Písal sa 13. júl roku 100 pnl. a v malej insule v samom srdci Subury, , najzaľudnenejšej a najchudobnejšej štvrti v Ríme, zaplakal chlapec. A nie hocijaký. Toto malé bezbranné dieťa s vznešeným menom starej patricijskej rodiny Gaius Julius Caesar vstúpilo neskôr do dejín ako prvý neoficiálny cisár, vynikajúci vojvodca, obratný politik a prezieravý štátnik.

Caesarovo detstvo sa sotva dá označiť za šťastné. Caesarovi nikdy navadilo, že žil v takej diere, akou bola Subura. Jeho matka Aurelia, ktorá mu bola skôr otcom ako matkou, ho tvrdo vychovávala. Ako dvojročný vedel čítať a písať, hovoril niekoľkými podobami gréčtiny, hebrejčiny, sýrčiny, niekoľko nárečí galčiny a tri podoby latinčiny. Jeho pedagógom sa stal Marcus Antonius Gnifon. Práve táto tvrdá výchova matky, spolu s úžasným intelektom Caesara a trpezlivosťou M.A. Gnifona, zabezpečili, že Caesar sa stal navonok tým, kým si Rimania mysleli, že bol- úžasný, ale tvrdý človek.

Jedného dňa dostal Caesar pozvanie prísť na Fórum. Gaius Marius mu rozkázal aby sa stal flamenom Dialis. Ten nemohol vidieť ľudskú mŕtvolu, nemohol sa dotknúť ničoho zo železa alebo ocele, nesmel jesť mäso pšenicu, fazuľu, dokonca ani kysnutý chlieb. Nesmel mat na sebe nijaký uzol, nemohol sa dotknúť husi, koňa, psa, ani brečtanu. Nesmel sa dotknúť kože stiahnutej zo zvieraťa, zabitého za účelom získania kože. Keďže Caesar mal priveľkú vnútornú silu, nedal rozhorčenie najavo. Gaius Marius dokonca zastavil jeho vojenskú kariéru. Nikdy nebude môcť bojovať, číže mu nebude súperom. Caesar nevedel, čo s tým bude robiť. Funkcia flamena bola doživotná. Jediná Caesarova útecha mohla byt snád v nejakej škáre v rímskych zákonoch. Ibaže v postavení Jupiterovho kňaza sa nedalo počítať s nijakými zákonnými škárami, pretože to bola funkcia staršia ako dvanásť tabúl. Caesar sa mal pôvodne oženiť s Cossutiou, dcérou bohatého Gaia Cossutia. Keďže ako flamen Dialis musel mat za manželku patricijku musel sa oženiť s Cinnillou, sedemročnou dcérou Lucia Cornelia Cinnu. Svadobný obrad bol confarreatio, išlo teda o zväzok na celý život. Hneď po svadbe Caesara inaugurovali za flamena Dialis.Sulla do funkcií dosádzal len tých ľudí, ktorým mohol dôverovať. Sullovu myseľ hlavne zamestnávali náboženské veci. V deň Caesarovho narodenia vyhorel Veľký chrám Jupitera Optima Maxima.

Sulla začal hľadať chybu v Caesarovom vymenovaní. Dal si ho zavolať a prikázal mu, aby sa ihneď rozviedol s Cinnillou, Keďže nemala rímske občianstvo. Manželka flamena Dialis musela mat občianstvo. Nechcel ustúpiť, aby sa zbavil tejto nenávidenej funkcie. Nakoniec musel utiecť s Ríma. Cestou ochorel a vrátil sa späť. Sulla mu ušetril život a zbavil ho flaminátu. Po vojenskej službe v provincii Ázia a Bitýnia sa v roku 61 p. n. l. Caesar práve vrátil z Hispánie, kde pôsobil ako prétor. Zistil, že má proti sebe silnú opozíciu a tak uzavrel tajnú dohodu s dvomi ďalšími velikánmi. Prvým bol vojenský hrdina Gnaeus Pompeius Magnus, druhým Marcus Licinius Crassus. Táto tajná dohoda vošla do dejín ako" prvý triumvirát ". Čo sa týkalo vplyvu, Pompeius mal nesporný primát. Caesar bol len tretí vzadu, ale čas pracoval pre neho. Caesar, ako bolo u neho už zvykom, vyhral voľby na konzula plnou čiarou. Nanešťastie druhým konzulom sa stal nik iný ako Marcus Calpurnius Bibulus, Caesarov odveký nepriateľ. Na zaciatku svojho funkcného obdobia predložiI svoj prvý zákon, lex Iulia Agraria, pozemkový zákon. Bol to majstrovský kúsok, ostatné zákony so svojou zvyčajnou veľkosťou vyzerali miniatúrne. Caesar, po urputných bojoch so senátom, zákon napokon predsa len presadil. Mimoriadne mu pomohol Publius Vatinius, tribún ľudu. Caesar si potreboval Pompeia viac pripútať. Svoju jedinú sedemnásťročnú dcéru Iuliu vydal za Pompeia. Niektoré literatúry uvádzajú, že Iulia bola mimoriadna žena, keďže zdedila mnohé Caesarove vlastnosti.

