Napoleon Bonaparte: Životopis

Napoleon Buonaparte sa narodil 15. augusta 1783 v hlavnom meste Korziky Ajacciu. Študoval delostrelectvo vo vojenskej akadémii vo Francúzsku. Vynikal v matematike, dejepise a zemepise. Po vyštudovaní v roku 1785 sa stal dôstojníkom a bol poslaný do delostreleckého pluku v Le Fére vo Valencii. V tom čase zomrel jeho otec, preto požiadal o 38 mesiacov dovolenky. Napoleon sa snažil o zapojenie Korziky do revolúcie. Vyplenili a podpálili mu dom a preto musela jeho rodina z ostrova utiecť. Vycítil novú príležitosť a priklonil sa k revolúcii . Navyše možno vôbec posledným dekrétom kráľa Ludvíka XVI. bol Napoleon povýšený na kapitána.

Vďaka dobitiu Tulona bol Napoleon menovaný brigádnym generálom . Po páde Jakobínov bol dočasne uväznený a penzionovaný. V dôsledku toho bol jediným dôstojníkom v Paríži v čase vypuknutia vzbury, ktorú potlačil (pomáhal mu kapitán jazdectva Joachim Murat - syn hostinského z Gaskonska). Tým si rýchlo získal späť priazeň. Ale aj tak bol iba jedným z mnohých bezvýznamných generálov Francúzska. Napoleon sa oženil s o niekoľko rokov staršou Jozefinou de Beauharnais. Jej známosti mu pomohli k tomu, aby mu pridelili armádu – takzvaná talianska armáda. Bol to zbor 36.000 zle vyzbrojených vojakov, ktorý bol určený pre menej významné bojisko v Piemonte. Menovanie prijal Napoleon ako príležitosť. Talianske ťaženie začalo v roku 1796. Najskôr rozdrvil Rakúšanov 12. apríla 1796 v bitke pri Montenotte a o dva dni neskôr Piemont pri Millesime. 21. apríla porazil Rakúšanov pri Degae a definitívne porazil Piemont pri Mondovi. Ďalej Rakúsko porazil 10. Mája pri Lodi. Teraz prišla najväčšia prekážka, pevnosť Mantova. Napoleon pri obliehaní porazil všetky prichádzajúce armády, ktoré mali Montrave pomôcť. Pevnosť kapitulovala 2. Februára 1797.
Teraz mal cestu na Viedeň voľnú cestu. Napoleon však nechcel nič riskovať a navrhol Viedni mier, ktorý pol bez váhania prijatý.
Význam jeho víťazstiev bol obrovský. Ostatné oveľa väčšie francúzske armády prehrali bitky s Rakúšanmi. Jeho pôvodne bezvýznamná armáda rozhodla vojnu. Napoleon v tomto ťažení porazil 7 najlepších cisárskych armád.

Pre direktórium sa Napoleon stal nebezpečný a preto sa snažilo poslať ho čo najďalej od Paríža. Tak sa stal generálom tzv. anglickej armády určenej pre inváziu do Anglicka. Napoleon však prišiel k záveru, že výhodnejšie by bolo obsadiť Egypt. Nezávisle od neho k tomuto záveru prišiel aj minister zahraničných vecí Charles Talleyrand (Krívajúci Diabol) a ten presvedčil Direktórium o správnosti tohto plánu.

