Matej Bel: Životopis

Matej Bel sa narodil 23.3.1984 v Očovej vo Zvolenskej stolici otcovi Matejovi Belovi a matke Alžbete Belovej, rodenej Cesnekovej. Rodina bola nemajetná, otec bol nevoľníckym sedliakom a často nebol schopný platiť dane za prenajatú pôdu, z čoho vznikla aj prezývka Funtík.
V šiestom roku začal navštevovať triviálnu školu v Očovej. Ako nadaného žiaka ho neskôr poslali do Lučenca na súkromnú školu, ktorú založil pre zemianske deti František Bukovský. Tu sa často zaplietal aj do šarvátok, ktoré vyvolávali jeho bohatí spolužiaci. Vyvrcholilo to úderom do hlavy, ktorý mu rodičia museli doma liečiť niekoľko mesiacov. V štúdiu pokračoval v Kalinove taktiež na súkromnej škole pre zemianske deti. Triedu gramatiky skončil na škole v Dolnej Struhovej, kde 40 rokov pred jeho príchodom pôsobil aj Štefan Pilárik. Ako jedenásť-ročný začal navštevovať triedu syntaxe na gymnáziu v Banskej Bystrici. Tu ho učil Ján Pilárik, brat vtedy už nebohého Štefana Pilárika, a Ján Burius, syn exulanta a známeho spisovateľa Jána Buria staršieho.

Latinské štúdium v rokoch 1695-1700 presvedčilo Bela, že je potrebné ovládať aj živé jazyky používané v Uhorsku. Slovenské nárečie si osvojil doma v Očovej a dopĺňal ho slovníkom z českej biblie, ktorá mala v rodičovskom dome vždy popredné miesto. Ako trinásť-ročný v snahe zdokonaliť sa v nemčine odišiel na bratislavské evanjelické gymnázium, kde študoval humanitné predmety a filozofiu. Nespokojný s úrovňou vyučovania odišiel po skončení semestra z Bratislavy do Vesprému kvôli maďarčine a nakoniec zamieril na kalvínske gymnázium do Pápy. V októbri 1702 sa vrátil na banskobystrické gymnázium. V tomto období vznikla aj jeho básnická prvotina Píseň pobožného studenta, v ktorej sa taktiež sťažuje na ťažké podmienky:
“Závist, ač se vždy brousí,
sama sebe sežrat musí…
I nechť nás tedy tupí ten svět,
Buh všecku těžkost polehčí,
Přistupmež jen k svým prácem opět,
Učenník s tím, kdož jej učí.”
V škole trpel závisťou záhaľčivejších spolužiakov, bol terčom ich zlomyseľných poznámok a urážlivých prezývok pre sebavedomé správanie a tiež kvôli chudobe. Ako študent rektora Pilárika bol povýšenecký a vášnivo vystupoval. Toto správanie umocňoval aj vek dospievania, trpenie hmotným nedostatkom a taktiež smútok za otcom, ktorý v tom čase nečakane zomrel.

