Po tomto neustálom postupe sa Che rozhodol zaútočiť na mesto Santa Clara. Toto 150-tisícove mesto sa stalo svedkom najväčšej bitky tejto vojny. V hlavných kasárňach bolo umiestnených 2500 mužov a 10 tankov, ďalších 1000 mužov operovalo na okrajoch mesta. Guevara mal k dispozícii iba 300 vyčerpaných bojovníkov. Na pomoc Santa Clare vyslal Batista obrnený vlak so 400 vojakmi.41 Che pochopil, že podstatou bitky bude jeho zastavenie. Povstalcom sa podarilo vlak vykoľajiť ešte pred jeho vjazdom do kasární. Vlak predstavoval obrovskú korisť a Guevarova skupina sa tým pádom stala najväčšou palebnou silou na ostrove. Pri bojoch padlo len šesť partizánov, zatiaľ čo armáda stratila 300 mužov.

Na Nový rok 1959 Batista utiekol z Kuby. Boje vojska v Santa Clare boli už zbytočné a posádka kapitulovala. V Havane zatiaľ prevzala moc junta vedená generálom Cantillom.42 Fidel okamžite prikázal Guevarovi a Cienfuegosovi, aby pochodovali na Havanu. Revolúcia triumfovala a úloha Che pri jej triumfe bola určite rozhodujúca.

CHE A POLITIKA

Che a Camilo vstúpili do Havany bez boja 2. januára 1959. Zatiaľ čo Camilo prevzal velenie nad Havanou, Che odletel do Santiaga, ktoré bolo práve dobyté Fidelom a jeho bratom, aby sa zúčastnil jeho víťaznej cesty ostrovom. Do Havany dorazili 7. januára. Che sa nasťahoval do pevnosti La Cabaňa spolu so svojou budúcou manželkou Aleidou Marchovou. Krátko na to za ním priletela jeho rodina z Buenos Aires a taktiež Hilda Gadeová, s ktorou sa v máji 1959 rozviedol.
Počiatočné mesiace v La Cabaňe trávil Che dohliadaním na popravy Batistových spolupracovníkov. Názory na počet ľudí popravených na Guevarov príkaz sa líšia.43 Tesne pred jeho prvou zahraničnou cestou stratil právomoc popravovať nepriateľov revolúcie.

Po tom ako Che v polovici roka navštívil Egypt, Japonsko, Indiu, Pakistan, Sudán a Juhosláviu, vrátil sa v jeseni na Kubu. Krátko pôsobil na priemyselnom oddelení Inštitútu pre pozemkovú reformu (INRA), až pokým ho vláda nevymenovala za riaditeľa Národnej banky. Ku Castrovmu rozhodnutiu menovať Che riaditeľom sa viaže historka, že keď sa Castro na porade spýtal kto je ekonóm (španielsky economista), tak Che odpovedal, že on; neskôr však vysvetlil, že počul komunista.44 Pravým dôvodom však bolo to, že na Kube panoval akútny nedostatok „mozgov“ a tak sa museli využiť všetky zdroje, ktoré boli k dispozícii.45 Che riadil Národnú banku 14 mesiacov. Počas tohoto obdobia si upevnil ďalší zo svojich podstatných povahových rysov – aroganciu. Tá dosiahla svoj vrchol vydaním kubánskych bankoviek s podpisom „Che“. Taktiež sa neformálne obliekal, návštevy prijímal v špinavej a roztrhanej uniforme a často aj s nohami na stole. S podriadenými udržiaval vzťahy založené na rovnosti a kamarátstve.

