Georg Simon Ohm sa narodil 16. marca 1787 v Erlangene, v rodine zámočníckeho majstra. Matka mu predčasne zomrela. Otec aj napriek trvalej zaneprázdnenosti v dielni, sám študoval matematiku a fyziku z kníh a keď syn začal chodiť do gymnázia, vzbudil v ňom záujem o tieto vedy a poskytol mu prvé vedomosti.
Ako šestnásťročný začal Ohm študovať matematiku, fyziku a filozofiu na univerzite v Erlangene. Pre nedostatok finančných prostriedkov musel po roku štúdium prerušiť a hľadať si zamestnanie. Stal sa učiteľom matematiky v švajčiarskom Nidau a potom v Neuchateli. Až neskôr sa opäť vrátil do rodného Erlangenu, dokončil štúdiá a v roku 1813 získal doktorát. Začas ostal na univerzite ako súkromný docent, ale pre skromné materiálne podmienky musel opäť odísť a prijať miesto profesora fyziky a matematiky na reálnom gymnáziu v Bambergu. Odtiaľ v roku 1817 odišiel na gymnázium do Kolína nad Rýnom, kde vykonal svoje najdôležitejšie objavy.

Vo fyzikálnom kabinete, so skromnými a nedokonalými prístrojmi robil pokusy, ktorými si overoval všetko, čo bolo dovtedy známe o účinkoch elektrického prúdu. Pokusy sa komplikovali nestálosťou elektromotorického napätia a vnútorného odporu obyčajného Voltovho článku. Preto na radu Poggendorfa použil termoelektrický článok z bizmutového a medeného drôtu.
Tento zdroj elektrického prúdu mal stále elektromotorické napätie, a tak Ohm mohol spoľahlivo skúmať vplyv odporu rôznych vodičov na prúd.
Výsledky výskumov uverejňoval napred iba v krátkych správach.

Jeho najdôležitejší objav, podľa ktorého je elektrický prúd priamo úmerný elektromotorickému napätiu a nepriamo úmerný veličine, ktorá závisí od rozmerov a od charakteru vodiča, nazvali neskôr Ohmovým zákonom. Tento objav po prvý raz uverejnil v roku 1826 v práci ,,Určenie zákona, podľa ktorého kovy vedú elektrinu". O rok neskôr svoj zákon teoreticky odôvodnil v rozsiahlejšej monografii ,,Galvanický okruh spracovaný matematicky".
Ohmov zákon sa stretol s nedôverou a ostrou kritikou. Viacerí fyzici po dlhý čas nedokázali správne oceniť tento objav. Ohma ignorovanie výsledkov jeho práce, ako aj nedobré materiálne podmienky, roztrpčovali. Túžil dostať sa späť na univerzitu, podarilo sa mu však získať iba miesto profesora fyziky na polytechnike v Norimbergu, kde od roku 1833 strávil šestnásť rokov.

Vo svojich prácach Ohm okrem iného dokázal, že elektrický odpor je priamo úmerný dĺžke vodiča a nepriamo úmerný jeho priečnemu prierezu a mernej vodivosti
Ďalej, že pri ustálenom prúde sa náboj pohybuje celým prierezom vodiča a nielen na povrchu.
Neskôr sa Ohm zameral na výskum akustických a optických javov. V tom čase však už fyzici ohodnotili veľký význam Ohmovho zákona pre elektrinu. Ohmove práce uznali a stali sa východiskom pre ďalšie bádania v elektrodynamike.

V roku 1841 Londýnska kráľovská spoločnosť vyznamenala Ohma Copleyovou medailou. V roku 1849 sa mu konečne vyplnilo dávne želanie, keď ho povolali za profesora fyziky na univerzitu do Mníchova. Ohm pôsobil na univerzite pomerne krátko, sotva päť rokov. 7. júla 1854 po krátkej chorobe zomrel. Nebol ženatý a celý život prežil v skromných pomeroch.