Pre neskoršie vzdelánie si mladý Bel aj pod vplyvom jeho dobrodincu Karola Otta Mollera (synovec altdorfského profesora Daniela Wilhelma Mollera) vybral teologické štúdia na akadémii v Halle, ktorá bola prezývaná „biľag sektárstva“. Toto označenie si vyslúžila od profesorov z akadémie vo Wittenbergu, pretože mnoho študentov odchádzalo študovať do Halle, a tak Wittenberg prichádzal o vysoké poplatky za štúdium. Bel sa rozhodol naplno využiť svoj talent a štipendiá a začal navštevovať prednášky na všetkých štyroch fakultách akadémie (teologická fakulta, filozofická fakulta, právnická fakulta, lekárska fakulta). O niečo neskôr, keď prichádzal do styku s Franckem (profesor morálnej psychológie), sa začal zaujímať o vedné odbory (pracoval tiež v jeho ústave). Keď Francke spoznal Belov talent, zveril mu do výchovy svojho syna, ktorý napokon po otcovej smrti prevzal riadenie ústavou.
V lete 1707 sa skončilo Matejovo štúdium na teologickej fakulte. Napísal dizertačnú prácu, celý text tejto práce je písaný po latinsky a sú tu použité grécke a inojazyčné citáty. Obsah je teologický, zaoberá sa cirkevnou dogmatikou. Prácu venoval tým, ktorý mu umožnili v Halle študovať. Prácu si musel obhájiť za prítomnosti učiteľov a študentov fakulty. 24. augusta 1707 sa jeho univerzitné štúdia definitívne skončili.
Neskôr prijal ponuku a nastúpil na školu v Kloster Bergene, kde pôsobil až do polovice apríla 1708 a potom sa vrátil do Halle. Tu však dlho nepôsobil lebo sa musel vrátiť domov, aby si splnil záväzky voči škole a farnosti v Banskej Bystrici. Banskobystrická evanjelická farnosť si ho zvolila za konrektora gymnázia a za pomocného farára. Pár dní po nástupe do funkcie predložil cirkevnej obci svoje predstavy a plány o škole.
30. Novembra 1708 ho vysvätili a uviedli do úradu farára, pri tejto príležitosti napísal svoj druhý životopis, ktorý sa zachoval.
Ako prívrženca stavovského povstania ho v januári 1709 v Banskej Bystrici odsúdil cisársky generál na smrť, no napokon ho omilostili. Na toto obdobie spomínal, ako na svoje druhé narodenie. O rok neskôr cisár vydal rozkaz na vrátenie kostola katolíkom a Matej ostal bez farnosti. Onedlho nastal obrat v jeho osobnom živote: 8. Januára 1710 sa oženil so Zuzanou Herrmanovou dcérou váženej meštianskej rodiny. Na jar toho istého roku bol zvolený za rektora banskobystrického gymnázia, kde vypracoval staronový školský poriadok. Koncom roka sa mu narodila dcéra a neskôr ďalších sedem detí. Taktiež udržiaval kontakty s Franckeho ústavom v Halle a zapájal sa aj do vydavateľskej činnosti.

Začiatkom marca 1714 dostal miesto na gymnáziu v Bratislave, ktoré
prijal. Jeho odchodom sa skončilo najslávnejšie obdobie banskobystrického gymnázia.
Pár dní po svojom príchode predložil predstavenstvu cirkevnej obce, ktoré malo nad školou dozor, plán, ktorého základom boli zákony riadenia práce rektora, učiteľov i žiakov. Pri tejto príležitosti predniesol aj príhovor, ktorý sa však nezachoval, ale školské zákony existujú dodnes. Hneď po nástupe si začal viesť o škole dva základné záznamy v dvoch knihách:
Prvá mala názov MATRICULA SCHOLAE REKTORE BELIO (Školská matrika za Belovho rektorovania), boli to školské zákony a záznamy o žiakoch.
Druhá mala názov EPHEMERIDES, bol to denník, v ktorom sa určovalo, aké učivo sa má preberať, zachovala sa dodnes.
Postupne začal zavádzať aj nové prírodovedné predmety, medzi nimi aj geografiu.
4. septembra 1719 mu ponúkli miesto farára a on ponuku prijal. Vyčerpanosť a
smútok sa podpísalo k prvej mozgovej porážke, pri ktorej mu ochrnula pravá polovica tela. Matej Bel sa stal prvým farárom , čiže seniorom evanjelickej cirkvi v Prešporku. Bolo to v roku 1744.Jeho choroba sa zhoršovala ,preto sa rozhodol odísť do dôchodku. Väčšinu času trávil v rakúskych kúpeľoch, kde aj 29.augusta 1749 dostal nový záchvat mozgovej porážky. Pri prevoze do Prešporka zomiera.
Dielo Mateja Bela

Mateja Bela po jeho smrti nazval uhorský literárny historik Alexius Horányi „Veľkou ozdobou Uhorska” (Magnum Decus Hungariae).ale už jeho učení priatelia ho označovali za „najslávnejšieho a najdokonalejšieho polyhistora”, za „histografa uhorského kráľovstva” a podobne. Ako vedec zasiahol totiž do viacerých odborov prírodných vied, predovšetkým však vynikol v histórii a v geografii. Matej Bel otváral v starom Uhorsku brány modernej vede, rozvíjajúcej ideológiu a metodológiu prvej európskej vedeckej revolúcie, na čele ktorej stáli taký „obri učenosti, ducha a charakteru” ako ich nazval fridrich Engels, akými boli vo vedeckom živote 16. a 17. storočia Mikuláš Kopernik, Giordano Bruno, Galileo Galilei a další. Bel bol uvedomelým odporcom stredovekej scholastiky ako pedagóg i ako vedec. Nadväzoval na moderné európske myslenie, najmä na empirizmus a racionalizmus, nielen cez nemecké kultúrne prostredie, ale rozvíjal už aj jeho domáce tradície, reprezetované v druhej polovici 17. storočia profesormi prešovského evanjelického kolégia, baconistom Jánom Bayerom a atomistom Izákom Cabanom. V dielach Mateja Bela sa najčastejšie stretávame s menami reprezentantov empirizmu a racionalizmu, a Angličanom Francisom Baconom a Francúzom Reném Descartom. To však neznamená, že Matej Bel vo vedeckom myslení pretrhol všetky kontakty s tradičným kresťanským svetonázorom. Bol to u nás iba počiatok procesu veľkého myšlienkového prelomu, v ktorom sa menil dokonca i samotný Bel; najmä na konci života si už podáva ruku z osvietenstvom.