Che však nevenoval svoj čas len banke. V tej dobe zahájil koncepciu dobrovoľnej práce a vydal svoju knihu Partizánska vojna.
Akcie dobrovoľnej práce začali na Kube 23. novembra 1959 v Ciudad Escolar Camilo Cienfuegos. Niekoľko mesiacov tam chodieval každú nedeľu pracovať spolu asi so sto vojakmi Povstaleckej armády. Taktiež chodil sekať cukrovú trstinu, pracovať do tovární a vykladať lode zo socialistických krajín. Videl v tom spôsob jako naučiť ľudí revolučnému súťaženiu. Dobrovoľná práca sa čoskoro stala módou na celom ostrove.
Vo svojom najslávnejšom spise – Partizánska vojna – sa Che pokúsil vylíčiť návod oslobodzovacieho boja v Latinskej Amerike na kubánskom príklade. V diele popisuje formy boja, taktiku a stratégiu vojny, organizáciu partizánskeho vojska a organizáciu mestských buniek odboja.46

Guevarov presun z Národnej banky na ministerstvo priemyslu prebehol skoro súčasne s najväčším víťazstvom revolúcie – porážkou vylodenia kubánskych kontrarevolucionárov v Zátoke svíň. V dňoch 17.-21. apríla 1961 dokázala malá armáda a veľká milícia, majstrovsky riadená Fidelom Castrom poraziť výsadok kubánskych kontrarevolucionárov zosnovaný v Bielom dome. Bola to dokonalá porážka Kennedyho administratívy, ktorá vlastne túto úlohu zdedila po tej predchádzajúcej. Kennedy dokonca ignoroval aj protest veliteľa pechoty Spojených štátov generála Davida Shoupa, ktorý na jednom zasadnutí urobil na mape Kuby červenú bodku a povedal: „To páni, predstavuje veľkosť ostrova Tarawa a stálo nás to tri dni a 18000 námorníkov, kým sme ho dobyli.“47 Úloha Che v tejto akcii však nebola veľká. Počas vylodenia bol veliteľom provincie Pinar del Rio a do bojov priamo nezasiahol.48

Zátoka svíň bola veľkým víťazstvom vojenského génia Fidela Castra, ktorý dokonca sám pálil z tanku po vyloďovacích člnoch. Kubáncom sa podarilo zajať 1200 kontrarevolucionárov, ktorých potom s USA vymenili za potraviny a lieky v hodnote dvoch miliónov dolárov. Neskôr na konferencii v Punta del Este Che Guevara poďakoval Kennedyho vyslancovi za toto fiasko so značnou dávkou irónie: „Vďaka vám sme boli schopní upevniť revolúciu v mimoriadne ťažkej dobe.“49
Tak ako v Národnej banke, ani na ministerstve priemyslu nezažil Guevara veľa ekonomických, alebo politických výhier. To v ňom znova začalo prebúdzať jeho cestovateľskú vášeň, ku ktorej sa neskôr pripojil aj sen o vývoze revolúcie do celej Latinskej Ameriky.

Jedinou významnejšou politickou udalosťou, a v tomto prípade až veľmi úspešnou, bola jeho účasť na konferencii Medziamerickej hospodárskej a sociálnej rady (MHSR), ktorá sa konala v uruguajskom kúpeľnom meste Punta del Este. Konferencia začala 5. augusta 1961. Po úvodných prejavoch predstaviteľov niekoľkých latinskoamerických krajín, vystúpil s prejavom minister financií USA Dillon, ktorý v rámci Spojenectva pre pokrok prisľúbil 20 miliárd dolárov krajinám Latinskej Ameriky. Vyvrcholením konferencie sa však stal Guevarov prejav, ktorý predniesol 8. augusta.50 Jeho reč sa týkala niekoľkých dôležitých tém. Hlavne pripomenul ostatným latinskoamerickým krajinám, že môžu byť vďačné kubánskej revolúcii za všetku pomoc, ktorú možno dostanú od Spojených štátov. Taktiež sa vyjadril, že sú ochotný rokovať s USA avšak za rovnocenných podmienok. Nakoniec pravdivo odhalil, že Kongres, namiesto Dillonom sľúbených 20 miliárd, schválil iba 500 miliónov dolárov. Taktiež upozornil, že v rámci svojho plánu „pomoci“ pripravujú v Bielom dome spiknutie proti krajinám Latinskej Ameriky. Ako príklad uviedol 5. bod Kennedyho plánu, podľa ktorého má byť na podporu Spojenectva pre pokrok usmerňované verejné zmýšľanie, kultúrny život a korumpované odborové organizácie. Che tento bod nazval snahou o „vytvorenie spoločného trhu na kultúru a ochočenie myšlienok“.51 Nakoniec sa podľa novinárov stal Guevara hviezdou konferencie, a tým len podtrhol svoj, hoc ojedinelý, ale predsa len veľký politický úspech.

