Maršal Tito, občianskym menom Josip Broz, sa celkom určite zaraďuje medzi najvýznamnejšie politické a vojenské osobnosti dejín 20. storočia i celej histórie. Je však zároveň aj jednou z najdiskutabilnejších postáv. Škála názorov na jeho osobu siaha od nekritického obdivu, až k pohŕdaniu a bagatelizovaniu jeho celkového prínosu Juhoslávii a Balkánu.
Na našom území sa každou zmenou politickej orientácie menil aj prístup k osobe Josipa Broza. Z Tita, neohrozeného partizánskeho vodcu juhoslovanského komunistického odboja sa po roztržke so Stalinom stal ,,krvavý pes Tito“ a imperialistický agent. V období Pražskej jari sa však opäť objavil milovaný vodca juhoslovanského ľudu Tito, aby po roku 1968 v časoch normalizácie bola jeho osoba úplne tabuizovaná. Dnes, po ničivej občianskej vojne v Juhoslávii, je obdobie jeho vlády vnímané, ako obdobie relatívneho pokoja, mieru a prosperity. Jav, ktorý je na Balkáne zriedkavý, ba až ojedinelý.
Medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrí boj proti fašistickej osi a oslobodenie Juhoslávie bez divízií Červenej armády, čo sa v neskoršom vývoji ukázalo ako kľúčové. V politickej sfére Titovým najmarkantnejším činom je vzdorovanie Stalinovi a následné lavírovanie medzi západným a východným blokom. Z tohoto obdobia vyplýva aj spoluzaloženie a činnosť v Hnutí nezúčastnených krajín.
Titova pôsobnosť pokrýva takmer celé 20. Storočie a dôsledky jeho činnosti ďaleko presahujú deň jeho úmrtia. V jeho pôsobení možno pozorovať 2 hlavné línie. Jednak je to pôsobenie na domácej scéne, ktorým sa snažil zaistiť mierové spolužitie juhoslovanských národov. Musel potlačiť snahy chorvátskych nacionalistov o osamostatnenie i pokusy Srbov o veľkosrbskú hegemóniu. Rovnako sa musel vysporiadať aj s troma rôznymi náboženstvami, ktoré sa na tomto území krížia. Rímsko-katolíci v Chorvátsku, ortodoxní katolíci v Srbsku a Moslimovia v Bosne a Hercegovine. So vzájomnou náboženskou a národnostnou neznášanlivosťou sa snažil vysporiadať zavedením socialistického spôsobu riadenia spoločnosti a presadzovaním ateizmu. Druhým aspektom je jeho činnosť medzinárodná, ktorá ho preslávila po celom svete. V období studenej vojny je Tito vzorom vodcu, ktorý sa nenechal zatiahnuť do jadrových sporov a zachoval si nezávislosť na oboch znepriatelených táboroch.
METODIKA
Hlavným dôvodom, ktorý ma viedol k napísaniu tejto seminárnej práce je môj osobný záujem o osobu Josipa Broza Tita a Juhosláviu. U nás je vnímaný len okrajovo a ani v dejepisných učebniciach sa mu nedostáva priestoru, ktorý by si svojou významnosťou zaslúžil.
Práca je rozdelená do troch hlavných kapitol. Medzníkmi sú historické prelomy, ktoré boli zlomové aj v Titovom živote. Prvá kapitola pojednáva o dobe od Josipovho narodenia, až po vypuknutie druhej svetovej vojny a snaží sa podať dostatok informácii o jeho pôvode a okolnostiach, ktoré ho ovplyvnili v neskoršom živote. Druhá kapitola pojednáva o Titových aktivitách z čias druhej svetovej vojny, až do oslobodenia Juhoslávie. Tretia hovorí o jeho činnosti, ako juhoslovanského prezidenta.
Dostupnej literatúry je o maršalovi Titovi je u nás žalostný nedostatok. Nepochybne to súvisí s tabuizovaním jeho postavy v minulom režime a ani dnes nie je tento komunistický vodca nijak populárny. Vyskytuje sa nemnoho prekladovej literatúry. V prvom rade je to biografia Angličana Jaspera Ridleyho, dostupná len v českom preklade, aj ten má však k dokonalosti ďaleko. Z našej literatúry je podstatné súhrnné spracovanie dejín Juhoslávie: Dejiny juhoslovanských zemí. Ďalšími využiteľnými zdrojmi, ktoré mi poskytli čiastkové informácie boli rôzne encyklopédie a učebnice dejepisu. Dôležité fakty mi poskytli aj internetové stránky, všetky v anglickom jazyku. Aj napriek tomuto relatívnemu nedostatku zdrojov je dnes možné si o Titovi vytvoriť ucelený obraz vlastný názor na jeho osobu.
Cieľom tejto práce je pochopiť a zhodnotiť všetky aspekty Titovej činnosti, nájsť odpoveď na otázku príčiny krvavého roztrieštenia Juhoslávie a zhodnotiť význam Titovej angažovanosti v medzinárodnej politike. V neposlednom rade zostáva tiež zhodnotiť Titov význam v partizánskom odboji.
1 ŽIVOT JOSIPA BROZA DO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY
1.1 Prvé kroky
Josip Broz sa narodil dňa 7. mája 1892 v Chorvátsku, dedine Kumrovec, dom číslo 8. Kumrovec sa nachádza asi 30 km severne od Záhrebu, v tesnej blízkosti slovínskych hraníc a jeho matka bola tiež Slovinka. Narodil sa ako siedme dieťa Franjovi a Mariji Brozovcom. Celkovo zo 14 Josipových súrodencov zomrelo hneď po narodení 7, keďže detská úmrtnosť bola v tom čase, podľa jeho vlastných slov až osemdesiat percentná. Jeho otec patril medzi chudobnejších sedliakov a preto musel privyrábať furmankami, nákupom, dovozom a predajom dreva. Keď mal malý Josip tri roky, rodina sa dostala do finančných problémov, preto ho vychovával starý otec, Martin Javorsek, v dedine Podsreda. Tu prežil najkrajšie obdobie svojho detstva v prostredí krásnej prírody. Ako osemročný začal navštevovať základnú školu vo svojej rodnej obci, preto sa vrátil domov. Josip musel už od detstva tvrdo pracovať, školskú dochádzku ukončil v trinástich rokoch, po absolvovaní 4 tried základnej školy. Nikdy už vyššie vzdelanie nezískal, no keďže bol veľmi nadaný a šikovný, dopĺňal si vzdelanie čítaním kníh a samoštúdiom. Zvládnuť akýkoľvek cudzí jazyk mu nerobilo problém, čo využil vo svojej neskoršej štátnickej činnosti.
Doma pre neho robota nebola a preto musel ísť pracovať preč z dediny. Jeho prvé zamestnanie bolo u jeho strýka v Podsrede. Za prácu dostával stravu a strýko mu sľúbil nové topánky. Na konci mu však strýko namiesto nových topánok dal staré a obnosené, horšie ako jeho pôvodné. Jeho staré topánky dal svojmu synovi. Táto tvrdá životná lekcia mu ukázala, že nemožno dôverovať ani najbližším príbuzným a ako 15 ročný odišiel.
1.2 Odchod z domova
Mladý Josip si uvedomoval svoje možnosti a v žiadnom prípade nechcel zahodiť svoj život v zapadnutom Kumrovci. Preto išiel do učenia do Sisaku, kde ho ako učňa prijali v kovoobrábacej dielni ”Hašek i Karas”. Tu tri roky pracoval a dostal sa po prvý raz do kontaktu s ideami socializmu. Tu sa aj po prvý raz zapojil do prvomájové sprievodu. Ako 18 ročný dostal výučný list a odišiel pracovať ako kovorobotník do Záhrebu do továrne Ilica. Tu sa aktívne zapája do robotníckeho hnutia. Stáva sa členom miestnych odborov a zároveň vstupuje do Sociálno-demokratickej strany. Neudržal sa tu však dlho a po troch mesiacoch prišiel o prácu počas hromadného prepúšťania. Za peniaze čo zarobil si kúpil nový oblek a chcel sa ním pochváliť po návrate domov. V poslednú noc mu ho však v robotníckej ubytovni ukradli, čo bola mimoriadne nepríjemná skúsenosť. Vtedy pochopil, že aj medzi robotníkmi a súdruhmi sa nájdu ľudia schopný okrádať aj vlastných .