Už 19. mája 1789 vyplávalo z Tulonu 350 lodí s 36.800 vojakmi. Prvá bitka bola už 21. mája, kde Francúzi zmasakrovali 10.000-ovú nepriateľskú armádu. Generál Desaix naháňal utekajúcich nepriateľov až do Sedimanu kde ich porazil.
Napoleon sa pustil do reforiem, ale prerušila ho koalícia Egypta, Anglicka a Ruska. Anglický admirál Nelson potopil väčšinu Napoleonových lodí, tak bez možnosti príchodu posíl z Francúzska bol Napoleon porazený. Tajne ušiel do Francúzska a velenie prenechal generálovi Kébrovy.
V Európe sa začala formovať 2. protifrancúzska koalícia zložená z Anglicka, Ruska, Rakúska. Francúzsko si neviedlo najlepšie. Rusko-rakúska armáda pod velením ruského generála Surova porazila 27. apríla francúzskeho generála Moreaua. Neskôr koalícia obsadila Turín a vyhrala bitku na rieke Trebbii. Medzi Rusmi a Rakúšanmi boli počas ťaženia nedorozumenia a 25-26 septembra 1799 porazil generál Massena s 35.000 mužmi zmetenú armádu ruského generála Korsakova. Na začiatku roku 1800 Rusko opustilo koalíciu. No neskôr, 16. decembra, vytvorilo Rusko, Prusko, Dánsko a Švédsko takzvanú Severnú konvenciu, požadujúcu slobodu námorníckeho obchodu, ktorá bola namierená proti Anglicku.

Direktórium strácalo popularitu a verejnosť požadovala vládu tvrdej ruky. Tak keď sa ku koncu roku 1799 objavil Napoleon vo Francúzku, hneď sa chopil príležitosti. Emanuel Josefh Sieyés spolu s Napoleonom, Talleyrandom (ministrom zahraničných vecí), Josephom Fouchém(ministrom polície), Roger Ducos, Muratom (velil vojsku), s ďalšími politikmi a generálmi (ako aj Napoleonovým bratom Lucienom ktorý predsedal rade) 18. brumiairu pomocou vojska rozohnali radu a provizórna komisia vyhlásila Napoleona, Sieyésa a Ducosa za konzulov. Neskôr na seba Napoleon stiahol všetku moc (tj.post 1. konzula) a 2. a 3. konzul (Cambacérés a Lebrun) sa stali bezvýznamnými.

Stále však 2. koalícia ohrozovala Francúzsko. Napoleon sa prebojoval až k Marengu, kde 14 júna 1800 začala bitka. Marengo bola takmer prehraná bitka, Napoleon zavelil na ústup , keď mu pomohla náhoda. Generál Desaix mu prišiel na pomoc a bitku vyhrali (Desaix padol a všetka sláva patrila Napoleonovi). V ďalších bitkách Napoleon porazil 2. koalíciu vo všetkých pozemných bojoch.

Po bitke pri Hohenlindenu 9. decembra 1800 mali Francúzi voľnú cestu na Viedeň. Rakúsko mohlo už len požiadať o prímerie (25 decembra 1800). Mier bol podpísaný 9 februára 1801 v Lunéville. Druhá koalícia bola definitívna porazená (vo vojne zostal len Paríž a Londýn).

Vojna medzi Londýnom a Parížom stratila zmysel. Anglicko si upevnilo pozície na mori, Francúzsko dominovalo na kontinente. Preto začali obe veľmoci v roku 1801 s mierovými jednaniami. Mierová zmluva bola podpísaná 25. marca 1802. Londýn uznal existenciu Francúzskej republiky a vzdal sa Cejlónu a Trinidadu v prospech Paríža. Pomery na Malte a v Egypte boli navrátené do predvojnovému stavu.

V Európe nastal krátky mier. Ale nevyhovoval ani Parížu ani Londýnu. Predovšetkým však Angličanom, ktorí považovali podmienky mieru za veľmi nevýhodné. Anglicko sa snažilo vyprovokovať Francúzsko k ďalšej vojne. Anglicko nemalo silnú pozemnú armádu a preto vojnu podporovalo skôr finančne, nie vojskom. Prvým možným spojencom bolo Rakúsko, to však malo zruinovanú štátnu pokladňu. Podobne bolo na tom aj Prusko, preto jediným možným spojencom sa stalo Rusko. Cár Pavol I. bol naklonený Francúzsku, tak sa Anglicko postaralo o palácový prevrat v Rusku. Cára Pavla I. zavraždili. Novým cárom sa stal jeho syn Alexander I. (ktorý bol tiež zapletený do vraždy). Alexander sa začal orientovať na Anglicko, silná Francúzsko-Ruská koalícia sa stala minulosťou. Rusko vstúpilo do koalície s Anglickom.