Po štyroch rokoch nudy strávených v ministerstvom kresle sa znova ozvalo comandanteho bojové svedomie. Po častých návštevách v Afrike a potom ako si proti sebe poštval ZSSR.52 Che proste nebol politik. Bol to neustále prelietavý cestovateľ a hlavne revolucionár, ktorý veril v niečo ušľachtilé.
Nakoniec si za svoje partizánske pôsobisko vybral Kongo. Ako vždy mal naponáhlo a celý proces výberu, výcviku a dopravy trval len niekoľko mesiacov. 2. apríla 1965 odletel Che z Havany do Afriky. Skoro všetci z jeho 130-členného mužstva boli černosi.53 Che však prišiel do krajiny, v ktorej už revolúcia stratila svoj pôvodný cieľ. Jednotlivý vodcovia už nebojovali proti koloniálnej nadvláde Belgicka, ale len pre svoj vlastný územný a finančný prospech. To Guevara bohužiaľ nevedel. Ako sa vyjadril Ahmed Ben Bella, bývalý alžírsky prezident a priateľ Che Guevaru: „Do Konga sme prišli príliš neskoro.“54
Misia Che v Kongu bola strašným neúspechom. Bol nútený odtiaľ utiecť zdrvený a porazený. Jeho prvé kroky viedli do Prahy, kde sa zdržal niekoľko mesiacov. Potom sa vrátil znova na Kubu, posadnutý myšlienkou novej vojny. Za svoj cieľ si vybral Bolíviu.

SMRŤ ERNESTA CHE GUEVARU

V marci 1966 bol do Bolívie vyslaný José Tamayo (Papi), ktorý začal pripravovať pôdu pre príchod comandante Guevaru. Obnovil svoje staré priateľstvá s bratmi Peredovými (Inti a Coco), El Lorom, Cambom a Ňatom. Veľa ukazovateľov stálo pri tomto výbere na Guevarovej strane. Zatiaľ čo začali prichádzať na Kubu Bolívijci aby sa cvičili pre partizánsky boj, skupina Kubáncov odišla do Bolívie doriešiť potrebné záležitosti.

Ako deň odchodu bol určený 15. október. Výcvikový tábor bol rozpustený a partizáni začali do Bolívie odchádzať rozličnými okľukami. Che tam dorazil s pasom na meno Adolfo Mena Gonzáles, ako špeciálny zmocnenec Organizácie amerických štátov. Skupina Kubáncov, ktorá už bola na mieste kúpila v okolí rieky Ňacahuasu farmu Calamina, ktorá sa mala stať základňou povstaleckého vojska. Che dorazil na farmu 7. novembra 1966. Poloha farmy nebola zlá, ale 3 km od nich býval miestny boháč menom Argaňaraz, ktorý bol pravdepodobne informátorom polície a podozrieval ich z výroby kokaínu.55 Postupne sa Che snažil vybudovať vonkajší tábor a sieť spojenia s mestom. Na farmu začali postupne prichádzať posily. Všetko plynulo bez komplikácií. Jediný problém spočíval v postoji Bolívijskej komunistickej strany. 31. decembra navštívil partizánsky tábor Mario Monje, jej generálny tajomník a požadoval, aby sa politické aj vojenské vedenie presunulo do jeho rúk, pokiaľ sa revolúcia bude realizovať na bolívijskej pôde.56 Otázku presunu vojenského velenia na Monjeho jednoznačne odmietol a hoci k politickému sa nevyjadril tak už roky pred tým požadoval, aby vojenské i politické velenie amerických povstaní bolo v rukách jednej osoby.57 Odmietnutie Monjeho návrhu sa nakoniec stalo Guevarovi osudné. Strana sa od neho nadobro odvrátila a to aj po Monjeho odstúpení.