Preto sa vrátil domov do rodného Kumrovca.
Doma však práca nebola a ostať, ako ďalšia záťaž pre rodinu nemohol. Ďalšie dva roky precestoval Rajhenburg, Ljublanu, Terst, opäť Kumrovec a Záhreb. V tomto období žil väčšinou z rôznych náhodných a krátkodobých zamestnaní a cestoval pešo, lebo nemal ani na lístok na vlak. V máji 1912 sa dokonca dostal so skupinou spolupracovníkov až do Čiech, do mestečka Čenkov, kde mali pracovať v miestnej továrni. Keď však zistili, že ich najali ako štrajkokazov, prácu odmietli a podporili miestnych robotníkov. Istí čas pracovali dokonca aj v Plzni v závodoch Škoda. Cez Mníchov sa nakoniec dostal do Viedne. Prišiel za ním aj brat Martin, spolu s ktorým pracovali v automobilke Daimler. Na toto obdobie spomína ako na najkrajšie obdobie svojej mladosti. Po práci trávil čas v kultivovanom prostredí viedenských kaviarní a po večeroch chodieval tancovať s mladými Viedenčankami najnovšie valčíky. Toto všetko sa ale náhle skončilo, keď dostal na jeseň roku 1913 povolávací rozkaz do rakúsko-uhorskej armády (viď príloha č.1). Po ukončení dôstojníckej školy sa stal najmladším seržantom v 25.regimente v Záhrebe. Sarajevským atentátom uskutočneným 1.júna sa ocitol vo víre prvej svetovej vojny.
1.2 Prvá svetová vojna a ruské zajatie
Pre Josipa Broza bola vojna len ďalšia možnosť uplatnenia sa a čoskoro sa stal poddôstojníkom. V auguste 1914 bol však zatknutý a uväznený v Petrovaradinskej pevnosti za protivojnovú propagandu. Po niekoľkých dňoch sa však všetko vysvetlilo a bola mu vrátená hodnosť aj vyznamenania. Toto uväznenie je dodnes nevysvetlené. Dostal sa na ruský front. Mnoho jeho spolubojovníkov prebehlo na ruskú stranu, jeho však idea panslavizmu nenadchla. V roku 1915 bol vyznamenaný za statočnosť, no v krátkom časovom úseku bol dvakrát po sebe zranený, druhý raz veľmi vážne do ľavého ramena a celý batalión v Haliči upadol do ruského zajatia. Rusi Josipa Broza poslali do vojenského lazaretu v Povolží, kde mu bolo umožnené používať lazaretnú knižnicu. Vďaka svojej jazykovej nadanosti sa Tito rýchlo naučil po rusky a čítaním si doplnil medzery vo vzdelanosti.
Po vyliečení bol poslaný do pracovného tábora Kungur na Urale, kde pracoval na stavbe železnice. Aj tu sa prejavila jeho aktivita, keď organizoval demonštráciu vojnových zajatcov, za čo bol odsúdený na 14 dní väzenia. V júni 1917 však Tito odtiaľto utiekol do Petrohradu, kde sa zamestnal ako robotník. 16.a 17.júla sa zapojil do veľkých boľševických demonštrácii. Po tejto akcii sa pokúsil utiecť do Fínska, bol ale zatknutý a na 3 týždne uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Odtiaľ ho poslali späť do zajateckého táboru na Ural. Cestou ale ušiel z vlaku a ukrýval sa v Omsku. Tu aj vstúpil do Červenej armády a podal si prihlášku do komunistickej strany Ruska. Po boľševickej revolúcii však v Rusku vypukla občianska vojna a Omsk bol v júli 1918 obsadený bielogvardejcami generála Koľčaka. Tito musel ujsť. Ukrýval sa v kyrgyzskej dedine 65 km od Omsku. Tu pracoval vo svojom odbore a zblížil sa s dcérou miestneho chána až natoľko, že mal možnosť zostať natrvalo. Červená armáda ale medzitým opäť dobyla Omsk a Josipovi nič nebránilo v návrate domov. V Omsku sa Tito po prvý raz oženil a spolu s manželkou Pelagijou Belousovou sa vracia do vlasti.
1.4 Návrat do Juhoslávie a práca pre komunistickú stranu
V Titovej domovine medzitým vzniklo zo samostatného Srbska, Čiernej Hory a rakúsko-uhorského Chorvátska, Slovinska a Bosny kráľovstvo SHS (kraljevstvo Srbie, Hrvatske i Slovenije). Bol to štátny útvar srbskej dominancie s polofašisticko-buržoáznym systémom a totalitným charakterom. Na jeho čele stál kráľ Petar I. Na tróne ho roku 1921 vystriedal jeho syn Alexander I.
Tito sa v roku 1920 usadil s manželkou v mestečku Veliko Trojsto a pracoval tu ako strojník v motorovom mlyne u židovského majiteľa Samuela Poláka. V priebehu 4 rokov sa mu narodili 3 deti- dcéra Zlatica a synovia Hinko a Žarko. Žiaľ, prežil iba Žarko, už kvôli horespomínanej detskej úmrtnosti. Z Ruska sa Josip Broz vrátil nasýtený komunistickými ideami a stal sa členom komunistickej strany Juhoslávie a nadviazal okamžite kontakty so súdruhmi v Záhrebe. Zanedlho sa stal členom okresného výboru. Komunistická strana bola ale v Kráľovstve SHS roku 1922 zakázaná a všetkým jej členom a sympatizantom hrozilo väzenie. Josip Broz začal pracovať pre Komunistov v ilegalite, Inak však až do roku 1925 poctivo vykonával svoju prácu v mlyne a venoval sa rodine. Po tom, čo bol prepustený sa stal profesionálnym revolucionárom a naplno sa venoval komunistickej agitácii v rôznych továrňach. Reálne mzdy robotníkov dosahovali sotva 50 percent úrovne spred 10 rokov. Ťažké životné podmienky viedli k rastu štrajkov, ktoré zachvátili celú krajinu. Túto situáciu komunisti využili a posilňovali svoj vplyv aj prostredníctvom odborov.
Na pohrebe súdruha Josipa Vinceka predniesol plamenný pohrebný prejav, čoho následkom sa dostal pod neustály policajný dozor. S celou rodinou sa odsťahoval do mesta Kraljevica, kde začal pracovať v Juhoslovanských lodeniciach. Naďalej bol intenzívne politicky činný a jeho kariéra začala strmo stúpať. V roku 1926 sa stal tajomníkom odborového zväzu kovorobotníkov pre celé Chorvátsko. Na stretnutí robotníkov rozprával o ťažkých životných podmienkach pracujúcich a koncom augusta zorganizoval úspešný štrajk. Následkom týchto jeho aktivít bol prepustený z práce. Naďalej bol politicky aktívny, no ako ”nebezpečný komunista a agitátor” mal problém nájsť si dlhodobejšie zamestnanie. V straníckom rebríčku však stúpal vyššie a vyššie a zastával hneď viacero významných funkcií.