Obe mocnosti využívali mier na čo najlepšiu prípravu na najbližšiu vojnu. Londýn sa preto snažil vyprovokovať Paríž k vojne. Ale aj Napoleon netajil svoj plán v čo najkratšej dobe zaútočiť na Anglicko. Obe strany čakali len na vhodnú zámienku. Stala sa ňou Malta. Londýn sa v mierovej zmluve zaviazal k jej opusteniu, stále však váhal. Na druhú stranu mala francúzska armáda opustiť Švajčiarsko, ale zostala tam. Preto 16. mája vyhlásil Londýn Parížu vojnu.
Nová vojna sa stala vojnou obchodnou, pretože Anglicko nemalo vojsko na útok na kontinente a Francúzsko loďstvo na prepravu vojska do Británie. Londýn zo začiatku zabavil všetky blízke francúzske lode a blokoval francúzske pobrežie. Napoleon zareagoval obsadením Hannoverska (bolo majetkom anglického kráľa) a v Boulogni sústredil veľké pozemné sily pripravené zaútočiť na Anglicko. To Anglicku nedalo spávať a urýchlene sa snažilo vytvoriť ďalšiu protifrancúzsku koalíciu.

Rakúsko a Prusko zatiaľ odmietalo, lebo predošlé vojny zruinovali ich štátne pokladnice. Jedine Rusko bolo vhodným spojencom pre Anglicko. Okrem snahy vytvoriť novú protifrancúzsku koalíciu sa Anglicko snažilo o odstránenie Napoleona. V roku 1803 Anglicko vyslalo s týmto cieľom Georgesa Cadoudala do Francúzska. Georgesove snahy boli prezradené a bol popravený. Okrem neho dal Napoleon, prehovorený Talleyrandom (ministrom zahraničných vecí), popraviť vojvodu ď Enghine, člena bourbonského rodu. Tým si Napoleon definitívne znepriatelil všetky európske kráľovské rody. Ale jedine ruský cár Alexander l. otvorene protestoval. Cár požadoval jasné vysvetlenie. Dostal ho v celkom nečakanej forme, v otázke na smrť otca, Pavla l. Urazený cár ukončil kontakty s Parížom, a 11. apríla sa dohodol s Anglickom. 16. júla 1805 sa v Viedni konala Rakúsko-Ruská konferencia. Rusko pomohlo Rakúsku 90.000 mužmi. Koalícia počítala so silou 620.000 mužou. Tento vznik koalície bol úspech anglickej diplomacie. Za každých 100.000 naverbovaných vojakov ponúkal Villiam Pitt ml. viac ako milión libier.

Rakúsko predčasne vyhlásilo Francúzsku 3. septembra 1805 vojnu, ako odpoveď na Napoleonove naliehanie na rakúsku neutralitu. Rakúska armáda pod velením poľného maršala Macka predčasne prekročila pohraničnú rieku Inn. Napoleon využil chybu Rakúska a urýchlene prešiel s armádou 600 km a nečakane sa objavil pred osamotenou macovou armádou, ktorú 20. októbra donútil sa vzdať. Tak vyradil z boja hlavnú rakúsku armádu a zo svojou vstúpil na rakúske územie. Už 13. októbra obsadil nechránenú Viedeň. Zvyšok rakúskej ustupujúcej armády sa pripojila k ruskej armáde pod velením generála Kutuzova na Morave a spojila so záložnou armádou rakúskeho generála Buxhowdena a vytvorila novú bojaschopnú armádu.