Celý január sa skupina sústredila na vylepšenie tábora a príchod nových ľudí. Taktiež sa začali prípravy na cvičný 10-dňový pochod. Ako deň odchodu bol určený 1.február. Celá akcia však nakoniec skončila fiaskom. Síce sa im podarilo sčasti zmapovať terén, ale pôvodne krátky pochod sa pretiahol na šesť týždňov a bol plný komplikácií a útrap. Skupina sa musela predierať husto zalesneným terénom, cestu si presekávať mačetami, neustále trpeli nedostatkom jedla, lebo v riedko osídlenej oblasti ho bolo málo. K tomu sa pridali zdravotné ťažkosti spôsobené kliešťami, hmyzom (hlavne muchami „boro“, ktorá uštipnutím ukladá pod kožu larvy) a pojedaním konského mäsa. Taktiež došlo k dvom stratám, keď sa najprv utopil Benjamín58 a potom aj Carlos59 , obaja bolívijský nováčikovia bez toho, aby si čo i len raz vystrelili na nepriateľa.

20.marca sa skupina vrátila do tábora, kde sa už nachádzalo niekoľko nových bojovníkov a taktiež Régis Debray, Tania a Moisés Guevara, bannícky predák, ktorý viedol skupinu bolívijských partizánov. Práve z jeho skupiny, ešte pred návratom Che dezertovalo niekoľko ľudí a podali podrobné informácie polícii a vojsku.
23.marca 1967 začali bojové operácie. Hoci táto, ale i väčšina ďalších akcií priniesla málo početným a utrápeným partizánom úspech a rešpekt obyvateľstva, týmto dňom začala ich bolívijská anabáza. Nasledujúci polrok bol pre Che Guevaru možno najťažší v jeho krátkom živote. Z tábora odišli prakticky hneď po návrate z vyčerpávajúceho pochodu. Museli zo sebou vziať aj hostí, z ktorých nakoniec prežil iba Debray, ktorého 20.apríla zatkla polícia pri jeho riskantnom odchode.
Z hľadiska rozširovania politickej práce medzi ľuďmi neboli povstalci veľmi úspešní. Väčšina ľudí ich udávala alebo vôbec nespolupracovala. Na druhej strane ich vojenské akcie značne nabúrali morálku armády. Dôstojníci začali preháňať počet a celkovú pohyblivosť povstaleckého vojska.

Bolívijská vláda prikročila k cenzúre. Uvádzali sa väčšinou úplne alebo aspoň čiastočne klamlivé informácie, ktoré mali diverzný účel. Taktiež cielene neinformovala o prítomnosti Guevaru. To isté robila i vláda USA. Ako sa vyjadril Mario Monje v roku 1968: „…skutočnosť, že identita Che bola udržiavaná v tajnosti, ho možno chránila, ale zároveň zabraňovala bojovníkom pridávať sa k povstaniu, vedenému comandantem, ktorý už bol v celej Latinskej Amerike legendárny.“60
Pochod bol pre Guevaru doslova utrpením. Trápila ho astma, nedostatok vody, jedla a ľudí. Počas celej doby sa k nim nikto nepridal. Taktiež bol nútený rozdeliť jednotku. Druhý oddiel dostal na starosti Joaquín a mal zotrvať v oblasti, v ktorej sa rozdelili. Jednotka pod vedením Che sa vydala späť k jednému z táborov, aby zobrali lieky, zásoby jedla a zbrane na ďalší pochod, pri ktorom sa mali opäť stretnúť s druhou skupinou. Počas troch mesiacov, keď niekedy od seba boli len niekoľko desiatok metrov sa im stretnutie nepodarilo. Joaquín so svojimi ľuďmi sa medzitým vydal na sever a 31.augusta boli vo Vado del Yeso zlikvidovaní. Che, ktorý tomu nechcel veriť si o tom urobil 2. a 3.septembra zápis do denníka: „Rádio hlásilo nepríjemnú správu o zničení desaťčlennej skupiny, ktorú viedol Kubánec Joaquín v priestore Camiri. Správu hlásila stanica Hlas Ameriky, miestne stanice o tom mlčali…