V júni 1927 bol tridsaťpäť ročný Tito zatknutý za protištátnu činnosť, tentoraz bol však ešte podmienečne prepustený, no neustále pod prísnym policajným dohľadom. Ani to mu však nebránilo v ďalšej činorodej aktivite. Prvomájový pochod v roku 1928 bol jedným z najagresívnejších. Medzi zatknutými bol aj Josip Broz a strávil 14 dní vo väzení. Svojimi letákmi, pamfletmi a obežníkmi aktivizoval proletariát, čím sa stal reálnou hrozbou pre vládu. Na jeho popud vyšlo do ulíc Záhrebu 30 000 demonštrujúcich. Výsledkom bolo niekoľko mŕtvych a stovky zatknutých.
Po výzve ku generálnemu štrajku bol Broz zatknutý znovu potom, čo mu polícia podstrčila do bytu 2 bomby. V Záhrebe ho odsúdili na 5 rokov nepodmienečne. Po vynesení rozsudku Josip zvolal: ”Nech žije komunistická strana Juhoslávie”. Prešiel niekoľkými väzeniami a tu ho aj zastihla správa o štátnom prevrate v roku 1929, keď kráľ Alexander obvinil politické strany zo zneužívania parlamentu, na rozbíjanie štátu a národa. Kráľ zrušil ústavu aj parlament a nastolil absolutistickú monarchiu. Jeden z prvých dekrétov, ktoré vydal, bol ”Zákon na ochranu štátu”, ktorý stanovil trest 20 rokov žalára, za komunistickú činnosť. Tito ešte o to väčšmi propagoval komunizmus ako spoluväzňom, tak bacharom.
12.marca 1934, po odsedení si 2046 dní opustil väzenie, aby sa tam už nikdy nevrátil. Po prepustení sa mal Tito odobrať do rodného Kumrovca a tu žiť pod policajným dohľadom. V tomto období začal používať meno Tito, so zámerom uniknúť vládnemu dozoru. Necelý polrok potom začal Broz opätovne pracovať pre komunistickú stranu. Vďaka tomu cestoval s falošnými dokladmi po celej Európe.
1.5 Tito- agent Kominterny
Roku 1935 bol poslaný politbyrom podať hlásenie o situácii v Juhoslávii Kominterne do Moskvy. Tu bol ubytovaný v hoteli Lux, podobne ako ostatní funkcionári Kominterny. Dostal krycie meno Walter Friedrich a oficiálne pracoval na sekretariáte Kominterny pre balkánske krajiny. Zúčastnil sa na 7.kongrese Kominterny v Moskve za účasti 513 delegátov zo 65 krajín sveta. Nevybral si však najlepší čas, lebo sa ocitol v centre tých najkrutejších stalinských čistiek. Mnoho jeho spolupracovníkov z hotela Lux, kde boli ubytovaní zahraniční agenti Kominterny, cez noc jednoducho zmizlo a veľa ich bolo krivo obvinených zo špionáže a trockizmu. Väčšina funkcionárov strany vrátane generálneho tajomníka Milana Gorkiča, ktorý žili v emigrácii v ZSSR, sa ocitla v mlynici stalinských represií. Stalinova tajná polícia- NKVD, popravila 120 funkcionárov a Kominterna dokonca rozmýšľala o rozpustení Komunistickej strany Juhoslávie. ”Súdruh Walter” cítil smrteľné nebezpečenstvo a tak sa snažil chovať čo možno najnenápadnejšie.
Po zrušení jeho miesta Tito po 22 mesiacoch opustil Moskvu. Na rozdiel od mnohých súdruhov svoj pobyt tu prežil a v októbri 1936 sa vratil do Viedne, aby odtiaľto riadil stranícky aparát. Komunistická strana podľa pokynov Kominterny zmenila svoju národnú politiku. Juhosláviu už nepovažovali za umelý výtvor versaillského systému ktorý treba rozbiť a nahradiť nezávislými štátmi, ale za mnohonárodnostnú federáciu, kde bude mať každý národ právo na sebaurčenie. Tito často cestuje a koordinuje vnútorný vývoj strany so zahraničným komunistickým hnutím. V roku 1937 sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Juhoslávie. Nová línia sa v jeho rozhodovaní prejavila v reorganizácii strany a vznikom dcérskych komunistických strán Slovinska a Chorvátska.
Intenzívne pracoval aj na získavaní dobrovoľníkov pre španielsku občiansku vojnu, pre boj proti diktátorovi Frankovi. V Španielsku, v rámci medzinárodných brigád bojovalo okolo 1300 Juhoslovanov. Toto číslo mohlo byť aj vyššie, no loď ”La Corse”, plná dobrovoľníkov, bola zadržaná ešte v juhoslovanských teritoriálnych vodách. V občianskej vojne zahynulo približne 700 Juhoslovanov, no 300 tých, ktorý sa vrátili, vytvorilo základ veliteľského zboru budúcej partizánskej armády.
2 PARTIZÁNSKY VODCA MARŠAL TITO
2.1 Vojnová Juhoslávia
Medzitým čo Tito, ako agent Kominterny cestoval medzi Juhosláviou a Moskvou, začalo sa vo svete schyľovať k najväčšiemu vojnovému konfliktu v dejinách- k druhej svetovej vojne. Vtedajšia vláda kráľovskej Juhoslávie, ktorá notoricky porušovala všetky občianske a etnické práva a stala sa nástrojom presadzovania veľkosrbských záujmov, vyhlásila po vypuknutí vojny 1.septembra 1939 neutralitu. Hitler však nutne potreboval juhoslovanské územie na vedenie vojny. Či už proti Grécku alebo aj na chystaný útok proti ZSSR. Miestne bohaté náleziská surovín ho tiež nenechávali ľahostajným. Keď ku trojspolku pristúpilo aj Bulharsko, územie Juhoslávie bolo takpovediac obkľúčené talianskou a nemeckou armádou. V tejto situácii nemohla juhoslovanská vláda nemeckému tlaku odolať a 25.marca 1941 pristúpila ku štátom fašistickej osi. Ako odpoveď na to, previedla len o dva dni neskôr skupina vysokých dôstojníkov štátny prevrat a ujala sa vlády. Z Paktu troch síce Juhoslávia ani potom nevystúpila, ale usilovala sa o vymanenie z nemeckej závislosti a začala tajne vyjednávať s Veľkou Britániou. To pobúrilo Hitlera natoľko, že sa rozhodol Juhosláviu obsadiť. A tak 6.apríla 1941 zaútočilo na Juhosláviu spoločne 52 nemeckých, talianskych a maďarských divízií. Po chabej obrane juhoslovanskej armády bola nútená Juhoslávia už 17.apríla kapitulovať.
Kráľovská vláda sa potom odobrala do exilu do Jeruzalemu, odkiaľ sa už domov nikdy nevrátila. Nemecká armáda obsadila Srbsko, kde bola ustanovená kolaborantská vláda Milana Nediča. Nemeckou armádou bola tiež okupovaná väčšina Slovinska, ktoré sa rozhodli celkom ponemčiť a pripojiť k ríši. Taliansko obsadilo zbytok Slovinska, Čiernu Horu, časť Dalmácie a Kosovo, ktoré pripojili k takzvanému Veľkému Albánsku. Profašistické Bulharsko anektovalo Macedónsko a Maďarsko časť severosrbskej Vojvodiny, osídlenej prevažne maďarským etnikom.
Túto situáciu využil chorvátsky vodca Ante Pavelič a na území Chorvátska a Bosny a Hercegoviny vznikol nový štátny útvar- Nezávislý štát Chorvátsko (NDH- Nezavisna država hrvatska). Tento bábkový štát bol vytvorený za pomoci štátov fašistickej osi, predovšetkým Nemecka a Talianska. Vláda bola zverená chorvátskym nacionálnym fašistom- Ustašovcom. Brutálnym násilím, genocídou, katolíckym a národnostným fanatizmom voči pravoslávnym, Srbom, Židom a Rómom Ustaša nijako nezaostávala pozadu za Nemcami a zverstvá tamojších ”ustašovcov” na inonárodnom obyvateľstve prekonávali aj ich nacistické vzory. Za obeť im padli státisíce nevinných ľudí.
