ÚVOD
„Buď vítaná smrť nech nás prekvapíš kdekoľvek. Nech náš bojový výkrik doľahne k vnímavému duchu, nech sa iné ruky chopia našich vyrazených zbraní…“
Toto sú slová Ernesta Che Guevaru, argentínskeho lekára a revolucionára, človeka s obrovskou charizmou, ktorého myšlienky a život dodnes ovplyvňujú milióny ľudí na celom svete. Už za svojho života sa stal symbolom boja proti neprávosti, boja za lepší a krajší svet, boja proti agresii, boja slabých a utláčaných proti silným utlačovateľom, boja chudobných proti bohatým, ale hlavne boja za slobodu.
Che obetoval svoj život príliš skoro, ale nie zbytočne. Stal sa modlou pre mladých aj starých svojej, ale aj tej našej doby. Svojou mučeníckou smrťou sa zaradil medzi ďalšie významné osobnosti svojej doby, ako boli bratia Kennedyovci, Martin Luther King, Malcolm X, alebo rockové hviezdy Jimmy Hendrix, či Jim Morrison. On však tú svoju dobu symbolizuje najviac.

Pre svoju myšlienku veľkej revolúcie na celom latinskoamerickom kontinente opustil všetko čo mal – moc, slávu, rodinu a pohodlie a pred sebou bestarostný a možno aj dlhý život v ministerskom kresle. To všetko obetoval pre druhých ľudí, aby sa on sám postavil na piedestál hrdinov latinskoamerických dejín, akými boli Tupac Amaru, Manuela Beltránová, Tiradentes, Simón Bolívar, Maximo Goméz, José Márti, Emiliano Zapata či Pancho Villa, ktorým sa v Latinskej Amerike hovorí „libertadores“.

Literatúry, ktorá vyšla k životu Ernesta Guevaru je pomerne veľa, či už to sú práce, ktoré napísali historici alebo práce napísané jeho priateľmi, rodinou a spolubojovníkmi.1 Ďalej sú to jeho spisy, prejavy a denníky (tie si začal písať na svojej prvej ceste po Latinskej Amerike a neskôr tak činil pri každom svojom vojnovom ťažení).2 Pri svojej práci som však nemohol čerpať zo všetkých prác, ktoré boli o Che Guevarovi napísané. Prvým dôvodom bola jazyková bariéra, pretože väčšina prác bola napísaná v španielčine a druhým dôvodom bol nedostatok literatúry ako v knižniciach, tak celkovo aj na knižnom trhu.

Základom mojej práce sa tak stal najnovší životopis od amerického autora J. Castaňedu, ktorý som dopĺňal a porovnával so stručnou pácou R. Osaďana.3 Práce G. Borovika a D. Goriunova a L. Más Martina (autor bol spolubojovníkom Che Guevaru v Sierre Maestre a neskôr robil spojku medzi ním a Fidelom Castrom) slúžili len na porovnanie a menšie doplnenie údajov, ale v celku nemajú veľkú historickú hodnotu.4 Najlepším prameňom pri mojej práci boli knihy samotného Che Guevaru, či už Partizánska vojna alebo Bolívijský denník, z ktorých tá druhá je najcennejšia pre poznanie posledného roka jeho života.5 Z kvalitnejších historických prác som použil práce A.A. Kokošina a S.M. Rogova, B. Baďuru a V. Janáčka, K. Tarasova a R. Debraya, ktorá bola skôr akousi politickou schémou vedenia latinskoamerickej revolučnej politiky podľa Che Guevarovho vzoru.6 Pri práci som taktiež použil internetovú stránku www.marxists.org, s originálnymi zvukovými záznamami prejavov Ernesta Guevaru.

