Dieťa, ani pri nesmiernej starostlivosti, nemohlo byť vždy ustrážené a nie raz sa stalo, že život cároviča visel iba na vlásku. Preto kráľovná využila služby každého, kto mohol jej malému Aľošovi, čo i len trošku zmierniť bolesť alebo inak pomôcť.Tak jedného dňa na odporúčanie veľkokňažnej Anastázie, zastal pri lôžku chorého cároviča Grigorij Rasputin, ktorý si v hlavnom meste za krátky čas získal povesť zbožného človeka, „starca“, ku ktorému sa možno utiekať a zveriť so svojimi starosťami, trápeniami, hovoriť mu o svojich hriechoch a dostať radu, či poučenie.A čo to boli za slová, ktoré otvorili Rasputinovi brány do Alexandrovského paláca? „Povedzte cárovnej, aby už neplakala, ja jej chlapca vyliečim!“Keď sa Rasputin zjavil prvýkrát v Zimnom paláci, chlapec práve silno krvácal a doktori si nevedeli rady. Rasputin položil ruky na chlapcovo čelo, modlil sa za neho a rozprával nekonečnú sibírsku rozprávku o hrbatých koňoch a beznohých jazdcoch. Chlapec sa po chvíli začal s Rasputinom rozprávať, bolesti a opuchy ustúpili. Vždy, keď u cároviča nastalo vnútorné krvácanie, zavolali k nemu Rasputina. Intímne styky Alexandry Fiodorovny s temperamentným svätým mužom boli pravým dôvodom, prečo urodzená dáma na slovo počúvala primitívneho mužíka, ba že sa Rasputinovi podarilo zviesť dokonca i cárove dcéry. Čoskoro vďačná a poverčivá cárovná Alexandra vydala nariadenie, ktoré mu umožňovalo slobodný prístup ku dvoru. Mučivá bolesť, ktorá prenasledovala malého pacienta pominula a krvácanie sa zastavilo.

Pre cárovnú to bol zázrak a človek, ktorý bol jeho tvorcom bol pre ňu požehnaním.Od toho dňa bol osud dynastie Romanovcov bezprostredne spätý s týmto šarlatánom.A nie len osud kráľovskej rodiny,ale aj osud celého Ruska.Rasputin sa stal kráľovniným dôverníkom. A cárovná bola ženou, ktorá mala veľký vplyv na svojho manžela, a tým pádom aj na dianie v Rusi. Už v prvých mesiacoch po vypuknutí prvej svetovej vojny sa cárovná usilovala zapojiť Rasputina nepriamo aj do riešenia závažných štátnických, vojenských a hospodárskych problémov. Pokladala ho za bohom poslaného radcu a „priateľa“. Týmto posledným titulom ho označovala aj v korešpodencii s mužom. Naivne si predstavovala, že otec Grigorij, ako mužík preklenie obrovskú priepasť medzi panovníkom a ľudom, ktorá sa následkami vojny ešte väčšmi prehĺbila. Jeho drsné spôsoby oceňovala ako úprimnosť, spontánnosť sa zaprisahávala manžela, ktorý nebol vždy nadšený Rasputinovými radami, aby ho počúval, argumentujúc, že tohto človeka im poslal boh.

„Ver iba otcovi Grigorijovi! Buď pevný a spoľahni sa na radu nášho priateľa!“ „Daj sa viesť Bohom a otcom Grigorijom“- to sú výzvy, ktorými sa hmýri kráľovnina korešpondencia s mužom z vojny. Alexandra dokonca verila, že jej svätec ovláda prírodné sily. Na jeseň roku 1915 ho vážne požiadala, aby modlitbami odstránil hmly, ktoré ruským vojskám bránili rozvinúť vojenské akcie. Rasputin to prisľúbil.
Vplyv Rasputina na cára cez cárovnu
Cár sa napokon dostal pod vplyv hysterickej, bigotnej ženy. Prostredníctvom Alexandry sa onedlho aj hlúpy cár Mikuláš II. začal spoliehať na Rasputina a radil sa s ním o štátnych záležitostiach.

Rasputin rýchlo zmenil kráľovskú náklonnosť na výnosný podnik a otvoril si v Sankt Peterburgu "vykupiteľské centrum", kde dostával lukratívne žiadosti o politickú priazeň. Jeho súkromné komnaty boli vždy plné žien zo všetkých vrstiev, ale Rasputin dával prednosť aristokratkám. Manželia cudzoložných dám sa skoro dočkali lepšieho miesta, dôstojníci boli na Rasputinov príhovor povyšovaní, dosadzoval a zosadzoval ministrov a generálov, ako sa mu zachcelo. Cár ho slepo počúval. Občas nejaká žena obvinila Rasputina zo znásilnenia, ale tajná polícia takéto výroky ignorovala, pretože cárovná nezniesla kritiku na záchrancu jej syna.
Cár sa obaval o ženiné zdravie. Nervové záchvaty, ktoré sa oficiálne označovali ako záchvaty srdcovej slabosti sa opakovali. Najbližší spolupracovníci Mikuláša II., členovia vlády a vysokí štátni úradníci sa báli odmietať desiatky prosebníkov, ktorí prichádzali k nim s povestnými odporúčajúcimi lístočkami od Rasputina.

Ten sa nepridržiaval rád svojich manipulátorov z radov petrohradskej aristokracie, ale zastával triezve názory, v podstate zhodné s túžbami mnohých jeho krajanov.V tomto období mal už Rasputin takú moc, že zasahoval priamo do vojnových akcií, do priebehu ofenzív! Občas však svojim stanoviskom nahrával aj druhej strane, a preto sa po Petrohrade klebetilo o jeho spojení s nemeckým generálnym štábom. Skutočne vystríhal pred haličskou ofenzívou, predpovedal, že sa skončí neúspechom. O to väčšmi si znepriatelil generála Alexejeva, náčelníka generálneho štábu, ktorý musel poslúchnuť kráľov rozkaz na zastavenie skvele sa rozvíjajúcej ofenzívy v Haliči. Netušil, že sa cár sa so všetkým, o čom sa v Mogiľove radí, zdôveruje v listoch svojej žene, a to nielen s vyslovene vojenskými problémami. Napĺňa ich aj svojskými informáciami o ľuďoch, ktorí ho obklopujú. Takisto Rasputinov názor na Brusilovu ofenzívu sa odrazil v liste cárovnej manželovi: „Náš priateľ je celý bez seba, že Brusilov nerešpektoval Tvoj rozkaz a nezastavil postup vojsk! Zasa tie zbytočné straty.“

Rasputin sa zaslúžil aj o to, aby Mikuláš odvolal veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča z funkcie hlavného veliteľa vojsk. Nikolaj dávno túžil po vojnovom konflikte, vedel, že je jediným kanditátom na funkciu hlavného veliteľa ruských vojsk a bude môcť konečne predviesť svoje vodcovské schopnosti. Mikuláš ho naozaj vymenoval do tejto funkcie aj, keď kolovali chýry, že strýko smeruje ešte vyššie, po tróne.
Celá táto temná kariéra pologramotného mužíka zo Sibíri, zasahujúceho do osudu veľkej ríše, vyvrcholila v decembri roku 1916, keď Rusko stálo na pokraji zrútenia a túto pravdu pochopili i najvyššie dvorné kruhy, ktoré boli presvedčené o tom, že vinníkom tejto skazy je práve Rasputin.Verilo sa, že keď bude cár zbavený zlého vplyvu Rasputina, situácia sa zmení.