Podstatou celej hororovej tvorby je vyvolanie pocitu hrôzy, ktorý je v nás hlboko zakorenený. Veď za dlhých zimných večerov to boli práve strašidelné príbehy, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Rôzne príbehy o diabloch, čarodejniciach, vlkodlakoch, šialených vrahoch sa stali základom najobľúbenejšej časti bájoslovia a legiend.

A tieto sa stali podkladmi prvých hororových filmov. Takto to nie je len samotný námet, ktorý v nás vyvoláva neskrotiteľný pocit zdesenia, ale sú to aj naše nočné mory, neurčité mátohy temných nocí. Horor sa pohráva s našimi snami, ako s odvrátenou stranou ľudskej psychiky, ktorá balansuje na hranici šialenstva. Moderné hororové filmy disponujú navyše širokou škálou technických pomôcok a trikov ako tieto pocity ešte umocniť. A darí sa to; veď koľkokrát sme sami seba museli presviedčať, že "to je predsa iba film!" ?

Predchodcom hororových filmov bolo predstavenie Étienna Robertsa (zvaného Robertson) Phantasmagoria z roku 1798, teda premietané za Francúzskej revolúcie v Paríži, v polorozborenej kaplnke. Toto premietanie bolo založené na princípe laterna magika: Robertson použil lampy na pohyblivých vozíkoch, ktorými vytváral na tenkom plátne obrazy kostlivcov a duchov, zväčšoval a zmenšoval ich tváre a pohyboval nimi. Tento prevratný spôsob animácie v spojení s pôsobivým námetom vyvolával v divákoch obrovské vzrušenie a pocit hrôzy.

Prvý hororový film Strašidelný hrad natočil G. Mélies v roku 1896. Horor ako filmový žáner sa však vyvíja v dvadsiatych rokoch. Najvďačnejšími témami hororových filmov sú, okrem už spomenutých diablov, čarodejníc, duchov a kostlivcov, aj rôzne literárne postavy - Golem (H. Galeen), Gróf Dracula (H. Galeen, C. T. Dreyer, P. Leni, T. Browning, T. Fisher) Dr. Frankenstein (J. Whale, T. Fisher), Dr. Jekyll a pán Hyde (R. Mamoulian, V. Fleming) a tie veľmi často zasadené do prostredia strašidelných domov a temných hradov. Napriek rôznym spracovaniam toho istého námetu zachovávajú všetky príbehy isté pravidlá: človek sa premieňa na príšeru po uhryznutí vlkolakom alebo upírom, ktorého, zase naopak, je možné identifikovať a zničiť určitým nemenným spôsobom. Zvláštne je, že napriek tomu, že divák tieto zákonitosti pozná a tiež vie ako sa bude príbeh vyvíjať, je schopný a najmä ochotný báť sa a nanovo prežívať hrôzu a zdesenie. No nie sú to iba postavy literárnych diel a legiend, ktoré sú spracovávané. Veľmi pôsobivé hororové príbey vznikajú na číro vyfantazírované témy, pričom konkrétna obluda sa ani neobjaví. Je to samotný dej a ešte viac atmosféra deja, čo spôsobuje neznesiteľné napätie a obavy ústiace do hrôzy. A práve tento spôsob si vybral Alfred Hitchcock. Jeho postup preberá neskôr celá rada autorov a režisérov a od neho sa odvíja súčasný psychohoror.

B. Hitchcockovo krimi.

Hitchcockova kariéra sa spočiatku vôbec nepodobala na to, čím sa mala neskôr stať. Najskôr pracoval v odvetví, ktoré s filmom nemalo nič spoločné - zamestnal sa vo svojom rodisku, v Londýne, ako bankový úradník. Využil však svoj výtvarný talent a fantáziu a prispieval do rôznych časopisov karikatúrami. Tak sa zamestnal ako kreslič titulkov. Bolo to jeho prvé priblíženie sa k svetu filmu. Už vtedy videl, že mu môže ponúknuť mnoho. Začal písať scenáre, pôsobil tiež ako výtvarník a asistent réžie. V podstate tieto skúsenosti mu neskôr pomohli vytvoriť svoje najlepšie diela, keďže na vlastnej koži pocítil ako funguje celý mechanizmus výroby filmu a od toho, do akej miery sú jednotlivé zložky prepojené, závisí jeho pôsobivosť a vierohodnosť.

