referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Miloš
Štvrtok, 23. januára 2020
Friedrich Nietzsche: Životopis
Dátum pridania: 31.10.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: petulo
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 871
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.9
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 11m 30s
Pomalé čítanie: 17m 15s
 
Friedrich Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v Röckene, v rodine protestantského farára. Otec mu zomrel veľmi skoro, keď mal Nietzsche asi päť rokov, na „mäknutie mozgu" a duševný rozklad,a obavy z rovnakého ochorenia pretrvávali u syna celý život. Po smrti otca sa rodina presťahovala do Naumburgu, kde chodil do obecnej školy a gymnázia a od r. 1858 do internátnej školy Schulpforta. Tu získal výborné vzdelanie najmä v klasických jazykoch a prejavil prvé znaky svojej geniality jednak v literárnej oblasti, aj ako klavírny virtuóz. V ďalšom štúdiu pokračoval na univerzite v Bonne, kde sa venoval teológíí a klasickej fílológii. Od r. 1865 študoval na univerzite v Lipsku ako žiak významného klasického filológa F. W. Ritschla, keď opustil štúdium teológie a formálne sa vzdal náboženskej viery. Vďaka jeho nadaniu a vedeckým kvalitám ho Ritschl ako 24ročného, ešte nepromovaného odporučil za profesora klasickej filológie na univerzitu v Bazileji, kde sa okrem publikovania niekoľkých vedeckých štúdií jeho záujem sústredil hlavne na filozofiu A. Schopenhauera. Tu sa zoznámil s R. Wagnerom a Cosimou von Bülow, jeho budúcou manželkou. Prvý raz navštívil Wagnerov dom v Tribschener v 1869. Ich vzťah, ktorý začal veľmi intenzívne, sa však časom zmenil na silné nepriateľstvo a Nietzsche

zaujal k Wagnerovým ambíciám, názorom a hudbe veľmí odmietavý postoj. Zaujímavým faktom z jeho žívota je, že v prusko-francúzskej vojne sa zúčastnil ako dobrovoľný ošetrovateľ a dokonca tam vážne ochorel. Pobyt v Bazileji nebol pre Nietzscheho zbytočný. Už počas neho došlo ku škandálu okolo jeho prvého spisu pod názvom Zrodenie tragédie z ducha hudby, ktorý bol ostro odmietnutý v kruhoch klasických filológov. Napriek tomu, že ho učíteľské povolanie neuspokojovalo a vyčerpávalo, zostal v Bazileji až do r. 1879, kedy sa vzdal profesúry a bol penzionovaný. Tým sa začalo nové obdobie jeho žívota. Dôvodom skončenia jeho univerzitnej kariéry však nebola neschopnosť vedeckej práce, ale choroba, ktorá sa uňho začala prejavovať už od r. 1873. Trpel nespavosťou, celkovou vyčerpanosťou; neznášal denné svetlo, mal žaludočné ťažkosti a silné bolesti hlavy.

Pretože odborné liečenie nemalo úspech začal sa liečiť sám. Odborníci z lekárskej oblasti sa zhodujú v názore, ze podľa príznakov išlo pravdepodobne o progresívnu paralýzu vyvolanú syfilitickou nákazou. Svoju úlohu určite zohralo aj časté užívanie hašišu. Najdlhšie žil v penzióne v Sils-Maria, Hornom Engadine, v Nizze aTuríne ale navštívil aj iné miesta. Koniec priateľstva s E. Rohdem, F. Overbeckom, P. Réeom, ale najmä neúspešný pokus o nadviazanie duchovného kontaktu, ktorý skončil odmietnutou ponukou na manželstvo s L. Andreas Salomé, ho od r. 1883 doviedli k dobrovoľnej samote, ktorá ešte viac prehĺbila jeho v mnohých aspektoch vtedy už patologický vzťah k ľud'om. Spisovateľská aktivita fílozofa bez univerzitného miesta a bez žiakov však pokračovala. Od roku 1874 postupne takmer každý rok napísal alebo vlastným nákladom vydal nejaké dielo.