V úvode k dielu P. Doležala Gramatica Slavo - bohemica vysoko vyzdvihol češtinu-bibličtinu, porovnávajúc jej krásu s ostatnými európskymi jazykmi, čo bola dovtedy najväčšia chvála nášho materinského jazyka.
Počas štúdia na gymnázium v Banskej Bystrici skladal v bibličtine duchovné piesne, časť z nich zahrnul do svojej zbierky J. Blasius. Pred odchodom do Halle vyšla jeho prvá tlačená práca - Poďakovanie svojím patrónom.
V Halle napísal a uverejnil ,, čtverým jazykom,, príležitostné básne na počesť sobáša svojho priaznivca M. Klementa a na smrť priateľa a spolužiaka Juraja Štrbu z Krupiny.

Okrem dizertačnej práce napísal latinskú a nemeckú modlitebnú knižku. Oveľa rozsiahlejšia a významnejšia bola jeho prekladateľská a vydavateľská aktivita v oblasti náboženskej tvorby. Do češtiny i maďarčiny preložil modlitebnú knižku nemeckého mystika J. Arnda, do češtiny jeho Patery knihy. S D. Krmanom preložil do češtiny Nový zákon, do maďarčiny prácu nemeckého teológa A. I. Freylinghisia Glucha, vydal preklad Nového zákona G. Károliho, v latinčine preklad Nového zákona v úprave S. Castillianeho, Dávidovsko- šalamúnsku etiku tohože autora a jeho úpravu diela humanistu T. Kempenského. Jeho preklady do bibličtiny vplývali na rozvoj jazykovej kultúry, najmä v spolupráci s D. Krmanom dbal , aby do prekladu neprenikli slovakizmy. K Davidovsko- šalamúnskej etike napísal rozsiahly úvod s charakterom štúdie, v ktorej sa prejavil ako dôsledný pietista.
Jeho pedagogická tvorba bezprostredne súvisí s jeho praktickou učiteľskou činnosťou. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky, v Bratislave teológiu a filozofiu, do ktorej zahrnul aj logiku, gnozeológiu, dejiny filozofie, fyziku a prírodopis.

Zaviedol eklektickú Buddeovu učebnicu filozofie, ktorej ťažisko ležalo v dobovej filozofii a prírodných vedách, náuka o spoločnosti a človeku vychádzala z teórie prirodzeného práva. V Halle si osvojil pietistický systém školstva, vytvorený A. H. Franckem, ktorý venoval zvýšenú pozornosť reálnym alebo tzv. užitočným predmetom (fyzika, botanika ...). Do vyučovacieho procesu však presadil iba geografiu. Vydal Učebnicu rétoriky s obsiahlou metodologickou štúdiou, upravenú latinskú gramatiku K. Cellaria a jeho prepracovaný štvorjazyčný latinsko - nemecko - maďarsko - český slovník. Pre žiakov a širšiu verejnosť vydal Učebnicu nemčiny, Učebnicu geografie vydal po smrti J. Tomka - Sásky.

Dve menšie historické práce venoval etnogenéze Maďarov i maďarčiny a hunsko-skýtskej literatúre, slovensko-slovanským starožitnostiam sa venoval v predhovore Učebnice nemčiny, svoje i cudzie názory na minulosť a prítomnosť Slovákov zhrnul v predohre ku gramatike P. Doležala. Jeho koncepcia slovenskosti a uhorskosti ovplyvnila významným spôsobom aj ideológiu buržoázneho slovenského národného hnutia (J. Kollár, A. Bernolák, Ľ. Štúr).

