Ľudovít XIV. sa narodil v dobe, keď Francúzsko ako najväčšia európska mocnosť preberala miesto po dosiaľ najmocnejšom Španielsku. To Ľudovítovi pomohlo, aby sa stal najväčším a najobdivovanejším vladárom svojej doby. Na trón nastúpil v roku 1643 ako štvorročný, pár dní pred tým ako francúzska armáda porazila kedysi neporaziteľných Španielov v Rocroi. V roku 1648 skončila veľkým francúzskym úspechom tridsaťročná vojna, ale vojna so Španielskom pokračovala. „Štát som ja“
V období rokov 1648 – 1653 otriasla Francúzskom rada obšianskych vojen. Ich príčina bola zloba šľachty i ďalších skupín namierenej proti centralizovanej monarchii, ktorá im zobrala väčšinu ich moci. Behom tohto obtiažného obdobia bol mladý Ľudovít často vydaný na milosť a nemilosť šľachtickým svárom a vyrastal v presvedčení, že sa stane skutočným vladárom a pánom štátu. Neskôr rozprával „Štát som ja“.
Ľudovítov najdôležitejší minister kardinál Mazarin konečne porazil povstania a pokračoval vo víťaznom velení Francúzska vo vojne proti Španielsku. Mazarin zomrel v roku 1661, ale Ľudovít na jeho miesto nikoho nemenoval. Kráľ sa stal svojím vlastným prvým ministrom a sám si rozhodoval o najvýznamnejších udalostiach zahraničnej politiky. A naviac vládol i veľkému obdobiu umenia a literatúry, keď väčšina vzniknutých umeleckých diel oslavovala Ľudovítovu veľkosť a jeho božskú podobu kráľa Slnko. Jedným z najúžasnejších činov Ľudovíta XIV., ktorým vzbudil obdiv svojích súčastníkov, bola stavba obrovského paláca vo Versailles, kam Ľudovít presťahoval celý kráľovský dvor. Ľudovít tu vládol v okázalej nádhere vytvorenej k tomu, aby zdôraznila jeho veľkosť. Ale Versailles dobré poslúžilo i na politické účely. Zámok stál vtedy ďaleko od Paríža, takže Parížania už nikdy nemohli kráľa desiť, ako tomu bolo počas občianskych vojen. A pretože priviedol významných šľachticov k dvoru a povzbudzoval ich v tom, aby súťažili o jeho pozornosť a priazeň, mal ich Ľudovít stále na očiach a odvracal ich od politických ambícií. Ako rástla Ľudovítova prestíž, stával sa versaillský zámok vzorom k výstavbe podobných palácov – samozrejme v menšom merítku. Takmer po celej Európe a vyššia spoločnosť sa vo väčšine zemí odlišovala tým, že používala francúzštinu a preferovala francúzsku kultúru.
Ľudovítove vojny
Aj keď mal Ľudovít v rukách neobmedzenú moc, vybral si ksebe schopných ministrov. Jean – Baptiste Colbert dal do poriadku stav kráľovskej pokladnice, vehementne presadzoval zavedenie nových priemyselných odborov a propagoval merkantilizmus (čo najviac tovaru vyvážať a čo navia privážať – na privážaný tovar sa dalo veľké clo). Bol to práve on, kto postavil Francúzsku neporaziteľné loďstvo. Colbert svojou činnosťou podporoval Ľudvíkové vojenské dobrodružstvá, aj keď z dlhodobého hľadiska nemohol ani on kryť všetky obrovské výdaje. V tomto slúžil Ľudovítovi vynikajúci minister vojny Louvois spoločne so skvelými generálmi. Mnohé z Ľudovítových vojen boli dôsledkom komplikovaných právnych nárokov a boli podporované francúzskou armádou. Takzvaná devolučná vojna vypukla kvôli nároku na španielske Holandsko, o ktoré si nárokoval menom svojej španielskej manželky. Trojaliancia Anglicko, Holandsko a Švédsko jeho úspechy predsalen trochu pribrzdila, ale Ľudovít získal Lille, Tournai a ďaľšie kľúčové hraničné mestá. V roku 1672 sa pomstil Holandsku tým, že prezieravo podplatil jeho partnerov