KRESŤANSTVO
Moderné kresťanstvo považuje za anonymné, bezcitné, klamlivé a falošné. Kristovo učenie neuznáva, ale obdivoval Ježišove ludské schopnosti. Podľa Nietzscheho je Sokrates, nie Kristus, skutočný počiatok mentality „ z iného sveta.“

NIHILIZMUS ( „ neviera v nič “ )
Používal tento termín v diagnostickom zmysle na kritiku modernej spoločnosti a tradičnej morálky i náboženstva, tvrdiac, že sú nihilistické. Nihilizmus nie je nevyhnutne popieraním hodnôt ( ani ateizmus podla Nietzscheho nie je nihilizmom ); ovela častejšie je to sklamanie a rozhorčenie, ktoré sa prikrývajú veľkými ilúziami. Jeho najradikálnejší obraz nihilizmu ohrozujúceho svet je zhrnutý v téze: „ Boh je mŕtvy.“ Ide o akýsi sociologický pohľad, že dokonca aj ľudia, ktorí sa pokladali za úprimne veriacich, sa vôbec nesprávajú podla svojej viery. Množstvo ludí si málo váži a preciťuje pojem Boha, nesnaží sa o osobný a emocionálny kontakt s Bohom. Podla neho to, čo motivuje ku kresťanstvu, nie je duchovné a nezištná zbožnost, na ktorú sa kresťania tak často odvolávajú, ale skôr hnev a pomsta voči bohatším, zdravším, silnejším, inteligentnejším. Smrť Boha sa vzťahuje na veľmi hmatatelnú zmenu v stave myslenia moderného človeka. Akákoľvek silná bola v minulosti viera v Boha, v jeho milosrdenstvo a odplatu, v súčasnosti už neexistuje. Namiesto starého strachu z božieho trestu nenastúpili žiadne nové hodnoty, okrem sklonov, ktoré boli ľuďom vždy vlastné, hoci sa to snažili popierať. Jeden z týchto sklonov, ktorý Nietzsche nazýva „ vôla k moci “, bol skutočnou motiváciou ku všetkým zdanlivo nezištným, duchovným aktom. Vôla k moci je prvotným motívom ľudského správania. Je to fundamentálna sila, ktorá ovláda všetko živé alebo dokonca aj neživé.

PERSPEKTIVIZMUS
Názor, metóda i požiadavka Nietzscheho filozofie v 70. a 80. rokoch tvrdí, že existujú len pravdy pre určitý druh bytostí alebo spoločenstiev, ale nijaká pravda sama osebe. Kritizuje Kantovu druhú i tretiu „ Kritiku .“ Ľudské bytosti sa u Nietzscheho v podstate líšia podmienkami, talentom a schopnosťami. Vnucovanie jedného univerzálneho systému vzorov je obmedzovaním ľudí s väcšími schopnostami, je to spriemerňovanie spoločnosti, a ešte sa to celé deje pod honosným menom„ autonómia.“

Vyzdvihuje INŠTINKTA, dokonca tvrdí, že rozum nie je nic viac ako „ systém vzťahov medzi rozličnými vášňami a túžbami.“ Práve inštinkty nami hýbu, robia nás tvorivými a múdrymi, ale zároveň aj hlúpymi. Preto treba rozlišovat medzi inštinktmi, podporovať tie, ktoré prispievajú k životu a usmernovať tie, ktoré život znehodnocujú. Nietzsche považuje za zbytočné zdôvodnovať morálku a jej princípy. Lepší spôsob na jej vysvetlenie je ukázať morálku ako súbor princípov a zvykov, ktoré umožňujú človeku zžiť sa so svojím prostredím.Je tu i spôsob nazývaný „genealógia morálky“, ktorý skúma históriu morálky v konkrétnej spoločnosti.