CHE A ARGENTÍNA

14. júna 1928 sa v treťom najväčšom argentínskom meste Rosario narodil prvý potomok Ernesta Guevaru Lyncha a Celie de la Serna – Ernesto. Z otcovej i matkinej strany mal malý Ernestito bohatý rodokmeň, pričom po oboch rodičoch zdedil modrú krv.
Praprastarý otec z otcovej strany Patrik Lynch zastával v polovici 18. st. funkciu guvernéra v Rio de la Plata. Jeho starý otec Enrique Lynch bol jednou z opôr argentínskej aristokracie na konci 19. st. Na druhej strane však jeho babička Ana Lynchová bola liberálkou a buričkou a stala sa jednou z najvýznamnejších postáv Ernestových mladých rokov.

Z matkinej strany jeho korene siahajú až ku generálovi José de la Serna e Hinojosa, poslednému peruánskemu vicekráľovi, ktorý viedol vojská španielskeho kráľa v bitke pri Ayacucha roku 1820, po ktorej bola zabezpečená nezávislosť Latinskej Ameriky.
Jeho matka však zdedila značný majetok a rodina z neho potom žila viac ako z nie veľmi úspešného podnikania jej hlavy. Jeho matka sa nakoniec stala najdôležitejšou osobou v jeho živote, až do roku 1955, keď v Mexiku stretol Fidela Castra.
Ernesto Guevara sa narodil v Rosariu len náhodou. Jeho rodičia sa tam presťahovali rok predtým, pretože jeho otec sa tam rozhodol pestovať maté (argentínsky zelený čaj). Krátko po narodení Ernestita sa rodina presťahovala späť do Buenos Aires, kde sa jeho otec stal spoločníkom krachujúcej firmy na stavbu lodí. Krátko na to 2. mája 1930 dostal Ernesto (ktorého prezývali Teté) svoj prvý astmatický záchvat.7 Takéto záchvaty ho budú prenasledovať po celý jeho život.
Kvôli chlapcovej chorobe putovala rodina ešte päť rokov, až sa nakoniec usadila v prímorskom letovisku Alta Gracia. Choroba mu taktiež neumožňovala navštevovať normálnu školu, a tak sa o jeho vzdelanie starala matka. Toto domáce vyučovanie mu vštiepilo celoživotnú lásku ku knihám.

Obrovský vplyv mala na malého Ernesta španielska občianska vojna, i keď na chlapca v jeho veku skôr z vojenského ako politického hľadiska.8 Roku 1937 odišiel do Španielska jeho strýko Cayetano Córdoba ako zahraničný dopisovateľ a jeho žena aj s deťmi sa nasťahovala ku Guevarovcom. Všetky listy a depeše, ktoré jeho strýko posielal prechádzali cez ich dom a odtiaľto dostával presné informácie, ktoré sa mu do pamäte vryli natrvalo. Tento konflikt sa stal najdôležitejšou politickou udalosťou detstva a dospievania Ernesta Guevaru.

Roku 1942 zapísali rodičia Ernesta na Colegio Nacional Deán Funes v Cordóbe. Odvtedy už chodil do školy pravidelne, na rozdiel od domácej výučby, keď mal so školou kontakt iba pri vyrovnávacích skúškach. V tej dobe začala aj jeho nová fáza v boji s astmou. Hlavnou zbraňou v tomto boji sa stalo rugby, hoc bolo jedným z impulzov, ktorý astmatické záchvaty vyvolával. Tie potom tlmil na jednej strane epinefrinovými injekciami a na strane druhej silou vôle, ktorá sa stane súčasťou jeho partizánskej legendy. Rugby u neho taktiež rozvinulo vodcovské a strategické schopnosti, pretože hral na poste mlynovej spojky.9
Na strednej škole bol Teté iba priemerným študentom, pričom lepšie známky dosahoval v humanitných predmetoch, zatiaľ čo v prírodovedných prechádzal len tak-tak.10 Úroveň jeho vzdelania však bola vyššia ako u jeho vrstovníkov. Veľa čítal, v tej dobe hlavne knihy nositeľov Nobelových cien za literatúru, o ktorých potom v škole viedol diskusie s profesormi.