2.2 Titove aktivity počas vojny
Tito sa o začiatku druhej svetovej vojny dozvedel na palube lode Sibir, cestou do Leningradu, kam cestoval na objasnenie a schválenie svojich zámerov prebudovania strany Kominterne. Po opätovnom dvojmesačnom pobyte v hoteli Lux odcestoval parníkom z Odesy do Istanbulu pod falošným menom Spiridon Mekas. V Istanbule sa neplánovane zdržal až 4 mesiace, keď čakal na uspokojivý cestovný pas od svojich juhoslovanských súdruhov. Spokojný bol až s treťou verziou a tak sa vydal na cestu a v marci konečne prekročil vo vlaku Grécko-juhoslovanské hranice.
Jeho čas po návrate bol vyplnený neustálou činorodou aktivitou v prospech strany. Na jar sa stretol s tými dôstojníkmi kráľovskej armády, ktorí boli členmi komunistickej strany. Prediskutoval s nimi medzinárodnú situáciu a možný vývoj. Potom odišiel do Belehradu, aby predsedal stretnutiu juhoslovanského politbyra a pripravil regionálne konferencie. Za niekoľko ďalších mesiacov precestoval celú Juhosláviu, od Slovinska až po Čiernu Horu a Kosovo. Zúčastnil sa viacerých štátnych konferencii vo všetkých častiach kráľovstva, pričom podporoval morálku súdruhov, pomáhal zakladať nové centrá a dával aktuálne rozkazy. Venoval sa aj vzdelávaniu a školil mladých adeptov v ideológii strany. V tajnosti zorganizoval VI. Zjazd komunistickej strany Juhoslávie v dedine Dubrava. Zo 101 volených delegátov bol zvolený nový 22 členný ústredný výbor s Titom, ako generálnym tajomníkom na čele.
Tito prečkal nemeckú inváziu v Záhrebe. Tu mu však ako komunistovi hrozilo smrteľné nebezpečenstvo, preto sa premiestnil vojenským lietadlom do Belehradu, za čo vďačil spriaznenému pilotovi kráľovského bojového letectva. V Belehrade ale situácia kvôli Gestapu nebola omnoho lepšia. Ústredný výbor sa stretol a poslal delegáciu veliteľstvu armády s požiadavkou ozbrojenia robotníkov na obranu ich vlasti, nestretli sa však s pochopením. Už 6 dní po začiatku invázie 14.nemecká pancierová divízia dosiahla Záhreb a bol vyhlásený nezávislý štát Chorvátsko. Vedenie komunistickej strany vyzvalo k pokračovaniu boja, ktorý nepripúšťa kapituláciu. Rozhodli sa založiť vojenskú komisiu na čele ktorej stál Tito. Po definitívnom páde Juhoslávie sa vedenie strany stretlo, aby prerokovali rýchlu organizačnú adaptáciu novým pomerom a definovali si úlohy v dobe okupácie. Začali vytvárať ozbrojené oddiely, zhromažďovať zbrane a posilňovať členské základne. Do leta 1941 mala komunistická strana 10 000 členov a ďalších niekoľko desiatok tisíc v mládežníckej organizácii. Tito vyzval obyvateľstvo na založenie jednotného antifašistického frontu.
2.3 Začiatok partizánskeho odboja
Hneď po útoku na Sovietsky zväz, dňa 22.júna 1941 sa zišlo politbyro komunistickej strany Juhoslávie a podľa inštrukcii Kominterny začali okamžite plánovať partizánsku vojnu proti okupantom. Tito napísal ”Proklamáciu povstania”, kde zhodnotil, že je ten správny čas začať ozbrojené povstanie. Bolo založené Hlavné veliteľstvo národno- oslobodzovacích jednotiek s hlavným veliteľom Josipom Brozom Titom(viď príloha č.2). Členmi tohoto orgánu sa stali Kardelj, Rankovič, Djilas, Milutinovič, Končar, Leskošek, Rujovič, Lolo Ribar a Vukmanovič. Všetko členovia strany a Titovi blízky spolupracovníci. Od sabotáží a rôznych diverzných akcií sa rozhodli prejsť na otvorené ozbrojené povstanie, ináč povedané: permanentná partizánska vojna. 12.júla zverejnil Tito výzvu juhoslovanským národom na ozbrojené povstanie.
Komunisti neboli však jediný, kto sa hlásil k odboju. Plukovník Dragoljub Mihajlovič odmietol v apríli 1941 kapitulovať a so skupinou rovnako zmýšľajúcich vojakov postupne okolo seba sústredil skupinu záškodníkov, ktorý sa nazývali četnikmi, podľa zbojníkov, ktorí bojovali v 19.storočí proti tureckej nadvláde. Mihajlovič bol v spojení s Juhoslovanskou exilovou vládou a dlho bol považovaný za jediného oficiálneho predstaviteľa juhoslovanského odboja. V roku 1942 bol dokonca menovaný ministrom obrany. V skutočnosti boli četnici srbskou obdobou Ustaši. Úhlavným nepriateľom pre nich boli komunisti, potom Chorváti, katolíci, moslimovia a až nakoniec Nemci a Taliani. S nimi tiež mnohokrát otvorene kolaborovali a spolupracovali pri potieraní partizánskych jednotiek. Napriek tomu sa im od Spojencov, predovšetkým Veľkej Británie dlho dostávalo materiálnej pomoci.
Tito sa dlho snažil o zmier s četnikmi. Najprv sa stretol s Dražom Mihajlovičom v obci Struganik, kde prijal Titov návrh o vzájomnom neútočení četnikov a partizánov. Potom Tito navrhol 12 bodovú zmluvu o spolupráci v boji proti okupantom. Na ďalšom osobnom stretnutí s Mihajlovičom zopakoval tento návrh, bol dokonca ochotný uznať Mihajloviča ako veliteľa spoločných partizánsko- četnických síl. Dohodli sa však len na okrajových veciach. O niekoľko dní nato, četnici zaútočili na Titov hlavný stan v oblasti Užice, boli však porazený. Napriek ťažkej situácii v akej sa partizáni nachádzajú, v Užiciach zriadili telefónne linky, obnovili dopravu a vydávali noviny. Dokonca pripravili veľkolepú oslavu 24.výročia Októbrovej revolúcie.
Zakrátko sa však partizáni museli opäť brániť spoločnému útoku silnej nemeckej infantérie, motorizovaných jednotiek a četníkov. Partizáni ustupujú, Tito odišiel medzi poslednými, ustupujúc autom pozdĺž nemeckej palebnej línie len vo vzdialenosti 100 metrov. Usadil sa v Drenove odkiaľ v nasledujúcich dňoch riadil boje partizánskych brigád. Odtiaľto zase stihol ujsť len v poslednej minúte, aby ho nezajali talianske jednotky. Po krátkej bitke partizáni ustúpili z Drenova. Zima 1941-2 bola pre partizánov mimoriadne ťažká. Dochádzali im zbrane, strelivo aj potraviny. Neustále boli na pochode a za deň niekedy prešli až 50 km. Toto všetko pri teplote -25 stupňov a snehu po kolená. Ustúpili na územie Bosny, kde nanovo zreorganizovali svoje jednotky a posilnili sa o moslimov, obývajúcich prevažne toto územie.
