Úvod:
Nad výberom témy svojej práce som naozaj nemusela dlho rozmýšľať. Bolo to hneď jasné. Spomenula som si na krásne básne Jána Smreka. Hlavne jedna mi utkvela v pamäti.. Dnes milujem svoj deň. Aj keď mám za úlohu písať o jeho novinárskej tvorbe, nedalo mi nevysvetliť môj výber.

Na mňa Ján Smrek zapôsobil ako človek odhodlaný postaviť sa proti najrozličnejším problémom. Išiel za tým, čo cítil...išiel za umením. Vyjadroval sa umeleckou, ale pri tom zrozumiteľnou formou. Lebo len tak sa môžu veľké a krásne myšlienky dostať do povedomia každého. V jeho básniach je toľko lásky, že musí zapôsobiť na každého.

Členenie mojej práce je jednoduché. V prvej časti je vysvetlené ako sa dostal k žurnalistike a ako v nej pokračoval z pohľadu literárnych vedcov a kritikov. V ďalších častiach som čerpala z jeho memoárovej tvorby a chcela som priblížiť jeho pocity a vnímanie od prvých počiatkov jeho novinárskej kariéry.

Cieľom práce je zmapovať ako tak život národného umelca. Poukázať na to, že aj keď človek nemal práve veľa šťastia v živote nemusí sa stať zatrpknutým a zlým. Ale práve naopak. Mal by sa pozerať na svet s láskou.

Životopis Jána Smreka:

Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek) sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom. V detskom veku mu zomrel otec a na ďalšiu výchovu ho poslali do roku 1907 do evanjelického sirotinca v Modre, kde mu venoval starostlivosť Samuel Zoch. Tu získal základné vzdelanie. Okrem toho sa už ako dvanásťročný podučil v miestnej kníhtlačiarni sadzačskému remeslu. Pätnásťročný odišiel na Dolnú zem do Petrovca, kde prežil štyri roky v rodine Godrovcov ako obchodnícky učeň (1913-1917). Potom pracoval krátko v Ružomberku v obchode Fedora Houdka (1917). Tu sa spoznal so Štefanom Krčmérym, ktorý mu pomáhal v umeleckom raste, priblížil mu zjavy modernej euróspkej poézie, najmä českej (Otakar Březina) a maďarskej (Endre Andy). S modernou francúzskou poéziou (Paul Verlaine, Guillaume Apollinaire) sa oboznámil z Čapkovej antológie Francouzská poesie nové doby.. V tom čase sa totiž prebúdzal jeho literárny talent a napísal prvé verše. V roku 1916 uverejnil v Budapešti (v Slovenskom týždenníku) prvú báseň. Postupne sa začali jeho prvotiny zjavovať i v iných periodikách. (v Národných Novinách, v Živene). V predposlednom roku prvej svetovej vojny narukoval do Budapešti k delostreleckému pluku. Po polročnom výcviku sa dostal ako frontový vojak rakúsko-uhorskej armády až do Carihradu (Istanbul), Turecka a Palestíny. Ochorel tam na maláriu a po liečení v Damasku, v Alpe a Kadiköji (predmestie Carihradu) sa vrátil cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu, Halič do Budapešti (1919) a odtiaľ do Modry. / 1

Vo vtedajšej oslobodenej vlasti uňho silnel záujem o literatúru a umenie. Verše posielal do viacerých časopisov a novín (do Zlatej Prahy, Mladého Slovenska, Slovenského denníka, Slovenských pohľadov a inde.) V rokoch 1918-1921 študoval na učiteľskom ústave v Modre. Aj tu sa venoval literárnej tvorbe a redigoval študentský časopis Iskry. Cez prázdniny vypomáhal v redakcii Národných novín. Získaval tak základné vedomosti o novinárskej a redaktorskej práci, ktorej sa venoval v ďalších rokoch života. / 2

V roku 1966 bol menovaný za národného umelca. Zomrel 8. decembra v Bratislave a 14. decembra sa konal pohreb v bratislavskom krematóriu. V roku 1983, 17. mája bolo uloženie jeho urny na Národnom cintoríne v Martine. / 3

Ján Smrek a jeho jeden šťastný deň:

Ako sám hovorí: „ Áno, v mojom živote do môjho dvadsiateho prvého roku zúrila „víchrica hnevu„ až na mojej oblohe konečne vyšlo slnko v podobe tváre Štefana Krčméryho.“ / 4

V júni 1920 mu prišlo do Modry na učiteľskú preparandiu list z Martina od Štefana Krčméryho, ktorý bol v tom čase tajomníkom Matice Slovenskej i členom redakcie Národných novín. V tom liste bol pozvaný do redakcie Národných novín, na letnú výpomoc. Ponúkali mu 1200 korún mesačne. Našli mu dokonca rodinu v ktorej sa mohol ubytovať, prípadne i stravovať.

Bola to pre Jána Smreka v jeho očiach naozaj veľká vec! Na vtedajšie časy to bola pre študenta za prvé veľká čiastka peňazí a za druhé (to najhlavnejšie), mohol tak získať nezaplatiteľné rady do novinárskeho života. Z rúk Štefana Krčméryho ho prevzal dobrotivý a láskavý šéfredaktor Ivan Thurzo. Za úlohu mu dal denne triediť redakčnú poštu, aby z nej vybral všetko čo sa dá použiť pre denné zvesti. Keď si každý deň urobil svoju prácu a odovzdal ju zástupcovi šéfredaktora Andrejovi Mihálovi, mohol si hvízdať a smoliť básne. Ale to mu nestačilo. Nechcel ostať v redakcii zbytočný a tak chcel písať články. To čo napísal dal každé ráno nesmelo Ivanovi Thurzovi na stôl. Ten mu nič nepovedal, ale na druhý deň čítal svoj článok v Národných novinách ako úvodník. Do konca augusta, kým sa musel opäť vrátiť do školy mal v N.N. uverejnených sedem úvodníkov. Po prvom lete, keď bol na odchode mu Ivan Thurzo podal ruku so slovami, že ho o rok čakajú znova, nech príde a že mu dajú dvetisíc. V roku 1921 zmaturoval s vyznamenaním.....

Na druhé leto prišiel už aj so svojim priateľom (do redakcie Národných novín) Emilom Boleslavom Lukáčom. Ten ale nezostal celé leto v redakcii, neprejavoval nijakú zvláštnu horlivosť za redakčným stolom. Ale za to Jánovi Smrekovi pošepol do ucha, nech s ním ide na teológiu. Sľúbil mu, že to u pána dekana Bodického zariadi. Mali ho prijať a mal mať aj alumneum aj izbu v evanjelickom teologickom domove na Konventnej ulici. Dokonca mal študovať zadarmo, pretože bol chudobný. Čo E.B. Lukáč sľúbil, to aj splnil. Na teológiu bol prijatý. / 5

Po šiestich semestroch, ale štúdium zanechal a pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku a od roku 1925 v Národných novinách až do 1929. Súčasne redigoval zborníky a knihy pre nakladateľstvo L. Mazáča v Prahe (Zborník mladej slovenskej literatúry, (založil) Edíciu mladých slovenských autorov –EMSA-, Mazáčovú slovenskú knižnicu). / 6

V roku 1930 odišiel z Martina do Prahy a založil Elán, literárnoumelecký mesačník (vychádzal od roku 1939 do roku 1947 v Bratislave). Elán bol modernou umeleckou revue, časopisom, ktorý združoval všetkých tvorcov pokrokovej slovenskej literatúry a kultúry. Ján Smrek zredigoval aj reprezentatívny slovesnovedecký zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (1931). / 7
V roku 1937 založil edíciu Slovenská tvorba, v roku 1941 Komornú knižnicu Elánu a v roku 1957 Novú komornú knižnicu. Po vzniku Elánu (1930-47) komentoval takmer sústavne aktuálne otázky kultúrneho a literárneho života. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v našom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí.. Písal o vzťahoch medzi slovenskou a českou literatúrou, kriticky sa staval k čechoslovakistickým tendenciám, nastoľoval potrebu kultivácie slovenčiny, venoval pozornosť vzťahom medzi umením a obecenstvom... / 8

