Program bol umiernený a mal dať najavo, že partizáni nechcú premeniť Juhosláviu v komunistický štát.
  Titovi partizáni sa neustále rozrastali a dňa 1.novembra Tito oficiálne potvrdil vznik Národno-oslobodzovacej armády Juhoslávie. Podarilo sa im dostať pod kontrolu niektoré horské územia v Srbsku a Bosne. Tie sa stali základňami pre najrôznejšie záškodnícke akcie, za ktoré boli napriek tomu v zahraničí oslavovaný Mihajlovičovi četnici. V roku 1942 po prvýkrát prišla do Juhoslávie britská misia, ktorá má za úlohu zmapovať situáciu domáceho odboja v Juhoslávii. Vyšla najavo pravda o Mihajlovičových četnikoch a zanedlho sa britská vláda rozhodla, že prestane podporovať četnikov a začne si viac všímať Tita a jeho partizánov, aj keď sú to komunisti. Nemci podnikli proti partizánom niekoľko ofenzív, nikdy sa im ale nepodarilo partizánsku armádu celkom zlikvidovať. Tá medzitým skôr silnela a zväčšovala svoje rady. Svojim nekompromisným postojom k fašizmu, národnostnej a náboženskej neznášanlivosti a sľubmi, že po vojne bude Juhoslávia premenená na federatívnu republiku, kde budú všetky národnosti rovnoprávne, spôsobili, že sa k partizánom hlásilo mnoho obyčajných roľníkov, robotníkov, intelektuálov a iných antifašistov, ktorý neboli zasiahnutý ani srbským, ani chorvátskym, či iným šovinizmom. Komunisti, aj keď držali vedúce funkcie, tvorili iba menšinu zo všetkých partizánov a v súlade so Stalinovými inštrukciami nesľubovali po vojne komunistickú revolúciu, ale demokratickú spravodlivú Juhosláviu.

  Na to, aby vznikla však ešte bolo potrebné vybojovať veľa bojov. V januári 1943 Tito vypracoval operatívno-strategický plán kontraofenzívy na narušenie nemecko-kolaborantskej operácie ”Weiss” . Prerokoval ho spoločne s hlavným štábom a vojenskými veliteľmi. Počas nemeckej ofenzívy v bitkách pri Neretve a Drine bol Tito so svojou operačnou skupinou stále na pochode, neustále v prvej frontovej línii. Proti 117 000 vojakom wehrmachtu stálo 19 000 vojakov Národno-oslobodzovacej armády, ktorý sa navyše starali o 4500 zranených. Pod silným tlakom niekoľkých divízií vojsk Osi museli partizáni opustiť dobyté pozície. Aj so svojimi zranenými museli veľmi namáhavo ustupovať cez hory, pričom za pätami mali neustále nepriateľské vojská. Národno-oslobodzovacia armáda stratila 12 000 mužov a zranený bol dokonca aj Tito. Počas tohoto pamätného pochodu udelil prvé hodnosti dôstojníkov a poddôstojníkov najstatočnejším a najschopnejším veliteľom. 25.mája 1943 oslávil už svoje 51.narodeniny. Oslávil ich skromne, tým, že ponúkol súdruhov zlou čiernou kávou, no to bolo všetko, čo im vojnový konflikt umožnil. O tri dni privítal vojenskú misiu vyslanú spojencami. Hlavný štáb sa stretáva v júli, kvôli vytvoreniu nového operačného plánu v očakávaní talianskej kapitulácie. Národno-oslobodzovacia armáda sa konečne 2.augusta zastavila po 182 dňoch pochodovania v časti Petrovo polje. Tito odišiel do obce Jajce v hornatej oblasti Bosny, kde zostal až do konca roku. V septembri tu za ním prišiel na inšpekciu významný britský generál Fitzroy MacLean, šéf spoločnej Anglo- americkej misie. Hoci sám bol konzervatívec našiel si pochopenie pre Tita, výnimočne si s ním porozumel a podal o ňom dobré referencie vo Veľkej Británii. Medzi ním a Titom sa vytvoril osobný vzťah, ktorý aj po vojne pretrval desaťročia. Británia začala masívne podporovať partizánov a exilová vláda sa ocitla v kríze, keďže četnici premrhali svoj kredit v kolaborácii s Nemcami. V novembri je Tito menovaný už maršalom Juhoslávie.

  Vo februári 1944 prišla aj sovietska vojenská misia(viď príloha č.3), ktorú Tito honosne pohostil v dedine Drvar, kde sa práve zdržiaval. V máji sa však na Drvar zniesli nemecký parašutisti a Tito aj so štábom museli Drvar opustiť. Tito bol eskortovaný sovietskym letcom na stroji ”Dakota” do talianskeho mesta Bari, oslobodeného spojeneckými vojskami. Odtiaľ je prevezený na chorvátsky ostrov Vis, kde sa stretol s prezidentom exilovej kráľovskej vlády dr. Šubašičom. Opäť sa vrátil do Talianska, aby sa 12.augusta osobne stretol s Winstonom Churchillom v Caserte. Ten mu ako osobnosť mimoriadne zaimponoval. Krátko nato sa 20.septembra stretol aj v Moskve so Stalinom. Bolo dohodnuté, že aj keď krajinu oslobodí Červená armáda, ku komunizácii Juhoslávie nedôjde. Tomuto prehláseniu však ani Tito, ani Churchill neverili, len Stalin nechcel nastolením komunizmu stratiť ostrovného spojenca.