2.4 Úspešný partizánsky boj
Po celej krajine vznikali proletárske brigády podriadené Titovmu veleniu. Situácia sa začala obracať v ich prospech v júni 1942, keď Tito podpísal historický príkaz na začatie ofenzívnych operácii na oslobodenie Chorvátska a západnej Bosny. Po ovládnutí rozsiahlych území bolo možno pokračovať vo formovaní ľudovej moci. Na jeseň 1942 pozval popredných zástupcov partizánskeho odboja do bosnianskeho Bihaču. Stretlo sa tu 54 zástupcov komunistov, ľavičiarov, inteligencie, roľníkov, národno-oslobodeneckých výborov a partizánskych oddielov. Zhromaždenie v Bihači sa prehlásilo za Antifašistickú radu národného oslobodenia Juhoslávie (Antifašističko vieče narodnog oslobodjenja Jugoslavije – AVNOJ) a zvolilo zo svojho stredu výkonný výbor, ktorý mal vykonávať úlohy štátnej moci. Zhromaždenie odsúdilo kolaboráciu četníkov a quislingovské režimy Nediča a Paveliča. Odoslalo posolstvo Churchillovi, Rooseveltovi a Stalinovi. Prijali šesťbodový program, ktorý žiadal národné oslobodenie, nezávislosť, demokraciu, spravodlivosť, nedotknuteľnosť súkromného majetku, voľné tržné hospodárstvo a individuálne aktivity v priemysle, obchode a poľnohospodárstve.
Program bol umiernený a mal dať najavo, že partizáni nechcú premeniť Juhosláviu v komunistický štát.
Titovi partizáni sa neustále rozrastali a dňa 1.novembra Tito oficiálne potvrdil vznik Národno-oslobodzovacej armády Juhoslávie. Podarilo sa im dostať pod kontrolu niektoré horské územia v Srbsku a Bosne. Tie sa stali základňami pre najrôznejšie záškodnícke akcie, za ktoré boli napriek tomu v zahraničí oslavovaný Mihajlovičovi četnici. V roku 1942 po prvýkrát prišla do Juhoslávie britská misia, ktorá má za úlohu zmapovať situáciu domáceho odboja v Juhoslávii. Vyšla najavo pravda o Mihajlovičových četnikoch a zanedlho sa britská vláda rozhodla, že prestane podporovať četnikov a začne si viac všímať Tita a jeho partizánov, aj keď sú to komunisti. Nemci podnikli proti partizánom niekoľko ofenzív, nikdy sa im ale nepodarilo partizánsku armádu celkom zlikvidovať. Tá medzitým skôr silnela a zväčšovala svoje rady. Svojim nekompromisným postojom k fašizmu, národnostnej a náboženskej neznášanlivosti a sľubmi, že po vojne bude Juhoslávia premenená na federatívnu republiku, kde budú všetky národnosti rovnoprávne, spôsobili, že sa k partizánom hlásilo mnoho obyčajných roľníkov, robotníkov, intelektuálov a iných antifašistov, ktorý neboli zasiahnutý ani srbským, ani chorvátskym, či iným šovinizmom. Komunisti, aj keď držali vedúce funkcie, tvorili iba menšinu zo všetkých partizánov a v súlade so Stalinovými inštrukciami nesľubovali po vojne komunistickú revolúciu, ale demokratickú spravodlivú Juhosláviu.
Na to, aby vznikla však ešte bolo potrebné vybojovať veľa bojov. V januári 1943 Tito vypracoval operatívno-strategický plán kontraofenzívy na narušenie nemecko-kolaborantskej operácie ”Weiss” . Prerokoval ho spoločne s hlavným štábom a vojenskými veliteľmi. Počas nemeckej ofenzívy v bitkách pri Neretve a Drine bol Tito so svojou operačnou skupinou stále na pochode, neustále v prvej frontovej línii. Proti 117 000 vojakom wehrmachtu stálo 19 000 vojakov Národno-oslobodzovacej armády, ktorý sa navyše starali o 4500 zranených. Pod silným tlakom niekoľkých divízií vojsk Osi museli partizáni opustiť dobyté pozície. Aj so svojimi zranenými museli veľmi namáhavo ustupovať cez hory, pričom za pätami mali neustále nepriateľské vojská. Národno-oslobodzovacia armáda stratila 12 000 mužov a zranený bol dokonca aj Tito. Počas tohoto pamätného pochodu udelil prvé hodnosti dôstojníkov a poddôstojníkov najstatočnejším a najschopnejším veliteľom. 25.mája 1943 oslávil už svoje 51.narodeniny. Oslávil ich skromne, tým, že ponúkol súdruhov zlou čiernou kávou, no to bolo všetko, čo im vojnový konflikt umožnil. O tri dni privítal vojenskú misiu vyslanú spojencami. Hlavný štáb sa stretáva v júli, kvôli vytvoreniu nového operačného plánu v očakávaní talianskej kapitulácie. Národno-oslobodzovacia armáda sa konečne 2.augusta zastavila po 182 dňoch pochodovania v časti Petrovo polje. Tito odišiel do obce Jajce v hornatej oblasti Bosny, kde zostal až do konca roku. V septembri tu za ním prišiel na inšpekciu významný britský generál Fitzroy MacLean, šéf spoločnej Anglo- americkej misie. Hoci sám bol konzervatívec našiel si pochopenie pre Tita, výnimočne si s ním porozumel a podal o ňom dobré referencie vo Veľkej Británii. Medzi ním a Titom sa vytvoril osobný vzťah, ktorý aj po vojne pretrval desaťročia. Británia začala masívne podporovať partizánov a exilová vláda sa ocitla v kríze, keďže četnici premrhali svoj kredit v kolaborácii s Nemcami. V novembri je Tito menovaný už maršalom Juhoslávie.
Vo februári 1944 prišla aj sovietska vojenská misia(viď príloha č.3), ktorú Tito honosne pohostil v dedine Drvar, kde sa práve zdržiaval. V máji sa však na Drvar zniesli nemecký parašutisti a Tito aj so štábom museli Drvar opustiť. Tito bol eskortovaný sovietskym letcom na stroji ”Dakota” do talianskeho mesta Bari, oslobodeného spojeneckými vojskami. Odtiaľ je prevezený na chorvátsky ostrov Vis, kde sa stretol s prezidentom exilovej kráľovskej vlády dr. Šubašičom. Opäť sa vrátil do Talianska, aby sa 12.augusta osobne stretol s Winstonom Churchillom v Caserte. Ten mu ako osobnosť mimoriadne zaimponoval. Krátko nato sa 20.septembra stretol aj v Moskve so Stalinom. Bolo dohodnuté, že aj keď krajinu oslobodí Červená armáda, ku komunizácii Juhoslávie nedôjde. Tomuto prehláseniu však ani Tito, ani Churchill neverili, len Stalin nechcel nastolením komunizmu stratiť ostrovného spojenca.
Červená armáda vkročila na juhoslovanskú pôdu 1.októbra. Oslabené nemecké vojská sa jej darilo potierať veľmi rýchlo. Z Moskvy pricestoval Tito do rumunskej Craiovy, odkiaľ riadil belehradskú operáciu. Dňa 25.októbra bol Belehrad po 37 mesiacoch a 10 dňoch oslobodený aj za pomoci spojeneckých vojsk. Tu spísal s dr. Šubašičom konečnú dohodu o sformovaní novej spoločnej federálnej vlády, ktorej sa stal samozrejme predsedom. Bol mu odovzdaný rad národného hrdinu. 5.marca 1945 vláda dr. Šubašiča rezignovala a Tito vymenoval dočasnú vládu Demokratickej federatívnej republiky Juhoslávie. Má príhovor pred davom 250 000 zhromaždených v Belehrade. Začiatkom apríla navštívil Moskvu, kde so Stalinom uzavrel dohodu o priateľstve a vzájomnej pomoci v povojnovej spolupráci so Sovietskym zväzom. Urputné boje na zbytku juhoslovanského územia však pokračovali. Záhreb padol až 9.mája 1945 a posledné divízie SS sa vzdali až o týždeň neskôr.
