ADOLF ZIKA - PROFIL

Kariéra Adolfa Ziku začala na úplne inom poli než fotografickom. Od desiatich rokov v jeho živote hrali významnú rolu štyri magické písmenká - JUDO. Tento šport mu celkom učaroval a podľa jeho vlastných slov, keby sa ho niekto ešte v osemnástich opýtal na budúcnosť, odpoveď by mala stále a len štyri písmená. Ako člen Strediska vrcholového športu Praha si počas svojej kariéry na hruď pritláčal medaily z medzinárodných sútaží, ale aj z domácich majstrovstiev a v roku 1989 aj tú nejcennejšiu. Tento šport preňho znamenal jasnú budúcnosť. Nadmiera nadšenia sa mu však v roku 1990 stala osudnou, keď celkom sám a na vlastnú päsť odcestoval kurióznym spôsobom cez celé Rusko na Judo universitu do japonskej Katsury, aby po svojom návrate so svojim športom zo dňa na deň prestal. Pravé dôvody možno zostali niekde na ceste medzi Tokiom a Prahou. Z Prahy sa vrátil do rodných Prachatíc.

Začalo sa písať druhé obdobie jeho života, ktoré sa tomu predchádzajúcemu podobá snáď len v množstve vynaloženej energie. Učarovala mu hudba, gitara, umenie, ale aj cigarety, alkohol a všetko čo bolo s bohémským životom spojené. Možno logický postup mladého človeka, který dovtedy poznal len trojfázové tréningy šesťkrát do týždňa. Ako už bolo pre jeho osobu typické, zo svojho nasadenia nezľavil ani trochu, len ho preniesol do inej "stratosféry". Do roku deväťdesiatštyri stačil nahrať platňu, videoklip, zložiť piesne pre ostatné kapely a jednotlivcov, usporiadať niekoľko veľkých koncertov pod šírym nebom, napísať zbierku básní, kúpiť a zasa predať niekoľko amerických krížníkov ciest zo šesťdesiatych rokov, odsťahovať sa na dedinu, žiť bez ľudí a zasa sa ku všetkému vrátiť. To všetko dovtedy, než sa naposledy ocitol v nemocnici s dlho nevysvetliteľným množstvom chorôb. Výsledok bol jediný, totálna strata imunity a začiatok dlhodobého externého liečenia.

Polovica roku deväťdesiatštyri sa dá považovať za medzník v ceste za hľadaním jeho nového "športu". Do ruky sa mu dostal fotoaparát a od toho dňa sa ho už nezbavil. Behom niekoľkých málo dní si uvedomil, že našiel to, čo preňho znamenal šport. Asi to tak malo byť. Výpočet udalostí v jeho živote za tak krátke obdobie je totiž miestami k neuvereniu.

Čo asi tak treba dodať k faktu, že po roku známosti s odborom fotografia získal najväčšie ocenenie aké v Českej Republike profesionálny fotograf môže získať. Z rúk vtedajšieho ministra kultury Pavla Tigrida prebral v novembri 1995 prvú cenu v súťaži viac než tristo profesionálnych fotografov Czech Press Photo 95. A to hneď za najobsadzovanejšiu kategóriu Šport séria. Nasledoval grant vo forme materiálu od firmy Konica. Víťazná séria fotografií bola publikovaná v odborných časopisoch niekoľkých krajín Európy. Ako voľný fotograf sa okamžite usadil v reklame a módnej fotografii, kde začal zbierať skúsenosti takým spôsobom, ako keby už nikdy nemal prísť ďalší deň. Osemnásťhodinový pracovný deň nebol preňho v tom čase výnimkou. Jediné, čo ho trápilo, bolo jeho fotografické zameranie. Aj napriek tomu, že sa hneď od začiatku zaradil medzi nejlepších reportážnych fotografov tejto krajiny, lákala ho móda. Chcel dostať reportáž, náhodu a pohyb do módnych fotografií a hneď od samého začiatku sa mu to bohato vyplácalo. Na konci roku 1996 sa so všetkou drzosťou prihlásil do konkurzu módnej firmy Pietro Filipi, ktorá v tom čase hľadala stálého fotografa. Medzi zvučnými menami fotografov si ho vybrala šéfka reklamy a propagácie Klára Tománková (neskôr hlavná produkčná časopisu ELLE). Sám hovorí, že táto žena ho objavila ako módneho fotografa.

Rok 1997 bol pre tohoto mladého fotografa asi rokom nejdôležitejším. Vo svojom rodnom meste úplnou náhodou stretol nemeckého reklamného fotografa českého pôvodu, Paula Stephana Vierova. Z hodiny rozhovoru sa vykľulo priateľstvo a dôležité obdobie v jeho fotografickom vývoji . Vďaka jemu začal fotografovať rutinné, ale veľmi dôležité technické fotografie pre nemeckú cestovnú kanceláriu a jeho cesty do Kolína nad Rýnom a krátka doba strávená s týmto fotografom boli zlomom v pohľade na techniku a základy profesionálnej fotografie. Adolf Zika se učil dvakrát rýchlejšie, než by ktokoľvek čakal a nie je tajomstvom, že na reklamnej a módnej fotografii se dajú zarobiť slušné peniaze..., a preto ich priateľstvo ochladlo spolu s narastajúcim úspechom mladého fotografa . "Nikdy som sa nedozvedel, prečo sme spolu prestali komunikovať, ale Paul bol ďalší človek, bez ktorého by som ja ako fotograf nebol. Je totiž veľmi ťažké pozerať sa na to, ako sa z učňa stává profesionál a prerastá majstrovi cez hlavu so všetkým luxusom, ktorý k životu fotografa patrí. Pochopil som to až dnes“.