K najvýznamnejším patria Nečasové úvahy, Ľudské, príliš ľudské, Raná zora, Radostná veda, Mimo dobra a zla, Genealógia morálky, Tak vravel Zarathustra, Súmrak bohov, Prípad Wagner a ďalšie. V pozostalosti zostali Antikrist, Ecce homo, Dionýzovské dityramby a množstvo poznámok, z ktorých jeho sestra Elisabeth zostavila po jeho smrti prácu Vôľa k moci. Niekoľko mesiacov pred psychickým zrútením dokončil v predtuche bližiaceho sa šialenstva spis Ecce homo, v ktorom sa pokúsil o zhodnotenie svojho života a svojich diel. Postupujúca choroba sa však už prejavila na štýle a obsahu posledných prác, najzreteľnejšie v podobe bludu, keď sa považuje za boha. Dňa 4. 1. 1889 sa duševne zrútil na námestí v Turíne. Niekoľko lístkov, ktoré poslal tesne predtým svojim známym, svedčí o úplnej pomätenosti (podpísal sa na ne ako Dionýzos). V takomto stave ho jeho priatel F. Overbeck odviezol do Bazileje a neskôr do Naumburgu k matke. Po matkinej smrti sa oňho starala jeho sestra vo Weimare. V posledných rokoch života sa začala jeho sláva šíriť po celej Európe. Jeho sestra s výhliadkou na osobný prospech a slávu pretvorila nemocničnú izbu a archív vo vile Silberblick na akúsi svätyňu navštevovanú európskou duchovnou elitou, kde Nietzsche hral už iba rolu akéhosi živého múzejného exponátu, reagujúceho jedine na hudbu a niektoré slová. Zomrel 25. 8. 1900 a pochovaný je v rodnej dedine vedľa svojho otca.

Kontroverzný nemecký filozof 19. storočia. Tak ako mnohí veľkí filozofi, i Nietzsche sa považoval za začiatok čohosi nového. Heidegger ho označil za, posledného metafyzika,“ hoci Nietzsche sa podujal na deštrukciu metafyziky ako na svoj hlavný projekt. Sú mnohé prívlastky, ktoré aspon čiastočne vystihujú Nietzscheho osobnosť a filozofiu:
PERSPEKTIVIZMUS
NIHILIZMUS
SKEPTIZMUS
„ INŠTIKTÍVNY ATEIZMUS “
NATURALIZMUS.

Nietzsche útočí na samotnú ideu morálky, hoci sám bol ako si aj uvedomoval, jeden z najprísnejších moralistov. Známy svojím obdivom ku gréckej antike, vyštudoval klasickú filológiu a nadovšetko obdivoval homérskych hrdinov. Dielo Zrodenie tragédie ( Dielo o Grékoch,„ život a svet sú na veky vekov ospravedlnené len ako javy estetické “ píše Nietzsche a skutočne „ život ako umelecké dielo “ je preňho ideálom ) Mimo dobra a zla ( Uvádza 125 príkladov „ vyššieho typu človeka “ ). Nietzsche hovorí: „ Ciel ľudstva nemôže spočívať v poslednom, ale len v najvyššom type človeka.“ Vo svojej prorockej próze – poéme Tak vravel Zarathustra postuluje pojem „ nadčloveka “ (ÜBERMENSCH ) , ktorý by mal byť naším ideálom, a ktorý by sa mal zrodiť niekedy v budúcnosti: „ Človek je povraz, natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom.“ Nietzsche nijako neskrýva svoje elitárstvo. Klaňal sa vojenským cnostiam a pohŕdal priemernosťou, ako aj banálnou morálkou života nemeckej buržoázie, v ktorej sa cítil byť polapený. Bol filozofom celkom upreným do budúcnosti a jeho pozornosť voči minulosti bola zameraná prevažne na jej deštrukciu, alebo skôr na odpútanie sa od nej, pretože vlastne jej už aj tak niet: „ Čo padá, to ešte postrčte.“ Filozoficky ho ovplyvnil Schopenhauer, odmieta ale Hegela ( jeho prázdny optimizmus ) a kritizuje Rousseaua i Kanta
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Zdroje: NIETZSCHE, F. 1992. Tak pravil Zarathustra. Olomouc : VOTOBIA 1992, SOLOMON, R. 1996. Vzostup a pád subjektu. Nitra : ENIGMA 1996, KRANKUS, M. 2005. Firedrich Nietzsche - Myšlienky. Bratislava : NESTOR 2005
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.