V dobe jeho štúdií na strednej škole sa u neho začal prejavovať záujem o politické dianie. Keď pri protivojnovej demonštrácii v Cordóbe roku 1943 zatkli jeho priateľa Alberta Granadu a Ernesto ho navštívil na policajnej stanici, Granado mu navrhoval, aby zorganizovali demonštráciu stredoškolákov. Che mu na to odpovedal: „Demonštrovať, aby z nás vymlátili dušu? V žiadnom prípade. Nedám sa na pochod, pokým nebudem mať pušku.“11 Vtedy začal čítať Marxa a Engelsa, čo bol jeho prvý kontakt s komunistickou ideológiou a začali sa prejavovať jeho antiamerikanistické sklony.12

Roku 1946 dokončil Ernesto štúdium na strednej škole. Medzitým sa rodina presťahovala do Buenos Aires k jeho babičke Ane. Tá čoskoro ochorela a roku 1947 nakoniec zomrela a aj jej choroba a smrť sa stala jedným z faktorov prečo sa Ernesto rozhodol pre štúdium medicíny. Ďalším mohla byť choroba jeho matky, ktorej už v roku 1946 po prvýkrát operovali rakovinový nádor prsníka, ale taktiež pochopenie výskum jeho vlastnej choroby. Najpravdepodobnejším dôvodom však ostáva smrť babičky, pretože v čase keď zomrela už bol zapísaný na technike v Cordóbe a až krátko po jej smrti sa rozhodol pre medicínske štúdium.
Po rýchlej zmene štúdijného zamerania došlo u Ernesta k rozčarovaniu z lekárskeho štúdia. Po štyroch rokoch na Lekárskej fakulte napísal svojej priateľke Chichine Ferreyrovej, že nemá v úmysle „dať sa chytiť do pasce smiešneho lekárskeho povolania“.13 Taktiež ako na strednej škole, ani na univerzite nedosahoval ktovieakého prospechu. Počas celého štúdia sa zameral na klinický výskum alergií. Tento obor praktizoval aj v Mexiku, jedinej krajine kde sa vrátil k lekárskemu povolaniu. Počas univerzitného štúdia sa začala prejavovať jeho ďalšia vlastnosť, ktorá mu ostala na celý život – neschopnosť dlho vydržať na jednom mieste. Už vtedy precestoval niektoré argentínske oblasti, ale tie najväčšie cesty ho ešte len čakali.

CESTY A FORMOVANIE REVOLUCIONÁRA

Svoju prvú zahraničnú cestu začal Che Guevara v januári 1952 spolu s Albertom Granadom. Vtedy navštívili päť krajín (Čile, Peru, Bolíviu, Kolumbiu a Venezuelu) za osem mesiacov, viazaný dohodou so svojou matkou, že sa vráti a dokončí štúdium v Buenos Aires.
Vyrazili z Cordóby na motocykli, ktorý pomenovali La poderosa II (Silák č.II). Silák však čoskoro vypovedal svoju službu, a už v Čile, prvej krajine na ich ceste, museli jazdiť stopom.14 Napriek tejto nepríjemnosti sa im podarilo navštíviť Machu Picchu, leproserie v Peru, jazero Titicaca, púšť Atacama, či Andské vrcholy.
Poslednou latinskoamerickou zastávkou na prvej Guevarovej ceste bola Venezuela. Granado sa rozhodol vo Venezuele ostať. Che zatiaľ dostal ponuku cestovať domov lietadlom, avšak vyskytol sa tam jeden problém. Musel sa mesiac zdržať v Miami. Okrem týždňa, ktorý strávil v New Yorku roku 1964, keď sa zúčastnil na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, to bol jeho jediný pobyt v USA.15