Napriek tomu ale zostalo predovšetkým v hornatých častiach Juhoslávie ukrytých mnoho bývalých Ustašovcov, četnikov, kolaborantov s nacistami a antikomunistov, ktorý nesúhlasili s povojnovým usporiadaním Juhoslávie. Partizáni sa s nimi po vojnových skúsenostiach neváhali definitívne vysporiadať a mnohokrát dochádzalo k masovým popravám zajatých Ustašovcov a četnikov. Tito však všetkým, ktorí sa vzdali do 15.januára a nespáchali žiadne vojnové zločiny, venoval amnestiu. Zakázal zabíjanie zajatcov a nariadil nutnosť vojenského súdu. Napriek tomu však mnohí jeho podriadení tieto rozkazy neuposlúchli a masové zabíjanie zajatcov pokračovalo ďalej.
3 ŠTÁTNIK JOSIP BROZ TITO
3.1 Zrod novej Juhoslávie
Komunistická strana Juhoslávie vyšla z vojny ako dominantná politická sila, vďaka svojim zásluhám v proti- fašistickom odboji. Kontrolovala všetku štátnu moc v krajine a mala tiež širokú podporu verejnosti. Po upokojení pomerov sa v novembri 1945 konali slobodné voľby. Prizvaní boli aj pozorovatelia OSN. Voľby síce neboli celkom regulérne, keďže komunisti právnymi kľučkami bránili v predvolebnej kampani opozičným stranám. Vo voľbách takisto mohli kandidovať len členovia Národno-oslobodzovacieho frontu. V jeho radoch dominovali komunisti a na čele stál samozrejme sám Tito. Aj vďaka vylúčeniu veľkej časti opozície, získali komunisti takmer 80 percent voličských hlasov. Medzi najširšími vrstvami obyvateľstva si získal sympatie vďaka úspešným partizánskym bojom a tiež vierou v lepšiu budúcnosť, pretože len málokto sa chcel vrátiť k neslobodnému predvojnovému režimu. A tak 29.novembra 1945 na Konštitučnom zhromaždení, kráľ Petar II. bol zvrhnutý a vznikla Socialistická federatívna republika Juhoslávia. Vo funkcii premiéra a ministra hospodárstva vládol Juhoslávii diktátorským spôsobom. Po odstránení opozície znárodnil juhoslovanský priemysel a zaviedol plánované hospodárstvo. Nepokúsil sa kolektivizovať pôdu malých roľníkov, ale nútil ich pod hrozbou vysokých pokút odovzdávať veľkú časť ich produkcie štátu.
Bezprostredne po skončení vojny boli juhoslovansko-sovietske vzťahy veľmi priateľské a čulé, čo bolo potvrdené aj zmluvou z apríla 1945. Tito začal kopírovať sovietsky vzor vládnutia a v septembri 1947 v poľskom meste Sklarska Poreba na konferencii komunistických strán bolo založené Informbyro (Informačné byro komunistických a robotníckych strán). Zakladajúcimi členmi boli okrem Juhoslávie aj komunisti zo Sovietskeho zväzu, Československa, Poľska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Francúzska a Talianska. V praktickej politike sa činnosť Informbyra prejavovala bezodkladným vykonávaním príkazov z Moskvy.
Tito ako žiak sovietskej školy veľmi rýchlo zlikvidoval legálnu opozíciu, ktorá kritizovala upevňovanie totalitného režimu, opatreniami ako napríklad poprava Dražu Mihajloviča alebo väznenie záhrebského arcibiskupa Stepinaca. Mnohí z obvinených politikov boli odsúdení vo vykonštruovaných procesoch na dlhé roky väzenia. Neslávne známy sa stal koncentračný tábor pre politických väzňov na ostrove Goli otok. Životné podmienky v ňom však ani zďaleka nedosahovali parametre stalinských gulagov na Sibíri.
Na rozdiel od Sovietskeho zväzu alebo Československa (Rudolf Slánský), či Maďarska (Lászlo Rajk), však hlavy nepadali. Tito nikdy nebol zástancom zbytočného krviprelievania a sám zažil v ZSSR hrôzu stalinských čistiek. Na rozdiel od Stalina mu však chýbala paranoická krutosť. Napriek tomu, vždy bez okolkov, aj keď humánnejším spôsobom likvidoval svojich domnelých, aj skutočných politických nepriateľov a každého, kto by ho mohol mocensky ohroziť. Nakoniec boli často zbavovaní funkcii aj jeho starí partizánski spolubojovníci. Príkladom je prípad blízkeho priateľa, ministra ideológie a propagandy Milovana Djilasa, ktorý za sériu radikálnych reformných článkov a nesúhlasných článkov proti vláde uverejnených v cudzine bol zbavený funkcie. Na zasadaní Ústredného výboru bol skritizovaný takmer všetkými členmi a označený za revizionistu. Keďže neprestal so svojimi aktivitami, bol odsúdený a uväznený. Po výkone trestu bol pod neustálym dohľadom tajnej polície a mal zákaz publikovať.
Čoskoro si Tita začal všímať aj sám kremeľský vodca Stalin. Titova obľúbenosť bola nesmierna nielen v samotnej Juhoslávii, ale aj vo všetkých krajinách sovietskej záujmovej sféry a dokonca aj na západe. Hoci Juhoslávia bola veľmi tesne napojená na Sovietsky zväz a bola vedúcim členom Informbyra, Tito často sledoval vlastnú politickú líniu a nerozpakoval sa zasiahnuť voči aktivitám sovietskych agentov. V Stalinovi sa opäť vynoril stihomam, pretože si uvedomil, že by Tito mohol vážne ohroziť jeho výsadné postavenie v krajinách sovietskeho bloku. A mal nato aj skutočný dôvod, keďže Tito začal podnikať prvé kroky na vznik rozsiahlej Balkánskej federácie, do ktorej by okrem Juhoslávie patrili aj Bulhari a Albánci. Na čele tejto federácie by samozrejme stáli Juhoslovania. Tá by sa svojim hospodárskym a vojenským potenciálom mohla stať partnerom a zároveň konkurentom Sovietskemu zväzu v jeho vlastnom mocenskom bloku. Stalin veľmi dôrazne vyjadril Titovi nesúhlas s takýmto konaním. Tito napriek tomu pokračoval vo vlastnej formy diktatúry, rozdielnej od sovietskeho modelu a aktivitách vedúcich k balkánskemu spoločenstvu troch štátov. Stalin sa teda rozhodol zabrániť vzniku tejto federácie a odstrániť Tita z juhoslovanskej politickej scény.
3.2 Roztržka so Stalinom
Dňa 25.marca 1948 poslal Stalin a Molotov juhoslovanskému vedeniu dopis v ktorom Tita pokrytecky obviňoval z rôznych závažných politických chýb ako napríklad rozpútanie antisovietizmu, zrady socializmu, podpory kapitalistických tendencii a tiež z praktík, ktoré komunistická strana Juhoslávie praktizovala podľa Stalinovho vzoru. Stalinov plán, že sa ho Tito zľakne a sám odstúpi z vedenia Juhoslávie, ale nevyšiel. Tito si veľmi dobre uvedomoval, že tu už nejde len o Balkánsku federáciu, ale o Juhoslovanskú nezávislosť a suverenitu. Táto situácia prinútila Tita k horúčkovitej činnosti. Stalin by si na jeho miesto zaistil celkom určite sebe poslušného človeka, ktorý by sa podľa sovietskeho vzoru so starou garnitúrou vrátane Tita kruto vysporiadal. Dobre vedel, že Stalinovi vôbec nejde o víťazstvo socialistickej revolúcie, ale o presadenie sovietského vplyvu. Po prerokovaní okolností ústredným výborom komunistickej strany Juhoslávie Tito rozhodne odmietol Stalinove požiadavky na podriadenie sa a stalinista Zujovič bol vylúčený z ústredného výboru aj zo strany. O niekoľko dní nato, na ďalšom stretnutí ústredný výbor vydal vyhlásenie o nezúčastňovaní sa na stretnutiach Informbyra a zvolal mimoriadnu V. schôdzu komunistickej strany Juhoslávie.