Ako som už spomínala, zredigoval Zborník mladej slovenskej literatúry (Bratislava 1924), v ktorom uverejnil esejistickú stať Literárne glosy. Je to prvý pokus o syntetické zhodnotenie tvorby mladého pokolenia básnikov po prvej svetovej vojne. Pre zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (Praha 1931) zozbieral a zredigoval štúdie vývinových otázkach slovenskej literatúry, kultúry a umenia v 20. rokoch. / 9

Ján Smrek a jeho stretnutie s Leopoldom Mazáčom:

Koncom septembra 1924 sa stretol Ján Smrek na korze pred Redutou s Michalom Zibrínom. Ten študoval v Prahe , kde sa spriatelil s Leopoldom Mazáčom. Tento vtedy mladý český človek zdedil po otcovi nejaký kapitál, nechal školu a začal podnikať..

Zibrín zoznámil Jána Smreka so svojim a Mazáčovým plánom. Chceli aby zostavil, zredigoval a vôbec „spískal“ nejakú literárnu ročenku či almanach, slovom knihu, ktorá by vyšla pod firmou Zväzu slovenského študentstva a do pokladnice Zväzu priniesla nejaké peniaze. Spolu prišli na to, že by táto kniha mohla byť o mladých autoroch, ktorí majú rukopisy čakajúce na uplatnenie. Táto kniha mala reprezentovať novú slovenskú poéziu i prózu. Mala obsahovať beletriu, zopár esejí a redakčné glosy (Jána Smreka). Dostala názov: Zborník mladej slovenskej literatúry. / 10

Zibrín odcestoval do Prahy s odkazom Jána Smreka pre Leopolda Mazáča, že do konca nasledujúceho mesiaca celý materiál pre zborník zhromaždí, osobne ho prinesie a ostane v Prahe tak dlho, kým kniha –za jeho asistencie priamo v tlačiarni – nebude hotová.

Rukopisy Ján Smrek zhromažďoval ľahko, skoro všetci autori bývali v Bratislave a „úradoval“ s nimi v Redute, alebo večer pod viechami. Súčasne na koniec knihy o každom napísal charakteristiky pod názvom Literárne glosy. Keď bolo všetko pripravené Ján Smrek zavolal Leopoldovi Mazáčovi, ktorý hneď prišiel. Spolu odišli s kufrom plným rukopisov do tlačiarne Pragografia na Žižkove. Práca išla od ruky.....ešte mokré glosy brali sadzači spod ruky a sadzali.

Keď bol zborník hotový, prišiel Ján Smrek pri rozlúčkovej večeri s Leopoldom Mazáčom ku skvelej myšlienke. Aby sa po Zborníku začali systematicky vydávať samostatné diela pod názvom: Edícia mladých slovenských autorov. Všetko ale záviselo od finančných úspechov...

Zborník mal vyjsť do Vianoc 1924 a už v januári 1925 musel dať Mazáč na trh druhé vydanie zborníka, s nákladom päťtisíc. Okrem toho sa z tej istej sadzby tlačilo dvetisíc exemplárov. Išlo o luxusné vydanie v brokátovej väzbe. Zborník mal neuveriteľnú úspešnosť a čo je hlavné všetci boli spokojní. / 11

Ján Smrek o žurnalistike v Národných novinách:

Ján Smrek rozhodne nebol žurnalistom, ktorý robí bez nadšenia, len za plat. Mal v N.N. rovnaký plat bez ohľadu na to, či vychádzajú denne alebo obdeň. Keď teda nástojil na tom , aby vychádzali denne, nezostal mu voľný čas na písanie poézie. Ale ako sám povedal: „ Radšej robiť dvanásť hodín denne a tuho zaspávať od vyčerpania, než ťažko zaspávať vo vedomí, že málo žil a málo vykonal.“ / 12

Po Bratislave, kde mal „na každom kroku báseň“, sa teraz v Martine cítil inak. V hlave mal samé články, glosy, úvodníky, súvahy, obyčajne celé strany textu denne. Nepísal len za redakčným stolom, ale i v kaviarni, obyčajne až do polnoci. Keď nebolo úvodníka, musel ho proste vydúmať. Napísať ich nebolo pre neho ťažké, umením ale bolo nájsť si úvodníkovú tému. Dva - tri úvodníky do mesiaca bolo v iných novinách veľkým výkonom. Ale toľko musel Ján Smrek v N. N. napísať do týždňa. Raz dokonca urobil rekord. Napísal úvodníky do jedenástich čísel bez prestávky. Po tomto výkone bol doslova vyprahnutý, vyčerpal všetky témy. Ale potom našťastie zas poslal úvodník Rázus (pauzoval pre chorobu) a dohrnuli sa aj od iných spolupracovníkov. Tak bola na pár dní zásoba a mohol si vydýchnuť.

Anonymne vyplňoval v Národných novinách rubriku Poznámky. Zriedka tam napísal svoju šifru. Bola to rubrika pre dennú polemiku a najmä satiru, niekedy veľmi dráždivú.
Pri úvodníkoch však konzekventne používal svoju šifru j.s.. Datované boli z Martina. Podľa tejto šifry ho poznali i novinári v Bratislave., politici už menej.

Aj keď sa v roku 1926 s celou vervou pustil do písania článkov a bol sám so sebou spokojný ako žurnalista, nevedel sa zrieknuť Bratislavy. Cítil nostalgiu za tými časmi, keď mu novinárstvo bolo len povolaním, ale poézia zmyslom života. V novinách vystupoval anonymne alebo pod šiframi, kým v poézii vystupoval pod plným menom.

V rokoch 1926-1927 dal poéziu bokom a robil noviny. Našťastie mal vášeň pre žurnalistiku.
Sám sa riadil výrokom veľkého Edisona: Tajomstvo úspechu v živote nie je robiť to, čo sa nám páči, ale nájsť záľubu v tom, čo robíme...../ 13

Zhrnutie tvorby Jána Smreka:

Memoárová tvorba:
Tomuto druhu literárnej tvorby sa začal venovať v 60-tych rokoch a tvorí ju jediné dielo. Knižne bola vydaná v dvoch častiach: Poézia moja láska 1, Poézia moja láska 2. V tejto autobiografickej knižke vyjadril svoje životné skúsenosti, ako aj náhľady na umenie a poéziu. Dielo zachytáva poprevratové obdobie básnikovho života a slovenského kultúrneho diania. Ján Smrek tu postupuje chronologicky. Podrobne osvetľuje svoj vstup do literatúry, žurnalistiky, aktívne pôsobenie v Modre, Martine, Bratislave a v Prahe. Autor sa vyjadruje k problémom a postupnému rozvoju slovenskej kultúry po vzniku Československa.

Prekladateľská tvorba:
Veľkú časť svojej literárnej dráhy zasvätil prekladateľskej činnosti. Často uverejňoval preklady svojich vrstovníkov v časopise Elán, čím dával mladej medzivojnovej literatúre pomerne širokú nadnárodnú orientáciu. Jeho prekladateľské postupy sa vyznačujú vernosťou originálu, ale aj úsilím o zmodernizovanie starších literárnych textov a tým o ich priblíženie súčasnému publiku. Vlastné prekladateľské dielo vytvoril až v 40-tyh a 50-tych rokoch. Prekladal hlavne z francúzskej, maďarskej a ruskej literatúry. Tieto práce vyšli v samostatnom vydaní pod názvom Preklady (1978):
F. Villon: Veľký testament, v spolupráci s J. Felixom, 1949;
E. Ady: Básne, 1950; József: Nie ja volám, 1952;
S. Petöfi: Básne, 1953; A. S. Puškin: Ruslan a Ľudmila, 1957.