Optimistický a nedočkavý Alexander chcel Napoleonovej o štvrtinu slabšej armáde uštedriť definitívnu porážku. Napoleon chcel tiež rozhodujúcu bitku, lebo blížiaca sa zima by výrazne oslabila už aj tak dosť unavenú armádu. Konečná bitka sa odohrala 2. decembra 1805 pri dedinke Slavkov. Napoleon už o 16. hodine definitívne porazil koalíciu. František II. požiadal o mier, ktorý bol podpísaný 6. decembra a definitívny mier 26. decembra v Bratislave.
Pruský kráľ v 3. koaličnej vojne prestupoval z jednej strany na druhú, aby z toho čo najviac vyťažil. To sa nepáčilo Napoleonovi a v roku 1806 napadol Prusko. Prekvapený pruský kráľ sa po nezdaroch u Jeny spojil s Ruskom. Napoleon porazil všetky pruské armády. Ale na ruské mu už nestačili sily. Tak isto aj Rusko nemalo záujem pokračovať vo vojne, a preto sa stretol Napoleon s Alexandrom v Tylži, kde 7. júna podpísali nielen mierovú zmluvu ale si aj rozdelili Európu na ruskú a francúzsku časť. Ukončením vojny s pruskom a ruskom Napoleonove vojenské aktivity neskončili.

Okolo roku 1808 sa začalo búriť Španielsko. Napoleon ho po krátkej vojne porazil a dosadil na trón svojho brata Jozefa. Po krátkom čase sa však Španielsko znovu vzbúrilo (vojna v Španielsku trvala až do roku 1814) a čo bolo horšie Rakúsko a Anglicko chystali ďalšiu protifrancúzsku koalíciu. Napoleonovi sa nepodarilo v Erfurtskom sneme presvedčiť Alexandra na spojenectve v nasledujúcej vojne. Napoleon tak či tak vojnu vyhral. Mier bol podpísaný 14. októbra v Shonbrnne. Ustráchaný František II. sa dohodol na spojenectve a Napoleon si vzal Máriu Luizu rakúsku.(kvôli nej sa rozviedol s Jozefinou). Teraz Napoleonovi v ceste za absolútnym ovládnutím Európy stálo Rusko.

Pre vojnu mal vyhradených 675.000 mužov. Rusko počítalo s necelými 400.000 mužmi.Boli donútený ustupovať a Napoleonova armád sa dostala až do Moskvy. V Moskve očakávali rokovania o mieri s rusmi, ale oni nechali Moskvu napospas Francúzom a ustúpili. Francúzov zastihla krutá zima na ktorú neboli pripravení. Chceli ísť na juh, ale menšia potýčka s ruskou armádou ich vystrašila a Napoleon sa rozhodol vrátiť nazad do Poľska, tou istou cestou akou prišiel do Moskvy. Armádu ničil mráz a neustále šarvátky s ruskými oddielmi. Nazad sa vrátilo iba 47.000 mužov.

Európske mocnosti zacítili príležitosť a vytvorili v poradí 6. koalíciu. Tá pozostávala z Anglicka, Ruska, Pruska, Rakúska a Španielska. Napoleon si viedol v bojoch dobre, ale nemal šancu proti prevahe. 6. apríla 1814 abdikoval.

Musel odísť do exilu na ostrov Elba. Po 9 mesiacoch a 2 dňoch ušiel a vylodil sa na francúzskom pobreží. Mocnosti medzi tým dosadili vo Francúzsku za kráľa Ľudovíta XVIII. Bol veľmi nepopulárny. Armády, ktoré vyslal zajať Napoleona ho buď „nenašli“ alebo sa priamo pridali na jeho stranu. Kráľ musel utiecť. Tak sa Napoleon bez jedného výstrelu znovu zmocnil Francúzska.

Čakalo ho posledných 100 dní panovania. Rozposlal európskym panovníkom ubezpečenie o svojej snahe žiť v mieri. Ale oni ho nechceli. Sformovala sa nová už 7. koalícia. Vytiahol proti nej do Belgicka. V dvoch bitkách rozprášil Prusov a nechal ich prenasledovať časťou svojej armády. To sa mu stalo osudné v bitke pri Waterloo. Ustupujúca pruská armáda sa stihla pripojiť do bitky a pomôcť Angličanom.

Napoleon znovu musel abdikovať a teraz ho presunuli na ďaleký ostrov sv. Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel.