Koncom roku 1644 dal bez povolenia vytlačiť svoju otvorenú reč k parlamentu nazvanú Areopagitika (Areopagitica, a Speech of Mr. Milton for liberty of Unlicensed Printing, to the parliament of England)./11 Je to skvelá obrana slobody tlače. Z toho vyplýva aj rozchod pravicových puritánov s presbyteriánskym „dlhým parlamentom“, ktorý ustanovil, že všetky publikácie musia prejsť povolením od cenzorov.

V roku 1646 sa mu narodila dcéra Anne, o rok neskôr mu zomrel otec. Vtedy sa manželia Miltonovci presťahovali do menšieho domu v High Holborn, kde očakávali narodenie druhej dcérky Mary.

Po poprave kráľa Karola I. v roku 1649 (popravu sám podporoval) vydal Držiteľské právo kráľov a vladárov (Thenure of Kings and Magistrates), v ktorom sa ako prvý verejne vyslovil za republiku v Anglicku. V tomto istom roku sa mu narodilo i jeho tretie dieťa syn John. Milton napísal za obdobie revolúcie celkovo 25 prozaických traktátov (21 anglických, 4 latinské). V tomto istom roku sa stal sekretárom štátnej rady pre cudzie jazyky (Secretary for foreign languages) a čoskoro mu pridelili za úlohu odrážať ideologické útoky proti republike. Takto vznikli ďalšie Miltonove polemiky, ktoré sa obracali buď na domácu alebo na celoeurópsku verejnosť. Najvýznamnejšou z nich je Obrana anglického ľudu (Defensio pro Populo Anglicano, 1651)/12

Rok 1652 bol snáď jedným z najťažších v jeho živote a to nielen preto, že úplne stratil zrak (zelený očný zákal – glaukóm), ale preto, že mu zomrel syn John a manželka Mary, krátko po pôrode tretej dcérky Deborah. Po tom ako ho o 3 roky prepustili zo štátnych služieb, sa začal predovšetkým venovať samovzdelávaniu, písal kresťanskú doktrínu (De Doctrina Christiana) a taktiež vznikol sonet O nedávnom masakre v Piedmonte (On the late Massacre in Piedmont)/13

Vrchol básnickej činnosti

V roku 1656 sa John Milton oženil po druhýkrát. Vzal si Katherine Woodcockovú, ktorá mu už o necelé dva roky zomrela a taktiež ich dcéra./14 Vtedy napísal azda najdojímavejší sonet Vo sne som videl svoju mŕtvu sväticu (Methought I saw my late esposued Saint) V tomto roku 1658 pravdepodobne začal písať Stratený raj (Paradice lost) a Andrew Marwell pre neho začal pracovať ako sekretár.

Andrew sa vždy k Miltonovi správal ako lojálny kamarát, predovšetkým keď Karol II. po reštaurácii monarchie zasadol na trón. John mohol byť veľmi ľahko povesený za služby, ktoré vykonával pre Commonwealth (v roku 1660 vyšla Rýchla a ľahká cesta ako zriadiť slobodnú republiku a jej prednosti v porovnaní s ťažkosťami a nebezpečenstvami spojenými s obnovou kráľovstva v tomto národe; The Ready and Easy Way to Establish a Free Commonwealth, and the Excellence of Readmitting Kingship in this Nation), ale Andrew a niektorí ďalší ľudia, ktorý mali vplyv, sa za neho prihovorili. Novokorunovaný kráľ sa teda rozhodol, že ušetrí starého a slepého básnika, čo malo pôsobiť ako veľkolepé a veľkodušné gesto./15

Po tretí krát sa oženil v roku 1663 s Elizabethou Minshullovou, mladšou o tridsať rokov s ktorou sa presťahoval do Artillery Walk (pri Bunhill Fields). Po vyčíňaní Londýnskeho požiaru a pred morom sa uchýlil do domčeka v Chalfont St. Giles. V roku 1667 publikoval Stratený raj, čo bolo jeho jediné dielo, ktoré dosiahlo obrovskú popularitu ešte za jeho života.

Stratený raj naznačuje už svojim titulom a úvodným veršom hlavnú tému: neposlušnosť prvých ľudí a ich vyhnanie z raja, spojené s odporom časti anjelov a vznikom protikladu raja – pekelného Pandemonia. Hlavným prameňom bola Miltonovi samozrejme Biblia , pojatá však úplne originálne. Pôvodné rozvrhnutie Strateného raja bolo do desiatich kníh. Sám Miltonton to zmenil na dvanásť kníh v roku 1674,v tom istom roku ako zomrel. /16

Druhým Miltonovým eposom, alebo skôr epyllionom (malým eposom), bol Raj znovunadobudnutý (Paradice Regained), ktorý bol rozvrhnutý do štyroch kníh. Vznikol ako bezprostredné dovŕšenie hlavného eposu.. John Milton strávil veľa svojho zostávajúceho času práve dokončením tohto rukopisu, ktorý bol uverejnený v roku 1971./17

Jeho posledné roky na tomto svete, mal presne zorganizované úžasným denným harmonogramom. Vstal o štvrtej ráno každý deň, jeho asistent ( už ním nebol Andrew, ale niekto iný) mu čítal z Biblie, samozrejme v hebrejčine. Potom bol čas meditácie, po ktorom o siedmej ráno nasledovalo čítanie a písanie, samozrejme s pomocou jeho pravej ruky. Po večeri sa vždy prechádzal niekoľko hodín po záhrade a o ôsmej večer nasledovalo buď čítanie poézie, alebo hranie na organ. O deviatej išiel spať, aby bol pripravený na ďalší nový deň./18

Po preštudovaní všetkej dostupnej literatúry mi nezostáva nič iné, ako obdivovať tohto vynikajúceho anglického spisovateľa, za jeho odvahu postaviť sa vtedajším najvyšším autoritám a jeho úsiliu priniesť svojej generácii i generáciam po ňom slobodu. A to slobodu prejavu v tlači. Hoci on sám bol tohto iniciátorom a zástancom, nesúhlasil s tým, aby boli uverejňované nesprávne a zavádzajúce informácie.

Tohto si bohužiaľ nie sú vedomí ani dnešný novinári. Každý sa snaží uloviť nejaký veľký článok a vôbec mu nevadí, že pri svojom kariérnom postupe používa nekalé praktiky. Preto som toho názoru, že by sa každý jeden z nich mal zamyslieť, prečo publicistika vznikla, za akým účelom a za čo bojovali generácie pred nimi.