V roku 1735 začal vydávať edície naračných prameňov k uhorským dejinám - ADPARADUS, v úvode ktorého navrhol program kolektívneho výskumu prameňov k dejinám Uhorska. Plánoval vydať tri zväzky, v každom po desať prameňov. Vyšiel iba 1. zväzok, z ďalšieho dva pramene, ostatné zostali v rukopisoch. Jednotlivé časti venoval významným magnátom alebo katolíckym cirkevným hodnostárom, prevažná časť prameňov sa vzťahovala na uhorské dejiny 16. a 17. Storočia.
Jeho hlavným životným dielom bol projekt komplexného vlastivedného historicko - geografického výskumu Uhorska. Podľa rukopisu diela slovenského exulanta v Nemecku K. Parschitia vypracoval dotazník opisu uhorských stolíc, svoj projekt, Posol starého a nového Uhorska (Hungariae...prodromus). Podľa neho mal staré Uhorsko spracovať v štyroch knihách (Skýtska , Hunská, Avarská, Maďarská), nové v troch knihách (Dejiny, Zemepis, Prírodopis). Z tohto projektu sa realizovala iba kniha Zemepisu- NOTITIA HUNGARIAE NOVAE HISTORICO-GEOGRAPHICA (HISTORICKO-GEOGRAFICKÉ VEDOMOSTI O SÚVEKOM UHORSKU)

Vo verejnej, pedagogickej a vedeckej činnosti venoval veľké úsilie vzájomnému pochopeniu a zblíženiu národov Uhorska. Za vládnúci národ pokladal Maďarov, v prospech maďarskej kultúry vykonal najviac v histórii, jazyku a literatúre. Nezabudol však ani na svoj slovenský pôvod, slovenské povedomie prejavil hlavne v tejto práci. Vyzdvihol populačnú silu, pracovitosť a podnikavosť slovenského ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách podporoval Slovákov proti nemeckému patriciátu, vyzdvihol schopnosť slovenských vzdelancov plebejského pôvodu, v duchu Maginovej Apológie bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Nemalú pozornosť venoval aj dejinám a súčastnému stavu Rusínov - Ukrajincov. Z jej plánovaných 6-7 zväzkov vyšli štyri:
1. zahrňuje historicko - geografické poznatky Bratislavy a Bratislavskej stolice
2. dokončenie Bratislavskej stolice, stolicu Turčianskú, Zvolenskú a Liptovskú, 3. stolice Pešť, Pilis a Solt
4. Novohradskú, Tekovskú, Hontianskú, Nitrianskú a Malohontskú stolicu. Notitie ostatných uhorských stolíc zostali v rukopisoch, v ktorých sa zachovali aj takmer všetky podklady knihy Prírodopis, sú v maďarských archívoch, jeho manželka ich predala arcibiskupovi J. Baťánovi, časť kúpil A. F. Kollár pre Dvornú knižnicu vo Viedni.
 Na cestách po Uhorsku sa usiloval oboznámiť s reáliami, ktoré chcel vo svojich dielach opisovať. Vedel, že také množstvo materiálu nezvládne sám spracovať, preto sa usiloval okolo seba združiť kolektív spolupracovníkov. Celé časti dával spracuvávať aj svojim žiakom. Z poverenia cisára Karola vyhotovil mapy do Notitií jeho priateľ S. Mikovíni. Skúsenosti z kolektívnych prác na Notitiách i poznatky z vyspelejších európskych krajín ho podnietili zabezpečiť širšiu a trvalejšiu organizáciu rozvoja vedeckého života v Uhorsku. V roku 1735 vypracoval a uhorským orgánom predložil návrh na založenie Celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Išlo o jeden z typov vedeckých akadémii, aké sa začali v západnej Európe zakladať od začiatku 17. storočia. Mala mať štyri triedy a svojim členom mala vydávať časopis Observationes Posonienses. Návrh však narazil na odpor jezuitov a nerealizoval sa. Založil uhorskú vlastivednú školu, ktorej princípy pretrvali až do 19. storočia. Vedecké práce publikoval v Miscellanea Berolinesia, Nova Lipsensia, Hamburger Magazin a iných (písal v štyroch rečiach) .

Bol jednou z najväčších uhorských a slovenských postáv 17. storočia, rešpektovaná aj v zahraničí: člen londýnskej Royal Society, berlínskej der Wissenschaften, jenskej Societas latina, olomouckej Societas incognitorum.
300. výročie jeho narodenia zaradili do kalendára výročí UNESCO na rok 1984.

Medzi pamiatky na Mateja Bela patrí pamätná izba a pomník od J. Kulicha, ktorý sa nachádza v Očovej. V Bratislave i v ďalších mestách sú po ňom pomenované ulice a zachovali sa i jeho portréty od J. Kupeckého, A. J. Schnutzera a J. J. Haida. Stal sa taktiež aj hrdinom hry J. Soloviča Zvon bez veže.