DVA TYPY MORÁLKY ( MORÁLKA OTROKOV A PÁNOV )
Vývoj morálky na západe je príbehom o obrate alebo prehodnotení dvoch typov morálky: - tej, ktorú vyznávala utláčaná skupina otrokov - a tej, ktorú vyznávali ich mocipáni. Morálka otrokov ospravedlňuje biedne podmienky a sklamanie zo života. Je zameraná na dosiahnutie alebo aspoň na potvrdenie vlastnej hodnoty človeka, ktorý je neustále ponižovaný. Prezentuje sa v kresťanstve. Otroci pociťovali až nadradenosť, považovali sa totiž za vyvolených. Boli plní nádejí do budúcnosti, v ktorej sa zbavia svojich pánov. Táto morálka zdôrazňovala ZLO spočívajúce v moci, bohatstve, teda všetko z čoho sa tešila vládnuca trieda, a čo bolo pre otrokov nedosiahnutelné. Na druhej strane je tu morálka pánov. Kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal clovek robiť. Pokora sa chápe skôr ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života.

„Kresťanstvo je platonizmus pre masy“ napísal Nietzsche a skutočne je to zmes Platónovej metafyziky a myšlienky hebrejského Boha. Morálka otrokov je reakciou na ich ponižovanie. V podstate nemá žiadne hodnoty. To, čo páni považovali za dobro, otroci vyhlasovali za zlo, a teda za dobro sa považovala neexistencia zla. Táto viedla k priemernosti, miernosti, k pozbaveniu sa akýchkolvek vášní ( i dobrých ), čo Nietzsche odsudzuje. Chce strhnúť fasádu nihilizmu, nech už má podobu tradičného kresťanstva alebo impozantnej konštrukcie Kantových „Kritík.“ Nietzsche chápe pána a otroka skôr ako dva typy osobností, definované nie triedou, ale svojou prirodzenou konštitúciou. Niektorí ľudia sú silní, nezávislí, energickí, tvoriví, zatial čo iní ( väčšina ) sú slabí, prispôsobujú sa. Takéto temperamenty sú VRODENÉ a nemenia sa.

Čovek robí to, čo musí, hovorí Nietzsche, ktorý málo chápal slobodnú vôlu. „ Ak totiž nie je vôle, niet ani slobodnej vôle ( ale ani neslobodnej vôle ).“ Všetci máme svoj osud ( akýsi fatalizmus ) a všetkým odporúča MILOVAŤ SVOJ OSUD ( amor fati ). Nemá zmysel formulovať mravné princípy, veď každý z nás musí ísť svojou cestou. Zarathustra učí: „ Toto je moja cesta – kde je tvoja ? “NADČLOVEK ( UBERMENSCH ) Nietzscheho ideál, ktorý však opisuje veľmi skromne. Spomína „ vyšších ľudí ,“ žiaden z nich ale nie je „ nadčlovek ,“ sú len „ ľudské, až príliš ľudské .“ Nadčlovek je čosi viac než len človek, je výrazom znechutenia z ľudských bytostí, z toho, aké sú, a zároveň je to ideál toho, aké by mohli byť. My všetci sme ale v pasci našej žalostnej povahy a nedá sa z nej vykĺznuť. Sme, akí sme, ani iná spoločnosť, ani iné prostredie z nás nespravia lepších ľudí. Nadčlovek nie je ďalším stupňom na evolučnom rebríčku ( odmieta darwinovský model ), preto si nemôžeme byť istí, že nasledujúce druhy budú dokonalejšie.

V Zarathustrovi podáva znepokojujúci obraz, akým sa človek pravdepodobne stane. Karikatúra „ posledného človeka „ ako mimoriadne slabošského buržuja, pohlteného vlastným výrazom ), že „ sme vynašli štastie .“ Nadčloveka od ostatných ludí oddeluje PRÍSTUP a nie schopnosti či výkony. Je to prístup „ amor fati ,“ čiže láska k vlastnému osudu, čiže láska k životu. VECNÝ NÁVRAT Hypotéza, že čokolvek sa udialo a udeje, opakuje sa a bude sa opakovať nekonečne. Nadčlovek by na toto tvrdenie reagoval s radosťou, miluje každý detail svojho života a rád by ho prežíval znova. Nikto z nás ľudí nie je schopný takejto reakcie. „Tento život, ktorý teraz žiješ, a ktorý si prežil, budeš musieť prežiť ešte raz. Ešte nekonečne mnohokrát. A nebude v nom nič nové, každá bolesť a radosť, každá myšlienka a vzdych i všetko nevýslovne malé a velké v tvojom živote sa bude opakovať, všetko v rovnakom poradí.“