Ako Stalinova odpoveď bola Juhoslávia dňa 28.júna vylúčená z Informbyra, sovietsky poradcovia boli z Belehradu odvolaní a viedla k politickej a ekonomickej izolácii Juhoslávie. V júli sa uskutočnila V. schôdza juhoslovanských komunistov. Nový 63 členný ústredný výbor bol zvolený a ten znovuzvolil a potvrdil Tita v jeho dovtedajšej funkcii generálneho sekretára. Ten sa aj napriek tomu obával, že kult osobnosti a stalinská propaganda sa zakorenili aj medzi juhoslovanskými súdruhmi, ktorí by sa mohli snažiť o jeho zvrhnutie. Spustila sa vlna čistiek v radoch komunistickej strany Juhoslávie od údajných sovietskych špiónov. Tejto očiste od stalinských prvkov velil Rankovič, šéf tajnej polície a Titov verný spolubojovník z dôb vojny. V tejto dobe sa stal druhým najvýznamnejším mužom Juhoslávie.
Po vylúčení Juhoslávie z Informbyra prejavili všetky ostatné sovietske satelity oddanosť Stalinovi a bola zahájená mohutná protititovská kampaň. Sovietsky zväz anuloval v septembri 1949 všetky zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci, v čom ho svorne nasledovali aj ostatné štáty východného bloku. O mesiac neskôr sovietska vláda vyhostila juhoslovanského veľvyslanca a vlády ostatných východoeurópskych krajín podnikli rovnaký krok. Vojenskej intervencii červenej armády zabránilo pravdepodobne len vypuknutie Kórejskej vojny v roku 1950. Medzi radovými členmi komunistických strán v zahraničí si však získal Tito sympatie, pretože dokázal presadzovať vlastný model nestalinskému socializmu. Titova Juhoslávia sa tak stala prvou zemou, ktorá sa rozhodla ísť k socializmu vlastnou cestou.
3.3 Budovanie vlastnej zahraničnej politiky
Po roztržke so Sovietskym zväzom sa Tito vydal na cestu lavírovania medzi východom a západom. Formálne sa krajina stále hlásila ku komunistickým ideám, to jej ale nebránilo používať finančné pôžičky od západných krajín. Oficiálny vnútorný program sa nezmenil, ale mnoho striktných pravidiel režimu sa zvoľnilo, hlavne obmedzenia zaťažujúce malých roľníkov. Výsledkom bolo, že Juhoslávia sa stala najliberálnejšou komunistickou krajinou. K určitému zlepšeniu vzťahov so Sovietskym zväzom došlo až po Stalinovej smrti a nástupe umierneného Nikitu Chruščova, ktorý uznal Stalinovu chybu v roztržke s Juhosláviou. V roku 1955 došlo k opätovnému obnoveniu diplomatických stykov a krajiny si vymenili veľvyslancov(viď príloha č.3).
Tito využíval rozpory medzi USA a ZSSR a obratne sa prikláňal k jednému či druhému bloku. Medzitým dochádzalo v Juhoslávii k hospodárskemu rastu a životná úroveň obyvateľstva sa stala porovnávateľná so západnými krajinami. V 50. rokoch tempo rastu juhoslovanskej ekonomiky bolo jedno z najvyšších na svete. Rozvoj hospodárstva sprevádzal veľmi rýchly vzostup životnej úrovne. Zásadné zmeny prebehli najmä v najmenej rozvinutých oblastiach ako napr. Macedónsko, južné Srbsko, Bosna a Hercegovina, Kosovo, či Čierna Hora. Zlepšila sa dostupnosť lekárskej starostlivosti, znížila sa negramotnosť a zlepšili sa dopravné spojenia. Na tom mala zásluhu predovšetkým koncepcia tzv. samosprávneho komunismu. Titov režim patril k najliberálnejším a v mnohom sa podobal dubčekovskému socializmu s ľudskou tvárou. Keď došlo v roku 1968 k obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ako jediný tento čin odsúdili Tito a Nikola Caucescu, rumunský prezident.
3.4 Vznik Hnutia nezúčastnených krajín
Svetové uznanie si ale Tito vyslúžil až svojou medzinárodnou politikou. Podnikal časté zahraničné návštevy a to mu vynieslo ohromnú prestíž a popularitu po celom svete. Priateľské kontakty so západom dokumentovala aj Titova oficiálna návšteva USA v roku 1963, počas ktorej sa stretol s J. F. Kennedym. Aby ho oscilovanie medzi dvoma znepriatelenými blokmi nedoviedla k medzinárodnej izolácii, začal spolupracovať s krajinami tretieho sveta. Tito vždy sympatizoval s národno- oslobodeneckými hnutiami a podporoval rozklad kolonializmu. Špeciálne dobré vzťahy udržiaval predovšetkým s Egyptom a Indiou. Spoločne s vrcholnými predstaviteľmi týchto krajín, založil na chorvátskom ostrove Brioni Hnutie nezúčastnených krajín. Titovými spoluzakladateľmi boli egyptský prezident Gammal Abdul Nassser a indický predseda vlády Jawaharlal Nehru(viď príloha č.4). Hnutie sa vykryštalizovalo na stretávanie pohlavárov štátov stojacich mimo bloky. Nikdy však nepresiahlo morálnu dimenziu. Spolupráca s rozvojovými krajinami navyše prinášala Juhoslávii len minimum výhod. Pôžičky poskytnuté rôznym africkým, či ázijským štátom zostávali väčšinou nedobytné a nepriaznivo sa prejavovali na platobnej bilancii. Hnutie nezúčastnených krajín slúžilo hlavne Titovi na získanie prestíže medzinárodne uznávaného a vplyvného štátnika.
Doma sa Tito venoval naďalej práci v štátnych a straníckych funkciách. Cestoval po celej krajine, navštevoval základné stranícke organizácie, školil mladých adeptov v komunistickej ideológii a prednášal prejavy na zhromaždeniach. Ekonómia a hospodárstvo ho veľmi nezaujímali. Tieto oblasti radšej nechával svojim spolupracovníkom a odborníkom na danú oblasť. To však neznamená, že sa vôbec nezaslúžil o ich rozvoj. Staral sa o praktickejšie záležitosti tohoto oboru. Podporoval stavbu tovární, lodeníc, mostov, diaľnic, či železníc. Jeho vysoká štátna funkcia vyžadovala, aby sa zúčastňoval aj na ich otváraní. Bol zároveň aj najvyšším veliteľom Juhoslovanskej armády, takže bolo jeho povinnosťou byť prítomný na všetkých jej vojenských slávnostných prehliadkach a manévroch. Dostal niekoľko čestných titulov od domácich aj zahraničných univerzít. V roku 1951 dostal vyznamenanie ”Hrdina socialistickej práce”. V roku 1952 bol na VI. zjazde komunistickej strany Juhoslávie znovuzvolený za generálneho sekretára a v roku 1953 bol konečne prvýkrát zvolený za prezidenta. V roku 1963 sa stalo jeho volebné obdobie nelimitovaným a stal sa doživotným prezidentom. Viedol Juhosláviu k decentralizovanej forme socializmu s nezávislou zahraničnou politikou, založenou na neúčasti vo vojenských blokoch a nezávislosti od Sovietskeho zväzu, ako aj Spojených štátov amerických.
