3.3 Budovanie vlastnej zahraničnej politiky
  Po roztržke so Sovietskym zväzom sa Tito vydal na cestu lavírovania medzi východom a západom. Formálne sa krajina stále hlásila ku komunistickým ideám, to jej ale nebránilo používať finančné pôžičky od západných krajín. Oficiálny vnútorný program sa nezmenil, ale mnoho striktných pravidiel režimu sa zvoľnilo, hlavne obmedzenia zaťažujúce malých roľníkov. Výsledkom bolo, že Juhoslávia sa stala najliberálnejšou komunistickou krajinou. K určitému zlepšeniu vzťahov so Sovietskym zväzom došlo až po Stalinovej smrti a nástupe umierneného Nikitu Chruščova, ktorý uznal Stalinovu chybu v roztržke s Juhosláviou. V roku 1955 došlo k opätovnému obnoveniu diplomatických stykov a krajiny si vymenili veľvyslancov(viď príloha č.3).

  Tito využíval rozpory medzi USA a ZSSR a obratne sa prikláňal k jednému či druhému bloku. Medzitým dochádzalo v Juhoslávii k hospodárskemu rastu a životná úroveň obyvateľstva sa stala porovnávateľná so západnými krajinami. V 50. rokoch tempo rastu juhoslovanskej ekonomiky bolo jedno z najvyšších na svete. Rozvoj hospodárstva sprevádzal veľmi rýchly vzostup životnej úrovne. Zásadné zmeny prebehli najmä v najmenej rozvinutých oblastiach ako napr. Macedónsko, južné Srbsko, Bosna a Hercegovina, Kosovo, či Čierna Hora. Zlepšila sa dostupnosť lekárskej starostlivosti, znížila sa negramotnosť a zlepšili sa dopravné spojenia. Na tom mala zásluhu predovšetkým koncepcia tzv. samosprávneho komunismu. Titov režim patril k najliberálnejším a v mnohom sa podobal dubčekovskému socializmu s ľudskou tvárou. Keď došlo v roku 1968 k obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ako jediný tento čin odsúdili Tito a Nikola Caucescu, rumunský prezident.

3.4 Vznik Hnutia nezúčastnených krajín
  Svetové uznanie si ale Tito vyslúžil až svojou medzinárodnou politikou. Podnikal časté zahraničné návštevy a to mu vynieslo ohromnú prestíž a popularitu po celom svete. Priateľské kontakty so západom dokumentovala aj Titova oficiálna návšteva USA v roku 1963, počas ktorej sa stretol s J. F. Kennedym. Aby ho oscilovanie medzi dvoma znepriatelenými blokmi nedoviedla k medzinárodnej izolácii, začal spolupracovať s krajinami tretieho sveta. Tito vždy sympatizoval s národno- oslobodeneckými hnutiami a podporoval rozklad kolonializmu. Špeciálne dobré vzťahy udržiaval predovšetkým s Egyptom a Indiou. Spoločne s vrcholnými predstaviteľmi týchto krajín, založil na chorvátskom ostrove Brioni Hnutie nezúčastnených krajín. Titovými spoluzakladateľmi boli egyptský prezident Gammal Abdul Nassser a indický predseda vlády Jawaharlal Nehru(viď príloha č.4). Hnutie sa vykryštalizovalo na stretávanie pohlavárov štátov stojacich mimo bloky. Nikdy však nepresiahlo morálnu dimenziu. Spolupráca s rozvojovými krajinami navyše prinášala Juhoslávii len minimum výhod. Pôžičky poskytnuté rôznym africkým, či ázijským štátom zostávali väčšinou nedobytné a nepriaznivo sa prejavovali na platobnej bilancii. Hnutie nezúčastnených krajín slúžilo hlavne Titovi na získanie prestíže medzinárodne uznávaného a vplyvného štátnika.

  Doma sa Tito venoval naďalej práci v štátnych a straníckych funkciách. Cestoval po celej krajine, navštevoval základné stranícke organizácie, školil mladých adeptov v komunistickej ideológii a prednášal prejavy na zhromaždeniach. Ekonómia a hospodárstvo ho veľmi nezaujímali. Tieto oblasti radšej nechával svojim spolupracovníkom a odborníkom na danú oblasť. To však neznamená, že sa vôbec nezaslúžil o ich rozvoj. Staral sa o praktickejšie záležitosti tohoto oboru. Podporoval stavbu tovární, lodeníc, mostov, diaľnic, či železníc. Jeho vysoká štátna funkcia vyžadovala, aby sa zúčastňoval aj na ich otváraní. Bol zároveň aj najvyšším veliteľom Juhoslovanskej armády, takže bolo jeho povinnosťou byť prítomný na všetkých jej vojenských slávnostných prehliadkach a manévroch. Dostal niekoľko čestných titulov od domácich aj zahraničných univerzít. V roku 1951 dostal vyznamenanie ”Hrdina socialistickej práce”. V roku 1952 bol na VI. zjazde komunistickej strany Juhoslávie znovuzvolený za generálneho sekretára a v roku 1953 bol konečne prvýkrát zvolený za prezidenta. V roku 1963 sa stalo jeho volebné obdobie nelimitovaným a stal sa doživotným prezidentom. Viedol Juhosláviu k decentralizovanej forme socializmu s nezávislou zahraničnou politikou, založenou na neúčasti vo vojenských blokoch a nezávislosti od Sovietskeho zväzu, ako aj Spojených štátov amerických.