Jeho debutom bol film Bludisko lásky (1925), ale dôležitým je najmä jeho tretí film Príšerný hosť (1926). Už v tomto filme sa mu podarilo vytvoriť dokonale napätú atmosféru pochmúrnych londýnskych zákutí. Napätie je založené na rytme, v ktorom sú jednotlivé udalosti predostierané. Rodina upodozrieva svojho podnájomníka, že je brutálnym a obávaným vrahom, po ktorom sa pátra. Jeho chovanie potvrdzuje ich domnienky. Pred zlynčovaním ho zachráni nečakaná správa, že pravý vrah bol odhalený. Jeho podozrivé správanie je nakoniec vysvetlené: sám na vlastnú päsť pátral po vrahovi.

Film z roku 1929 Jej spoveď bol pôvodne koncipovaný ako nemý film. Napokon boli vytvorené dve verzie - jedna nemá a jedna zvuková - aby film mohol byť premietaný aj v nemých kinách. Je to príbeh ženy menom Alice, ktorá v sebeobrane zabije maliara. Vyšetrovaním je poverený jej priateľ Frank. Ten sa síce čoskoro dozvie pravdu, ale neprezradí ju. Obaja sú však vydieraní neznámym. Keď mu pohrozia, že ho obvinia z vraždy, dá sa na útek, pri ktorom však zahynie pádom zo strechy. Alice sa zmocňuje dvojnásobný pocit viny a chce sa priznať. Nestihne to však. Pocit hrôzy je tu vyvolaný použitím svetelných trikov a zvukových prostriedkov. Tento film zaznamenal obrovský úspech.

Muž, ktorý vedel príliš mnoho (1934) je filmom o manželoch Lawrencenovcoch, ktorí sa na dovolenke spriatelia s britským agentom Louisom. Ten je zavraždený, no ešte predtým vyzradí svoje tajomstvo pani Lawrencenovej. Zločinci sa však o tom dozvedia a unesú jej dcéru. Pán Lawrencen v úsilí oslobodiť ju sám padne do ich rúk. Tento film bol spracovaný Hitchcockom nanovo v roku 1955 a uvedený ako remake pod tým istým názvom.

Film Zmiznutá žena bol natočený v roku 1938. Pri nakrúcaní boli použité rôzne technické výdobytky ako aj 30 m dlhý model vlaku. Pretože práve vo vlaku sa odohráva jeho dej. Mladý anglický pár cestou po Balkáne zistí, že ich spolucestujúca - staršia pani zmizla. Pustia sa do pátrania a nájdu ju v kupé špióna dr. Hartza. Stará pani totiž nie je obyčajná, je to agentka tajnej služby a dr. Hartz je jej protivník. Dvojica rozohrá dômyselnú hru lsti a humoru a oslobodia svoju spolucestujúcu. Nakoniec sa všetci traja šťastne vracajú domov - na územie Veľkej Británie. Tento film bol veľmi vysoko ocenený kritikou kvôli výbornému vykresleniu charakterov postáv a skvelej kombinácii napätia a humoru.

Tridsať deväť stupňov - veľká špionážna dráma z roku 1935 - v sebe zahŕňa všetky obľúbené motívy. Richard Hannay, Kanaďan, navštívi v Londýne varieté, v ktorom vidí vystúpenie iluzionistu Mr. Memoryho. Tam sa zoznámi s istou ženou, ktorá mu porozpráva o špionážnej skupine. Následne sa žena stáva obeťou vraždy a hlavným podozrivým je, samozrejme Richard. Ten sa vyberie do Škótska, aby našiel ozajstného páchateľa, šéfa špiónov, profesora Jordana. Začína sa veľká naháňačka, počas ktorej sa Richard zoznámi s pôvabnou dievčinou, niekoľkokrát naozaj len o chlp unikne svojim prenasledovateľom a na konci sa mu predsa len podarí prípad objasniť. Nitky príbehu sa zbiehajú vo varieté, kde celý príbeh začal.