Matej Bel sa narodil 23.3.1984 v Očovej vo Zvolenskej stolici otcovi Matejovi Belovi a matke Alžbete Belovej, rodenej Cesnekovej. Rodina bola nemajetná, otec bol nevoľníckym sedliakom a často nebol schopný platiť dane za prenajatú pôdu, z čoho vznikla aj prezývka Funtík.
V šiestom roku začal navštevovať triviálnu školu v Očovej. Ako nadaného žiaka ho neskôr poslali do Lučenca na súkromnú školu, ktorú založil pre zemianske deti František Bukovský. Tu sa často zaplietal aj do šarvátok, ktoré vyvolávali jeho bohatí spolužiaci. Vyvrcholilo to úderom do hlavy, ktorý mu rodičia museli doma liečiť niekoľko mesiacov. V štúdiu pokračoval v Kalinove taktiež na súkromnej škole pre zemianske deti. Triedu gramatiky skončil na škole v Dolnej Struhovej, kde 40 rokov pred jeho príchodom pôsobil aj Štefan Pilárik. Ako jedenásť-ročný začal navštevovať triedu syntaxe na gymnáziu v Banskej Bystrici. Tu ho učil Ján Pilárik, brat vtedy už nebohého Štefana Pilárika, a Ján Burius, syn exulanta a známeho spisovateľa Jána Buria staršieho.

Latinské štúdium v rokoch 1695-1700 presvedčilo Bela, že je potrebné ovládať aj živé jazyky používané v Uhorsku. Slovenské nárečie si osvojil doma v Očovej a dopĺňal ho slovníkom z českej biblie, ktorá mala v rodičovskom dome vždy popredné miesto. Ako trinásť-ročný v snahe zdokonaliť sa v nemčine odišiel na bratislavské evanjelické gymnázium, kde študoval humanitné predmety a filozofiu. Nespokojný s úrovňou vyučovania odišiel po skončení semestra z Bratislavy do Vesprému kvôli maďarčine a nakoniec zamieril na kalvínske gymnázium do Pápy. V októbri 1702 sa vrátil na banskobystrické gymnázium. V tomto období vznikla aj jeho básnická prvotina Píseň pobožného studenta, v ktorej sa taktiež sťažuje na ťažké podmienky:
“Závist, ač se vždy brousí,
sama sebe sežrat musí…
I nechť nás tedy tupí ten svět,
Buh všecku těžkost polehčí,
Přistupmež jen k svým prácem opět,
Učenník s tím, kdož jej učí.”
V škole trpel závisťou záhaľčivejších spolužiakov, bol terčom ich zlomyseľných poznámok a urážlivých prezývok pre sebavedomé správanie a tiež kvôli chudobe. Ako študent rektora Pilárika bol povýšenecký a vášnivo vystupoval. Toto správanie umocňoval aj vek dospievania, trpenie hmotným nedostatkom a taktiež smútok za otcom, ktorý v tom čase nečakane zomrel.

Pre neskoršie vzdelánie si mladý Bel aj pod vplyvom jeho dobrodincu Karola Otta Mollera (synovec altdorfského profesora Daniela Wilhelma Mollera) vybral teologické štúdia na akadémii v Halle, ktorá bola prezývaná „biľag sektárstva“. Toto označenie si vyslúžila od profesorov z akadémie vo Wittenbergu, pretože mnoho študentov odchádzalo študovať do Halle, a tak Wittenberg prichádzal o vysoké poplatky za štúdium. Bel sa rozhodol naplno využiť svoj talent a štipendiá a začal navštevovať prednášky na všetkých štyroch fakultách akadémie (teologická fakulta, filozofická fakulta, právnická fakulta, lekárska fakulta). O niečo neskôr, keď prichádzal do styku s Franckem (profesor morálnej psychológie), sa začal zaujímať o vedné odbory (pracoval tiež v jeho ústave). Keď Francke spoznal Belov talent, zveril mu do výchovy svojho syna, ktorý napokon po otcovej smrti prevzal riadenie ústavou.
V lete 1707 sa skončilo Matejovo štúdium na teologickej fakulte. Napísal dizertačnú prácu, celý text tejto práce je písaný po latinsky a sú tu použité grécke a inojazyčné citáty. Obsah je teologický, zaoberá sa cirkevnou dogmatikou. Prácu venoval tým, ktorý mu umožnili v Halle študovať. Prácu si musel obhájiť za prítomnosti učiteľov a študentov fakulty. 24. augusta 1707 sa jeho univerzitné štúdia definitívne skončili.