Dalším Caesarovým zákonom bol lex Iulia. Udeloval Kapue rímske občianstvo. Ďalej mal zákon zabrániť tomu, aby miestodržitelia podvádzali štátnu pokladnicu. Caesarovu myseľ naďalej zamestnávala myšlienka na útočnú vojnu do Galie. Galia bola veľmi bohatá zem, čo by vyriešilo všetky jeho finančné starosti. A naozaj. Po konzulátu Caesar dostal obidve Galie. S chuťou sa mohol pustiť do toho, čo ho najviac bavilo- do vojny. Caesar vedel, že vojna v Galii bude trvať viac ako jeden rok, čo bolo normálne funkčné obdobie prokonzula. Jeho tribúni ľudu navrhli zákon, ktorý mu dovoľoval stráviť v provincii 5 rokov. Caesar prišiel do provincie v roku 58 p. n. l. To co predviedol, sa zapísalo do histórie krvavými písmenami. Mal tri légie od štátu a ďalšie si postavil súkromne. Dav Helvétov, mužov, žien a detí (300 000 - 400 000 osôb), ktorí sa chceli usadiť v Galii, surovo zmasakroval. ďalší kto sa chcel dostať do Galie, boli Germáni. Aj tí takmer zmizli z histórie. Na jar roku 52 p. n. l. Galovia na podnet vodcu Arvernova Vercingetoriga povstali. Caesar nedovolil ani deťom a starcom odísť z obliehaného mesta a ani ich prijať za otrokov. Keď už boli takmer všetci Galovia mŕtvi, Vercingetorig sa vzdal. Caesar žiadal, aby mu vydali všetkých vodcov a odovzdali zbrane. Vercingetoriga odviedli do Ríma, tu ho väznili šest rokov a potom ho roku 46 p. n. l. sťali. Zatiaľ, čo Caesar víťazil v Galii, pomery v Ríme sa vyvíjali v neprospech triumvirov. V senáte zosilnela opozícia, a tak Caesarov prívrženec Publius Clodius Pulcher začal vytvárať ozbrojené bandy, aby s ich pomocou vyvíjal nátlak na senát. Keď potom to isté urobil na obranu senátu Titus Annius Milo, rímske ulice sa začali meniť na bojisko.

Caesar preto zvolal na jar roku 56 p. n. l. schôdzu triumvirov do mesta Lucy v Etrúrii. Sám chcel zostať v Galii, Pompeius a Crassus sa mali dať zvoliť za konzulov a urobiť poriadok v Ríme. Na východe sa zostrila situácia a Crassus sa rozhodol zaútočiť na Partov. Jeho invázia však nedopadla podľa jeho predstáv. Jeho vojsko bolo rozprášené a samotný Crassus zomrel v boji. Keď Crassus dohral svoju poslednú úlohu, triumvirát zanikol a moc troch mužov sa mala rozdeliť medzi dvoch. Pompeius však využil svoju prítomnosť v Ríme, aby na seba strhol aj Caesarov podiel. Roku 52 p. n. l. ho senát vymenoval za " konzula bez kolegu" - a hlavne bez Caesarovho vedomia. Caesar očakával problémy. V tom čase zomrela aj Julia, Pompeiova manželka, a tým sa uvolnilo posledné puto, ktoré ich k sebe viazalo. . Caesarovi tribúni, Marcus Antonius a Quintus Cassius, ušli zo strachu pred Pompeiom k Caesarovi do Predalpskej Galie a udalosti dostali spád, ktorý už nikto nezastavil. Pri rieke Rubicone, ktorá tvorila hranicu medzi Predalpskou Galiou a Itáliou, stál kameň so zákonom, podľa ktorého sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto by ju s armádou, légiou alebo kohortou prekročil smerom na Rím. Pred týmto kameňom sa dna 10. januára 49 p. n. l. zastavil Caesar. Pri prekračovaní rieky povedal známy výrok: "Kocky sú hodené".

Do Ríma vtiahol 17. januára 49 p. n. l. Pompeius sa dal na útek, pričom v Ríme nechal štátnu pokladnicu. Ušiel s väcšinou senátorov do Grécka a začal budovať novú armádu. Po správach o víťazstvách ho zvolilo ľudové zhromaždenie za diktátora. Keď sa vrátil do Ríma, prijal tento titul a v priebehu desiatich dní vydal rad zákonov, na ktoré čakali mnohí už desiatky rokov. Zabezpečil rímskej chudobe bezplatné prideľovanie obilia, zmieril také postavenie dlžníkov, vrátil práva občanom a rozšíril rímske občianstvo na obyvateľov Predalpskej Galie. Jedenásteho dna sa úradu diktátora vzdal a okrem poďakovania prijal od ľudového zhromaždenia titul konzula. Ako faktický pán Ríma stal sa jeho predstaviteľom a podľa zákona. Teraz mu už nebránilo k tomu, aby sa vydal za Pompeiom. Väčšina bojov sa presunula do Egypta aj keď eg. kráľ Ptolemaios ho už zavraždil pred strachom z Caesara. Objavili sa tu povstania, chceli ho otráviť. Bola pri nich spálená aj A. knižnica. Svojimi zásahmi tu si vydobyl Kleopatrinu vďačnosť a ako je známe nielen to.

Generačný rozdiel medzi nimi mu neprekážal a tak spolu strávil 9 mesiacov. Mal 52 rokov.
Roku 47 pnl v Bitýnií vyhral- Veni, vidi, vici. Do Ríma prišiel ako neskutočný oslavovaný monarcha Snažil sa uspokojiť záujmy najširšej skupiny ľudí a vyhlasoval o sebe, že „nie som kráľ ale Caesar“. Republikánska opozícia sa spikla proti nemu a 50 mužov ho dobodalo na smrť. Bolo to 15,3,44 pnl, keď sa mu vôbec nechcelo vyjsť von ale na popud svojho dlhoročného priateľa Brutusa šiel. . Hlavným dedičom sa stal Gaius Octavius a keď ľud počul akú čiastku Caesar odkázal Brutusovi, ostatným vrahom, celému ľudu a vlasti, zabudlo sa na všetko zlé. Ostalo len množstvo triumfov, hier, prídelov obilia a pozdrav Ave Caesar!