31. augusta 1952 sa Che vrátil do Buenos Aires, aby dokončil štúdium medicíny. Jeho návrat bol spojený s túžbou znovu odísť. Mal sa vo Venezuele stretnúť s Granadom a pracovať v leproserii, kde už bol Granado zamestnaný.
Pred záverečnými skúškami však ešte musel vyriešiť jeden vážny problém – vojenskú službu. V čase, keď sa vrátil do Argentíny mu vypršal odklad, a tak musel znova predstúpiť pred odvodovú komisiu. Nenechal nič na náhodu, pred odvodom sa osprchoval studenou vodou a tým si vyvolal astmatický záchvat. Bol prehlásený za neschopného vojenskej služby. Jeho matka sa k tomu vyjadrila takto: „Keby musel comandante Che Guevara stráviť rok nákupmi pre manželku nejakého nadporučíka, alebo leštením opasku na náboje, ktorý jeho nadriadený nikdy nepoužil… bola by to hanebná absurdita.“16
Ešte v jeseni 1952 urobil Ernesto všetky štátne skúšky a 12. júla 1953 obdržal diplom doktora medicíny. Necelý mesiac potom spolu s Carlosom Ferrerom nasadol do vlaku a vydal sa na svoju ďalšiu cestu. Prvou zastávkou na ceste do Venezuely bola Bolívia.

Do Bolívie dorazil rok po tom, ak tu prebehla revolúcia. Počas ich príchodu bola táto krajina uprostred búrlivých reforiem a premien.17 Práve počas tohto päťtýždňového pobytu došlo u Che k politickému dozretiu a ešte viac sa rozvinul jeho antiamerikanizmus. Bolo to podmienené hlavne návštevou baní v okolí La Pazu, kde boli svedkami týrania miestnych baníkov americkými dozorcami.18
Na naliehanie Ferrera si s ním Che zopakoval tú istú trasu ako pri prvej ceste. Potom sa ich cesty rozdelili. Zatiaľ čo Ferrero odišiel za Granadom do Venezuely, Che sa vybral do Guatemaly, kde sa mali všetci traja stretnúť. Che tam našiel podobný revolučný proces ako ten bolívijský a tam po prvýkrát videl kam až siahajú chápadlá „veľkého severného brata“.

Pred Guatemalou sa ešte zastavil v Paname a Kostarike, kde po prvýkrát publikoval19 a stretol sa s prvými dvoma Kubáncami (Calixto Garcia a Severino Rossel), ktorí prežili útok Fidela Castra na Moncadu. Do Guatemaly dorazil na Silvestra 1953 a zostal tam až do pádu prezidenta Jacoba Arbenza. Mienil sa tam zdržať dva roky a potom zamieriť do Mexika, Európy a Číny. Chcel sa zamestnať ako lekár, ale pred zahraničnými lekármi stáli veľké bariéry a tak mu neostávalo nič iné ako pracovať v laboratóriách ministerstva zdravotníctva za veľmi nízky plat.20
V Guatemale sa taktiež zoznámil so svojou prvou manželkou, peruánskou disidentkou Hildou Gadeovou. Z ich vzťahu vzišla jediná dcéra – Hildita, ktorej keď po rokoch položili v Havane otázku, či má nejakú pamiatku na otcovu lásku, odpovedala: „Seba.“21
Potom ako guatemalský prezident Arbenz vyprovokoval svojou politikou USA, došlo – tak ako to už v Latinskej Amerike chodí – k jeho pádu. V júni 1954 bol za pomoci CIA zrealizovaný štátny prevrat, ktorý viedol Carlos Castillo de Armas. Che sa chcel zúčastniť na obrane režimu, ale Arbenzova nerozhodnosť (váhal rozdať zbrane ľudu) mu v tom zabránila.22
Pár dní po prevrate požiadal Ernesto o azyl na argentínskom veľvyslanectve, pretože dostal od priateľa avízo, že mu hrozí nebezpečenstvo zo strany CIA. Rezident CIA v Guatemale D.A. Phillips dostal v dňoch prevratu na stôl papier so životopisnými informáciami o 25-ročnom argentínskom lekárovi a hoci mu jeho meno nič nehovorilo, založil na neho zväzok, ktorý sa nakoniec stal jedným z najhrubších v dejinách CIA.23