a aliancii. Ostatné mocnosti prešli na stranu Holanďanov, a keď bol v roku 1678 uzavretý mier, najviac tým zase utrpelo Španielsko. Francúzsko získalo časť Flanderska a FrancheComté na východnej hranici a ďalšie územia v Holandsku. V ďalšej fáze obrátil Ľudovít svoju pozornosť na Nemecko, zriadil francúzske súdy, ktorým predniesol svoje nároky a vynútil si na nich konečné verdikty, ktoré boli úplne pochopiteľne v plne v jeho prospech. Tak boli do Francúzska začlenené mestá ako Strassburg, Mety (Metz) a ďalšie hraničné mestá. Na vrchole moci
Po ďalšom vojenskom ťažení v španielskom Holandsku dosiahol Ľudovít XIV. vrchol svojej moci. Jeho politická agresia bola táká silná, až sa zdalo, že ostatné európske štáty nie sú schopné sa proti nej postaviť. Ničmenej postupne ich k sebe začal navzájom priputávať strach z Francúzska. A Ľudovítova náboženská politika upevnila postoj protestantských mocností. Pravdepodobne pod vplyvom svojej druhej zbožnej manželky pani de Maintenon (Prvá bola španielka Mária Terézia, dcéra Filipa IV španielského). Najprv kruto potlačil hugenotov (francúzski protestanti)a nakoniec podpísal zrušenie takzvaného nantského ediktu, ktorým im bola zaručená tolerancia vyznania. Mnohí z nich boli donútení konvertovať ku katolizmu, ale o mnoho viac ich utieklo zo zeme. A pretože hugenoti boli značne podnikaví, hospodárske straty, ktoré Francúzsko ich odchodom utrpelo boli veľké. V roku 1688 Ľudovítove vojská vtrhli do palatinátu v Nemecku. Ale potom sa zreformovala európska aliancia, aby spoločnými silami čelila francúzskej rozpínavosti.
Vo vojne s augsburskou ligou (Anglicko, nemecké zeme, Holandsko, Španielsko, švédsko)v rokoch 1689 – 1697 prekázala francúzska armáda svoje kvality, ale osem rokov bojov neprinieslo žiadny zreteľný výsledok a Francúzsko týmyto bojmi značne utrpelo.
Dokonca ešte hrôzostrašnejší konflikt prepukol behom ďalších štyroch rokov. Dlho očakávaná smrť španielského kráľa Karola II., spôsobila, že si na trón robili najväčšie nároky rakúski Habsburgovci a Bourboni (Ľudovítova dynastia). Skoršie dohody o rozdelení Španielska boli porušené a Ľudovít sa rozhodol, že podstúpi riziko a príjme španielske dedičstvo pre svojho vnuka Filipa z Anjou. Výsledkom bolo vytvorenie ďalšej európskej koalície a vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714). Tentokrát utrpelo Francúzsko niekoľko zdrcujúcich porážok a dostalo sa takmer do situácie, kde by bola úplne porazené. Tu Francúzsku pomohlo Anglicko s podmienkou, že Španielsko nebude nikdy pripojené k Francúzsku. Nakoniec však rozpory medzi spojencami viedli k uzavreniu dohody, podľa ktorej sa Filip stal kráľom Španielska, aj keď španielske državy v Európe prešli na rakúskych Habsburgovcoch. Cena bola vysoká, pretože vojna Francúzsko vyčerpala a objavil sa mocný konkurent – Británia. Avšak Ľudovíta všetko, čo nasledovalo, už nezaujímalo. Kráľ Slnko zomrel v roku 1715 vo veku 76 rokov.
Kľučové dátumy
1643Korunovácia Ľudovíta XIV.
1648Koniec tridsaťročnej vojny
1659Koniec vojny francúzsko – španielskej
1667 – 1668Tzv. devolučná vojna
1673 – 1678Vojna proti Holanďanom
1681Ľudovít sa sťahuje s dvorom do Versailles
1685Zrušenie ediktu nantského
1688Francúzska invázia do palatinátu
1689 – 1697Vojna s Augsburskou ligou
1701 – 1714Vojna o španielske dedičstvo
1715Smrť Ľudovíta XIV
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie