Červená armáda vkročila na juhoslovanskú pôdu 1.októbra. Oslabené nemecké vojská sa jej darilo potierať veľmi rýchlo. Z Moskvy pricestoval Tito do rumunskej Craiovy, odkiaľ riadil belehradskú operáciu. Dňa 25.októbra bol Belehrad po 37 mesiacoch a 10 dňoch oslobodený aj za pomoci spojeneckých vojsk. Tu spísal s dr. Šubašičom konečnú dohodu o sformovaní novej spoločnej federálnej vlády, ktorej sa stal samozrejme predsedom. Bol mu odovzdaný rad národného hrdinu. 5.marca 1945 vláda dr. Šubašiča rezignovala a Tito vymenoval dočasnú vládu Demokratickej federatívnej republiky Juhoslávie. Má príhovor pred davom 250 000 zhromaždených v Belehrade. Začiatkom apríla navštívil Moskvu, kde so Stalinom uzavrel dohodu o priateľstve a vzájomnej pomoci v povojnovej spolupráci so Sovietskym zväzom. Urputné boje na zbytku juhoslovanského územia však pokračovali. Záhreb padol až 9.mája 1945 a posledné divízie SS sa vzdali až o týždeň neskôr.
  Napriek tomu ale zostalo predovšetkým v hornatých častiach Juhoslávie ukrytých mnoho bývalých Ustašovcov, četnikov, kolaborantov s nacistami a antikomunistov, ktorý nesúhlasili s povojnovým usporiadaním Juhoslávie. Partizáni sa s nimi po vojnových skúsenostiach neváhali definitívne vysporiadať a mnohokrát dochádzalo k masovým popravám zajatých Ustašovcov a četnikov. Tito však všetkým, ktorí sa vzdali do 15.januára a nespáchali žiadne vojnové zločiny, venoval amnestiu. Zakázal zabíjanie zajatcov a nariadil nutnosť vojenského súdu. Napriek tomu však mnohí jeho podriadení tieto rozkazy neuposlúchli a masové zabíjanie zajatcov pokračovalo ďalej.

3 ŠTÁTNIK JOSIP BROZ TITO

3.1 Zrod novej Juhoslávie
  Komunistická strana Juhoslávie vyšla z vojny ako dominantná politická sila, vďaka svojim zásluhám v proti- fašistickom odboji. Kontrolovala všetku štátnu moc v krajine a mala tiež širokú podporu verejnosti. Po upokojení pomerov sa v novembri 1945 konali slobodné voľby. Prizvaní boli aj pozorovatelia OSN. Voľby síce neboli celkom regulérne, keďže komunisti právnymi kľučkami bránili v predvolebnej kampani opozičným stranám. Vo voľbách takisto mohli kandidovať len členovia Národno-oslobodzovacieho frontu. V jeho radoch dominovali komunisti a na čele stál samozrejme sám Tito. Aj vďaka vylúčeniu veľkej časti opozície, získali komunisti takmer 80 percent voličských hlasov. Medzi najširšími vrstvami obyvateľstva si získal sympatie vďaka úspešným partizánskym bojom a tiež vierou v lepšiu budúcnosť, pretože len málokto sa chcel vrátiť k neslobodnému predvojnovému režimu. A tak 29.novembra 1945 na Konštitučnom zhromaždení, kráľ Petar II. bol zvrhnutý a vznikla Socialistická federatívna republika Juhoslávia. Vo funkcii premiéra a ministra hospodárstva vládol Juhoslávii diktátorským spôsobom. Po odstránení opozície znárodnil juhoslovanský priemysel a zaviedol plánované hospodárstvo. Nepokúsil sa kolektivizovať pôdu malých roľníkov, ale nútil ich pod hrozbou vysokých pokút odovzdávať veľkú časť ich produkcie štátu.

  Bezprostredne po skončení vojny boli juhoslovansko-sovietske vzťahy veľmi priateľské a čulé, čo bolo potvrdené aj zmluvou z apríla 1945. Tito začal kopírovať sovietsky vzor vládnutia a v septembri 1947 v poľskom meste Sklarska Poreba na konferencii komunistických strán bolo založené Informbyro (Informačné byro komunistických a robotníckych strán). Zakladajúcimi členmi boli okrem Juhoslávie aj komunisti zo Sovietskeho zväzu, Československa, Poľska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Francúzska a Talianska. V praktickej politike sa činnosť Informbyra prejavovala bezodkladným vykonávaním príkazov z Moskvy.
  Tito ako žiak sovietskej školy veľmi rýchlo zlikvidoval legálnu opozíciu, ktorá kritizovala upevňovanie totalitného režimu, opatreniami ako napríklad poprava Dražu Mihajloviča alebo väznenie záhrebského arcibiskupa Stepinaca. Mnohí z obvinených politikov boli odsúdení vo vykonštruovaných procesoch na dlhé roky väzenia. Neslávne známy sa stal koncentračný tábor pre politických väzňov na ostrove Goli otok. Životné podmienky v ňom však ani zďaleka nedosahovali parametre stalinských gulagov na Sibíri.

Na rozdiel od Sovietskeho zväzu alebo Československa (Rudolf Slánský), či Maďarska (Lászlo Rajk), však hlavy nepadali. Tito nikdy nebol zástancom zbytočného krviprelievania a sám zažil v ZSSR hrôzu stalinských čistiek. Na rozdiel od Stalina mu však chýbala paranoická krutosť. Napriek tomu, vždy bez okolkov, aj keď humánnejším spôsobom likvidoval svojich domnelých, aj skutočných politických nepriateľov a každého, kto by ho mohol mocensky ohroziť. Nakoniec boli často zbavovaní funkcii aj jeho starí partizánski spolubojovníci. Príkladom je prípad blízkeho priateľa, ministra ideológie a propagandy Milovana Djilasa, ktorý za sériu radikálnych reformných článkov a nesúhlasných článkov proti vláde uverejnených v cudzine bol zbavený funkcie. Na zasadaní Ústredného výboru bol skritizovaný takmer všetkými členmi a označený za revizionistu. Keďže neprestal so svojimi aktivitami, bol odsúdený a uväznený. Po výkone trestu bol pod neustálym dohľadom tajnej polície a mal zákaz publikovať.