Hlas Ameriky opäť informoval o bojoch partizánov s vojskom, tentoraz menoval Josého Carrillu ako jediného z desiatich mužov, čo zostali nažive. Kedže tento Carrillo je vlastne Paco, príslušník tylového oddielu a likvidačná akcia sa uskutočnila v Masicuri, všetko nasvedčuje, že je to iba novinárska kačica.61 Porážka Joaquína predznamenala aj koniec Che Guevaru. Ešte aj deň pred zatknutím si to však neuvedomoval ako to aj napísal do denníka: „Uplynulo jedenásť mesiacov od začatia partizánskej vojny, bez komplikácií idylicky.“62

Konečnou likvidáciou Guevarovej skupiny bol poverený špeciálny prápor bolívijskej armády zvaný „Monchego“, ktorý 26.septembra 1967 prišiel do Vallegrande.63 7.októbra sa Che usadil na dne rokliny Yuro, ale boli tam objavení miestnym roľníkom, ktorý ich v mesačnom svetle spoznal.64 Potom zburcoval miestnu vojenskú posádku pod velením kapitána Garyho Prada. Ten Guevaru obkľúčil a začala sa jeho posledná bitka. Časti povstalcov sa podarilo z obkľúčenia prebyť, ale Che bol ranený do nohy. Willy (Simón Cuba) sa ho preto pokúsil odniesť z bojiska, ale neúspešne.65 Po zajatí ho Prado okamžite spoznal. Spojil sa s plukovníkom Zentenom a vyslal kódovanú správu o jeho zajatí. Spolu s Willym bol potom Che dopravený do La Higuery, kde bol uveznený v miestnej škole a vypočutý.

Ráno 9.októbra priletel do La Higuery plukovník Zentena a kapitán CIA Felix Rodríguez, pôvodom Kubánec, ktorý poznal Guevaru osobne.66 Okolo poludnia Ernesta Guevaru popravili. Popravu vykonal poručík Mario Terán, pričom mu najprv rozstrieľal nohy a až potom ho zabil priamou strelou do srdca. Táto udalosť vyvolala nesmierne nadšenie hlavne v Bielom dome. Ešte 9.októbra zvolal Walt Rostow, poradca amerického prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti svojich spolupracovníkov a vyhlásil: „Páni! Mám pre vás veľmi dôležitú správu. Bolívijčania popravili Che. Predsa len toho hnusáka napokon dostali. Bol to posledný romantický revolucionár.“67

Ešte v deň popravy bolo Guevarovo telo prevezené do Vallegrande, kde bolo podrobené pitve a neskôr vystavené v práčovni kláštora Nuestra Seňora de Malta. Podvečer bolo jeho telo odvezené a vojaci ho pochovali na neznámom mieste. Ešte predtým mu boli amputované obe ruky, aby mali Bolívijčania dôkaz o jeho smrti v prípade, že by ju chcel Fidel Castro poprieť.
Až o 30 rokov neskôr našli kubánski archeológovia telo Ernesta Guevaru, mýtickej postavy revolúcie pochované ako telo prostého desperáda. Spolu s jeho rukami, naloženými vo formaldehyde bolo triumfálne privezené na Kubu a uložené v Panteóne revolucionárov v meste Santa Clara, ktoré Che pred rokmi dobyl a tak ukončil víťazné ťaženie kubánskej revolúcie.