O sebe
Mojím osudným číslom je osmička a iste najosudnejším dátum 18. októbra 1888. Vtedy som sa totiž zbadal v istej z chudobných vrbických chalúp v terajšom Liptovskom Svätom Mikuláši. Osmička nie je najnižším, ani najvyšším číslom a taká je i pečať na dosť podivnej púti môjho života. Už trojročný som dobre rečnil Chalupkovho Valibuka. Niekedy zobrali ma chlapi i do mikulášskej krčmy na Rohu, postavili na sud a ja za trochu sladkého a hrubý medenák, groš, zarečnil som im, čo som vedel. Prisahali, že musím byť kňazom. Kde však, aký kňaz? Otec tichý, trpezlivý sedliak, pracovitý do úmoru, ale skoro bez rolí. Mať sčítaná, bystrá, samá robota, pieseň i verš. Detí na žive šestoro a ja z nich najstarší. Hľadel som na najtvrdšiu borbu o chlieb od malička. Chystal som sa na remeslo a chcel som byť zámočníkom alebo kováčom. Vtedy, kde sa vzal, tu sa vzal pán Ján Borbis, evanjelický farár v nemeckom Hamelne, založil pri evanjelickej cirkvi v Liptovskom Svätom Mikuláši štipendium pre chlapca z príbuzenstva, aby sa vyučil za kňaza. Tým študentom stal som sa ja. Keď som skončil v Bratislave, zas - kde sa vzal, tu sa vzal - pán Seton-Watson a umožnil mi vidieť šíry, vzdelaný svet. Nuž, dosť podivné, pravda? Tí chlapi v krčme sa márne nedušili.

Spolok Martina Rázusa v duchu odkazu Martina Rázusa zaslal sedemnástim relevantným slovenským politickým stranám výzvu na džentlmenský predvolebný boj. Združenie si aj takýmto spôsobom plní cieľ propagovať dedičstvo duchovnej, umeleckej i politickej práce Martina Rázusa, preniknutej demokratickým, humanistickým a etickým posolstvom a úporným zápasom o presadenie poznanej pravdy.

Členovia spolku v dokumente apelujú na politické strany, aby nerozdeľovali spoločnosť, aby sa pre ne stala politika vecou cti a charakteru. Hlavným mottom výzvy je výrok Martina Rázusa: „...málo hovoriť a veľa pracovať“. Argumentačnú stránku výzvy tvoria úryvky z publicistiky Martina Rázusa a nachádzanie paralel medzi predvolebným vývojom Slovenska v minulosti a v súčasnosti: “ Pred každými voľbami v medzivojnovým období minulého storočia bolo Slovensko rozoštvané. Heslá oddeľovali človeka od človeka, stavali ľudí proti sebe, ale bol to práve Martin Rázus, ktorý, presvedčený o správnosti svojej „slovenskej pravdy“, vyzýval všetkých k spolupráci v duchu znášanlivosti a pokoja, nežobronil o hlasy, ale upozorňoval ľudové vrstvy na nevyhnutnú potrebu očistiť verejný život,“ uvádza sa vo výzve.

Spolok Martina Rázusa plne súhlasí s jeho slovami z medzivojnového obdobia: „Povstávajú strany na hájenie triednych či stavovských záujmov a vznikajú kliky, ktoré sú a môžu byť len hniezdami sebectva, otravujúceho pomaly verejný náš život. Vidíme s ustrnutím, ako málo ide dnes ľuďom o idey, tým viac ale o prospech a kariéru. Môže to viesť inde ako ku korupcii? Neohrozuje to náš národ vo všetkých jeho životných organických útvaroch aspoň tak ako nepriateľstvo Maďarov a Nemcov, putá sú strhané, ale zato duše – nedošli veľkého oslobodenia, bez ktorého márne je všetko!“

Poézia:
(1917), To je vojna! (1919), Hoj, zem drahá.. (1919), Kameň na medzi (1925), Kresby a hovory (1926), Šípy duše (1929), Bača Putera (1934), Cestou (1935), Stretnutie (1937)

Próza:
Z drobnej prózy - básne v próze (1926), Svety 1 – 4 román (1929), Júlia 1 – 2 román (1930), Krčmársky kráľ - román (1935), Odkaz mŕtvych - román (1936), Bombura - dve novely (1937)

Literatúra pre deti a mládež:
Maroško (1932), Maroško študuje (1933)

Dráma:
Hana (1920), Ahasver - dramatická báseň (1936)

Eseje:
Z nášho chrámu (1929), Argumenty.

Hovory so synom i s tebou (1932), Pred tvárou Božou (1935)

Výbery:
O mne i o vás (1930), Čierne roky (1930), Výbor z poézie (1939), Pri nohách Pánových (1950), Nad mohylou sveta (1965), Sochár a čas (1968), Zobrané spisy Martina Rázusa 1 – 20 (1940 - 1943)