„Kto chce žiť, nech bojuje a kto nechce bojovať v tomto svete večného zápasu, ten si život nezaslúži.“

20. apríla 1889 v rakúskom mestečku Branau uzrel svetlo sveta syn úradníka Aloisa Hitlera (ktorý bol nemanželským potomkom slúžky a židovského obchodníka) a Kláry Poelzlovej, Adolf Hitler. Jeho otec bol prísny, panovačný a o výchovu svojich detí sa nezaujímal, pretože väčšinu času trávil v krčme. Adolfova problémová povaha sa začala prejavovať už v útlom detstve – neochota podriaďovať sa autoritám sa dostávala do konfliktu s panovačnosťou otca, ktorý sa mimoriadne rád uchyľoval k telesným trestom. Despotickú povahu teda zdedil po svojom otcovi, a čo nezdedil, to v ňom otec svojimi praktikami vypestoval. Matka sa zaslúžila o synovu ctižiadostivosť, presvedčenie o jeho historickom poslaní, pretože jej želaním bolo, aby bol iný ako otec. Celý život dokazoval svojej matke – jedinej žene, ktorú mal skutočne rád, svoje právo na nezávislosť, úspech a moc. Trpel Oidipovským komplexom – to v jeho prípade znamenalo chorobnú lásku k matke, spojenú s nenávisťou k druhému rodičovi. Keď roku 1907 zomrela, Adolf z jej smrti obviňoval rodinného židovského lekára Blocha.

Tu bolo zasiate semeno ohromnej nenávisti voči Židom. Bol priemerným študentom – na jeho výsledkoch sa odzrkadľovala tvrdohlavá povaha a sústavné odporovanie. Jeho snom bolo študovať maliarstvo, no na Viedenskú akadémiu ho neprijali, pretože jeho obrazy boli bez akéhokoľvek náznaku citu, farby alebo duchovnej predstavivosti. Žiadnu školu nedokončil a v čase najväčšej biedy bol zhnusený, že Židia tvorili spoločenskú smotánku - predstavovali inteligenciu, finančné a obchodné sily, kontrolovali tlač, divadlo, umenie. Pracoval ako robotník a neskôr, napriek rakúskemu občianstvu požiadal o vstup do nemeckej armády. Na sklonku prvej svetovej vojny bol zasiahnutý bojovým plynom, následkom čoho takmer prišiel o zrak. Získal niekoľko vyznamenaní. Svoj politický život začal ako špión poverený sledovaním politických strán. Oslovila ho Nemecká robotnícka strana a preto sa stal jej členom, neskôr i vodcom. Pre Hitlera bola strana všetkým – jeho žena, matka, milenka, i deti – nakoniec ich bolo 13 miliónov.

Hitler zneužil frustráciu nemeckého národa z povojnovej biedy versaillského mieru a chaosu Weimarskej republiky na to, aby umne spojil sociálnu demagógiu s nacionalizmom, pričom hlavným zjednocujúcim prvkom bol tzv. vodcovský princíp. Stručne to znamená autoritu zhora nadol, poslušnosť zdola nahor – čiže prevrátenie teórie demokratickej vlády. Aj dovtedy v Európe prítomný nacionalizmus dostal v nacistickom podaní nový rozmer: Nietzcheho filozoficky poňatý nadčlovek bol odrazu Germánom, ktorý sa v konkurencii s ostatnými národmi nepotreboval osvedčovať svojou intelektuálnou prevahou a schopnosťami, ale stačil mu iba jeho árijský pôvod. Ako kedysi napísal český historik, Hitler sa v tomto smere ukázal ako génius priemernosti.

Ako všetci fanatici, má Hitler neobyčajnú schopnosť veriť sám sebe a sám seba klamať. Väčšinu svojich rozhodnutí zakladá na intuícii. Je to človek vášne, inštinktu – no nie rozumu. Jeho „intelekt“ je intelektom chameleóna, ktorý vie, kedy zmeniť farbu a jeho „logika“ je logikou leoparda, ktorý má hlad a hľadá potravu.
K moci sa dostal hovorením, čo je zvláštne, lebo Hitler je zlým rečníkom. Jeho gestá sú trápne, hlas sa mu láme, nikdy nevie kedy prestať a keď sa mu minú všetky rozumnejšie argumenty, utieka sa k osočovaniu – no napriek tomu vie rozvášniť svojich poslucháčov. Pri prejave sa obracia k nemeckému ľudu ako k celku, pretože nemecký národ je hlavnou citovou skutočnosťou v jeho živote.

K žiadnemu človeku nemal osobný vzťah. Ani o ženy z osobného hľadiska nemal záujem. Považoval ich za gazdiné, ktoré dodávajú synov na bojiská. V jeho živote boli 2 ženy, ktorým venoval viac ako flirt – neter, ktorá si kvôli nemu vzala život a Eva Braunová, ktorá trpela jeho tyraniou podobne ako jej predchodkyňa. Nikoho neoslovoval krstným menom a vyžadoval to aj od ostatných. Prejavy citového vzrušenia kompenzoval výbuchmi plaču. Avšak táto jeho slabosť nesmela byť vystavená na obdiv.
Jeho najbližší spolupracovníci sa postarali o to, že bol zle informovaný o veciach životnej dôležitosti, izolovaný od širších kontaktov.
Narodil sa ako rímsky katolík, čoskoro sa stal ateistom a nezúčastňoval sa žiadnych náboženských úkonov. Len, čo si upevnil svoju moc, začal ostrú náboženskú vojnu proti katolíkom, protestantom, i Židom. Dôvodom bola politika. Náboženstvo podľa neho vyžadovalo dvojakú oddanosť, a to nemohol strpieť. Okrem toho, Boh, ktorý dovolil Francúzom a iným nižším rasám vyhrať vojnu, nemôže byť uspokojivým pre Nemecko.
Nikdy nevystúpil proti použitiu teroru, ktorý mal významnú úlohu pri tvorení nacistického štátu, od samého začiatku teror podporoval.
Ako je teda možné, že si získal toľko stúpencov? Jednotlivec pod vplyvom „komplexu autority“ zmenšuje svoje pochybnosti o neomylnosti diktátora priamo úmerne so zvyšujúcim počtom stúpencov, ktorí ho uctievajú.

Všetky svoje ciele a postoje sformuloval v diele Mein Kampf, ktorú však duševne zdravý človek nedokáže pochopiť. Tu predstavil víziu obrovskej ríše, ktorá by združovala všetky germánske národy a na ktorej čele stojí vodca. Samozrejme, už od prvej vety do tejto postavy vodcu vylíčil seba a prirovnal sa k akémusi spasiteľovi. Vyjadril tu odpor ku demokracii, ktorú, paradoxne prirovnal ku komunizmu, nenávisť k Židom, Slovanom (ktorých obvinil z postupného likvidovania nemeckého impéria), cigáňom, černochom, pacifistom a iným nevyhovujúcim skupinám ľudí. Ich úplné odstránenie nazval „konečným riešením“. A čo vlastne dosiahol?
-smrť 55 miliónov ľudí, 35 miliónov ranených a škody vo výške 230 miliárd dolárov

Svoje konanie obhájil vetou: “Štát, ktorý práve v dobe rasového znevažovania venuje toľko starostlivosti o svoje najlepšie rasové elementy, sa zákonite musí stať vodcom celého sveta – na to by príslušníci nášho hnutia nemali nikdy zabúdať, hoci ich množstvo obetí vedie k skľučujúcemu zrovnávaniu s možným úspechom.“

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Adolf Hitler: Životopis