.