3.5 Začiatok konca
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa v juhoslovanskej ekonomike začína objavovať ekonomická kríza spôsobená vysokým zahraničným dlhom, vysokou infláciou a neefektívnym priemyslom. Opäť sa začína objavovať nacionalizmus, či už na chorvátskej alebo srbskej strane. Nespokojní sú tiež kosovkí Albánci. Bohatý sever sa sťažuje, že musí doplácať na chudobný juh, juh má zase pocit, že je severom vykorisťovaný. Osoba Josipa Broza Tita sa stáva jediným elementom, ktorý je ešte schopný udržať federáciu pokope. Tito musel niekoľkokrát zasahovať čistkami v komunistickej strane Juhoslávie, kde sa začali objavovať nacionalistické vášne. Toto riešenie ale nemohlo byť trvalé a Tito mal obavy o osud krajiny po svojej smrti. Preto podpísal v roku 1974 novú ústavu, ktorá de facto menila Juhosláviu na konfederáciu 6 krajín a 2 autonómnych oblastí, v ktorej každá republika mala právo z vlastnej vôle Juhosláviu opustiť.
Juhoslávia bola štátom tvoreným mnohými národnosťami s pohnutou minulosťou plnou vzájomných vojen a neznášanlivosti. Titovu Juhosláviu držala pokope hlavne sila jeho osobnosti, spoločná skúsenosť druhej svetovej vojny a taktiež hrdinský partizánsky odpor. V neposlednom rade to bolo tiež spoločné budovanie komunizmu.
3.6 Smrť milovaného diktátora- smrť Juhoslávie
Dňa 4.mája 1980 o 15:05, tesne pred nedožitými 88. narodeninami zomrel po dlhej chorobe v Ljublane doživotný prezident Juhoslávie, súdruh Josip Broz Tito. Pohreb bol teatrálny, zišli sa takmer všetci významní štátnici z celého sveta. Celá Juhoslávia úprimne trúchlila za svojim milovaným vodcom. Tito je pochovaný v jeho mauzóleu v Belehrade, nazývanom Kuča cveča (dom kvetov). Až do občianskej vojny v 9O.rokoch sa pri jeho hrobke každý deň striedali štyria členovia čestnej stráže. Každoročne toto miesto navštívi mnoho turistov, aj keď Juhoslávia je už minulosťou
V roku 1989 bol v Chorvátsku a Slovinsku zavedený systém viacerých politických strán. V roku 1990 Srbi podporili odboj srbskej menšiny v Chorvátsku (Lika, Gospič). V tom istom roku potlačili aj akcie albánskej väčšiny v provincii Kosovo. V roku 1991 prepukla občianska vojna v plnej sile. Po štátnom osamostatnení Chorvátska, Slovinska a Macedónska, vojna medzi Srbmi, Chorvátmi a moslimmi pokračovala v Bosne až do novembra 1995. Ukončila ju až mierová dohoda v americkom Daytone.
K moci sa po vojne v zostávajúcej časti Juhoslávie dostal Slobodan Miloševič. Jeho vládnutie spôsobilo v roku 1999 konfrontáciu medzi juhoslovanskou mocou a hnutím Albáncov v Kosove, ktorého časť smerovala k separácii. Po teroristických akciách a etnických čistkách na oboch stranách a vlne masového vytláčania Albáncov z domovov zasiahlo proti Srbsku NATO. Po masových demonštráciách sa srbskej opozícii podarilo odstrániť neslobodný režim prezidenta Miloševiča. Ten sa za vojnové zločiny dostal až pred medzinárodný súdny tribunál v Haagu.
V súčasnosti už Juhoslávia de facto neexistuje a nasledovníkom je po viacerých zmenách názvov a režimov republika Srbsko a Čierna hora. Ani to však ešte nemusí byť konečná forma. Titova smrť spôsobila obnovenie etnických rozporov, ktoré vyústili do krvavých občianskych vojen a rozpadu štátu, ktoré trvajú dodnes.
ZÁVER
Ak sa pozrieme na celkové dejiny Balkánu, uvidíme sériu vojen, nepokojov, biedy a nepriateľstva. Z tohoto vyčnieva obdobie Titovej vlády, doba mierového spolužitia a prosperity. Ale videli sme, že tento pokoj a mier bolo možno udržať len za pomoci represií Titovho totalitného režimu. Každé uvoľnenie režimu so sebou prinieslo nacionálne vášne a snaha o reformu socialistického zriadenia na začiatku 90.rokov priniesla rozpad Juhoslávie a krvavú občiansku vojnu. Ak sa prenesieme do obdobia tesne po konci druhej svetovej vojny, uvidíme, že len Titova diktatúra a represie voči všetkým jeho oponentom mohli v tej dobe zabrániť občianskej vojne. Hoci vládol tvrdou rukou, svojho vodcu zbožňovali milióny juhoslovanských občanov.
Titove fotografie a portréty viseli nielen v oficiálnych štátnych budovách, ale aj na stenách izieb státisícov bytov a domov. Tito sa stal symbolom juhoslovanských povojnových úspechov, štátnej suverenity, mieru a odstránenia národnostnej diskriminácie. Ak by Tito totalitný režim nezaviedol okamžite po ukončení vojny, potom by sa okrem komunistov hlásili k moci tiež veľkosrbský šovinisti, snažiaci sa obnoviť starú kráľovskú Juhosláviu, so srbskou hegemóniou. Chorvátsky nacionalisti by zase chceli obnoviť NDH, Macedónsko by sa chcelo pripojiť k Bulharsku a rozhodne by prepukol spor o Bosnu a Hercegovinu. To znamená, že občianska vojna, ktorá prepukla až po Titovej smrti na začiatku 90.rokov, by pravdepodobne vznikla už vzápätí po druhej svetovej vojne. Táto vojna tak bola v určitom ohľade nevyhnutná.
Dnes je Tito oslavovaný, že sa ako prvý vzoprel Stalinovi a tým zasadil komunizmu prvú smrteľnú ranu, v podobe nejednotnosti socialistických zemí. To by Tito ale nikdy neurobil. On bol pravý komunista a komunizmu ako spoločenskému zriadeniu budúcnosti veril až do svojej smrti. Stalinovi sa nevzoprel preto, aby komunizmus oslabil, ale preto, aby ho vo svojej krajine mohol nerušene zaviesť a vždy podporoval šírenie komunizmu aj v iných krajinách. Tito si dobre uvedomoval, že komunizmus je to posledné o čo Stalinovi ide. Tito sa nikdy nedožil doby, keď komunizmus ako spoločenské zriadenie skrachoval.
Svetovú preslávenosť si Tito získal činnosťou v Hnutí nezúčastnených krajín. Faktom je, že sa hlavne v druhej polovici svojej prezidentskej kariéry staral viac o zahraničné záležitosti, než o samotné pomery v Juhoslávii. Stavil na neutralitu medzi oboma blokmi v studenej vojne. Snažil sa ako nezúčastnený hľadať riešenie, ktoré by odvrátilo hrozbu jadrovej vojny, ktorá bola už niekoľkokrát veľmi reálna. Dnes už bipolárny svet nie je, nahradila ho monopolarita USA. Nie je to však Titova zásluha, to len jeden svet stál na zlých základoch a zrútil sa.
Dnes teda vidíme, že toho veľa vo svete po Titovi nezostalo. Komunizmus skrachoval, Juhoslávia sa krvavo rozpadla, Hnutie nezúčastnených krajín stratilo v monopolárnom svete svoj význam. Vidíme, že tento bezpochyby veľký muž neprežil svoju vlastnú dobu. Stačilo málo a všetko čo vytvoril prasklo ako nafúknutá bublina. Zostali len spomienky. Spomienky na milovaného vodcu, na kľud a mier v Juhoslávii, na teatrálna zahraničné cesty a na boj za mier a porozumenie v rozdelenom svete. A kým ľudstvo nezabudne, môže sa k Titovmu odkazu vždy vrátiť.
