Čoskoro si Tita začal všímať aj sám kremeľský vodca Stalin. Titova obľúbenosť bola nesmierna nielen v samotnej Juhoslávii, ale aj vo všetkých krajinách sovietskej záujmovej sféry a dokonca aj na západe. Hoci Juhoslávia bola veľmi tesne napojená na Sovietsky zväz a bola vedúcim členom Informbyra, Tito často sledoval vlastnú politickú líniu a nerozpakoval sa zasiahnuť voči aktivitám sovietskych agentov. V Stalinovi sa opäť vynoril stihomam, pretože si uvedomil, že by Tito mohol vážne ohroziť jeho výsadné postavenie v krajinách sovietskeho bloku. A mal nato aj skutočný dôvod, keďže Tito začal podnikať prvé kroky na vznik rozsiahlej Balkánskej federácie, do ktorej by okrem Juhoslávie patrili aj Bulhari a Albánci. Na čele tejto federácie by samozrejme stáli Juhoslovania. Tá by sa svojim hospodárskym a vojenským potenciálom mohla stať partnerom a zároveň konkurentom Sovietskemu zväzu v jeho vlastnom mocenskom bloku. Stalin veľmi dôrazne vyjadril Titovi nesúhlas s takýmto konaním. Tito napriek tomu pokračoval vo vlastnej formy diktatúry, rozdielnej od sovietskeho modelu a aktivitách vedúcich k balkánskemu spoločenstvu troch štátov. Stalin sa teda rozhodol zabrániť vzniku tejto federácie a odstrániť Tita z juhoslovanskej politickej scény.

3.2 Roztržka so Stalinom
  Dňa 25.marca 1948 poslal Stalin a Molotov juhoslovanskému vedeniu dopis v ktorom Tita pokrytecky obviňoval z rôznych závažných politických chýb ako napríklad rozpútanie antisovietizmu, zrady socializmu, podpory kapitalistických tendencii a tiež z praktík, ktoré komunistická strana Juhoslávie praktizovala podľa Stalinovho vzoru. Stalinov plán, že sa ho Tito zľakne a sám odstúpi z vedenia Juhoslávie, ale nevyšiel. Tito si veľmi dobre uvedomoval, že tu už nejde len o Balkánsku federáciu, ale o Juhoslovanskú nezávislosť a suverenitu. Táto situácia prinútila Tita k horúčkovitej činnosti. Stalin by si na jeho miesto zaistil celkom určite sebe poslušného človeka, ktorý by sa podľa sovietskeho vzoru so starou garnitúrou vrátane Tita kruto vysporiadal. Dobre vedel, že Stalinovi vôbec nejde o víťazstvo socialistickej revolúcie, ale o presadenie sovietského vplyvu. Po prerokovaní okolností ústredným výborom komunistickej strany Juhoslávie Tito rozhodne odmietol Stalinove požiadavky na podriadenie sa a stalinista Zujovič bol vylúčený z ústredného výboru aj zo strany. O niekoľko dní nato, na ďalšom stretnutí ústredný výbor vydal vyhlásenie o nezúčastňovaní sa na stretnutiach Informbyra a zvolal mimoriadnu V. schôdzu komunistickej strany Juhoslávie.

  Ako Stalinova odpoveď bola Juhoslávia dňa 28.júna vylúčená z Informbyra, sovietsky poradcovia boli z Belehradu odvolaní a viedla k politickej a ekonomickej izolácii Juhoslávie. V júli sa uskutočnila V. schôdza juhoslovanských komunistov. Nový 63 členný ústredný výbor bol zvolený a ten znovuzvolil a potvrdil Tita v jeho dovtedajšej funkcii generálneho sekretára. Ten sa aj napriek tomu obával, že kult osobnosti a stalinská propaganda sa zakorenili aj medzi juhoslovanskými súdruhmi, ktorí by sa mohli snažiť o jeho zvrhnutie. Spustila sa vlna čistiek v radoch komunistickej strany Juhoslávie od údajných sovietskych špiónov. Tejto očiste od stalinských prvkov velil Rankovič, šéf tajnej polície a Titov verný spolubojovník z dôb vojny. V tejto dobe sa stal druhým najvýznamnejším mužom Juhoslávie.
  Po vylúčení Juhoslávie z Informbyra prejavili všetky ostatné sovietske satelity oddanosť Stalinovi a bola zahájená mohutná protititovská kampaň. Sovietsky zväz anuloval v septembri 1949 všetky zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci, v čom ho svorne nasledovali aj ostatné štáty východného bloku. O mesiac neskôr sovietska vláda vyhostila juhoslovanského veľvyslanca a vlády ostatných východoeurópskych krajín podnikli rovnaký krok. Vojenskej intervencii červenej armády zabránilo pravdepodobne len vypuknutie Kórejskej vojny v roku 1950. Medzi radovými členmi komunistických strán v zahraničí si však získal Tito sympatie, pretože dokázal presadzovať vlastný model nestalinskému socializmu. Titova Juhoslávia sa tak stala prvou zemou, ktorá sa rozhodla ísť k socializmu vlastnou cestou.