Publicistická tvorba:
Ako novinár z povolania uverejňoval články, fejtóny, besednice najmä v Národných novinách (1920-29) a v Slovenskom denníku (1924-26). Po vzniku Elánu (1930-47) komentoval takmer sústavne aktuálne otázky kultúrneho a literárneho života. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v našom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí.

Časopis Elán
Časopis Elán vychádzal v rokoch 1930 – 1947, z toho do roku 1939 v Prahe. Bol to mesačník pre umenie, ktorý bol redigovaný Jánom Smrekom v spolupráci s vydavateľom Leopoldom Mazáčom v Prahe. Tento handicap prekonával jeho šéfredaktor, Ján Smrek tým, že ho orientoval výrazne európsky – state o symbolizme, surrealizmu, sovietskej literatúre, nositeľoch Nobelových cien za literatúru atď. Na druhej strane získal pre spoluprácu slovenských spisovateľov, ktorí v tom čase žili v Prahe. Publikovali v ňom okrem iných aj reprezentatívni kritici od A. Mráza, M. Pišúta po M. Chornátha a J. Felixa. Do Elánu prispievali viacerí literáti, výtvarníci a vedci: Ladislav Novomeský, Ján Poničas, Štefan Žáry, Ján Kostra, Miloš Krno, Krista Bendová, Andrej Mráz, Ján Stanislav. Vladimír Sýkora, Janko Alexy.

Básnická tvorba:
Prvá básnická zbierka Jána Smreka Odsúdený k večitej žízni (1922). Niesla zjavné sugescie domáceho i európskeho symbolizmu. Prevládali v nej knižné inšpirácie nad bezprostrednosťou pocitov a zážitkov. Svojou nasledujúcou zbierkou Cválajúce dni, ktorá vyšla v roku 1925, vniesol do slovenskej poézie neopakovateľný vzruch mladosti, dynamiku pohybu a odvážnosť umeleckého experimentu.

V zbierke Božské uzly (1929) boli verše o láske a milovaní, verše z potuliek cudzinou, ale aj o biednom osude vysťahovalcov, ktorí museli opustiť vlasť. Ján Smrek sa od tejto línie neodklonil ani v zbierke Iba oči (1933). Básnickou zbierkou Zrno (1935) sa uzavrela jedna vývinová etapa básnika, ktorý až doteraz písal ”knihy slnečné”.

Roky druhej svetovej vojny vniesli do jeho básnického diela nové tóny. Zbierky Hostina (1944) a Studňa (1945) obsahujú mnoho tragickej lyriky, ale aj lyriky nádeje a vzdoru. Záverečné akordy básnického vývinu predstavujú verše, ktoré napísal v ”oslobodenej vlasti”: Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte kruhy moje (1965). V nich vzdal hold i obdiv poézii.Venoval sa aj tvorbe pre deti: Maľovaná abeceda (1954) a Machule (1956). / 14

Záver:
Pri písaní tejto práce som si uvedomila v akej krásnej dobe Ján Smrek žil. Zoznámil sa a bol v kontakte s najvýznamnejšími osobnosťami slovenského literárneho a kultúrneho života. A nakoniec on k nej sám patril. Boli to mená, ktoré sa vryli do povedomia každého z nás.

Ján Smrek bol človekom, pre ktorého nemalo skoro nič väčší význam ako jeho poézia. Tá sa mu stala osudovou. Bola jeho láskou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Smrek: Životopis