Koncom augusta sa politická situácia v Guatemale upokojila a Che mohol opustiť veľvyslanectvo. Stretol sa s Hildou a dohodli sa, že odídu do Mexika. V polovici septembra prišiel do Ciudad de Mexico, o ktorom svojej tete Beatriz napísal, že „je to svetové hlavné mesto korupcie“.24 Začiatky jeho života v Mexiku neboli ľahké. Nemal peniaze, ani priateľov, ale nakoniec mu pomohol jeden z priateľov jeho otca. Che si kúpil fotoaparát a živil sa fotografovaním amerických turistov v Mexiko City. Tiež pracoval vo všeobecnej nemocnici, ale podobne ako v Guatemale, ako zle platený laborant. Taktiež vedecky publikoval, čo mu dopomohlo, aby získal grant od Všeobecnej nemocnice. Tak, ako aj v iných krajinách podnikal exotické výpravy, napr. výstupy na sopku Popocatépetl.25 V tej dobe narazil v nemocnici na Ňica Lopéza, jedného z kubánskych priateľov, s ktorými sa zoznámil v Guatemale.26 Ten ho zoznámil z Raúlom Castrom. O pár dní prišiel do Mexika aj Raúlov brat Fidel a Raúl pozval Che, aby sa s ním porozprával.27

Život Ernesta Guevaru sa po schôdzke s Castrom zmenil. Čoskoro začal výcvik pre ozbrojený boj na Kube. Spočiatku bol len povrchný, a skladal sa len z pochodov po Mexiku City, veslovania a cvičenia pod dohľadom mexického zápasníka Arsacia Venegasa. Keď sa stal výcvik serióznejším, Fidel ho presunul na ranč Santa Rosa pri meste Chalco, 80 km od hlavného mesta. V tej dobe však Che ešte nebol úplne rozhodnutý pripojiť sa k výprave. Vždy sníval o ceste do Európy a tiež tu bol faktor, že bol cudzinec a mohol byť pre Fidela príťažou.28

24. júna 1956 bola povstalecká skupina zadržaná mexickou políciou. Fidelovi sa podarilo kombináciou svojej politickej geniality a podplácaním dostať von celú skupinu až na Calixta Garciu a Che Guevaru. Che Fidelovi povedal, aby sa kvôli nemu nezdržovali prípravy. Fidel mu na to odpovedal: „Neopustím ťa.“29 Nakoniec v auguste prepustili z väzenia aj Guevaru, pre ktorého to bol jediný kontakt z väznením až do jeho zajatia v Bolívii. Už od apríla 1956 trénovali revolucionári pod vedením generála Alberta Baya, veterána španielskej občianskej vojny. Che v tomto výcviku získal najlepšie hodnotenia zo všetkých aj napriek obrovskému fyzickému vypätiu a nadmorskej výške, ktoré neprospievali jeho astme.

CHE A KUBÁNSKY ZÁZRAK

V noci 25. novembra 1956 vyplávala z mexického prístavu Tuxpan jachta Granma. Jachta s kapacitou 20 miest viezla 82 mužov, potraviny, vodu, šatstvo, dve protitankové delá, 35 pušiek s optickým zameriavaním, 55 pušiek M-1 Garand, 3 samopaly značky Thompson, 40 automatických pištolí a strelivo. Na tejto jachte sa nachádzal aj Argentínec Ernesto Guevara, ako lekár povstaleckej skupiny s hodnosťou poručika.

Plán vylodenia bol skoordinovaný s Hnutím 26. júla, ktoré na ostrove viedol Frank País. Jeho skupina mala zahájiť 30. novembra ľudové povstanie v Santiagu, zatiaľ čo výsadok z Granmy mal operovať v meste Manzanillo v provincii Oriente. Namiesto toho loď pristála až 2. decembra na pláži Los Coloradas, plnej mangrovových bažín. Povstalecká armáda sa musela týmito bažinami predierať, pričom na člne ostala väčšina zásob, pretože ich postavenie už bolo objavené armádou.
5. decembra 1956 došlo k prvej zrážke revolúcie. Povstalci sa utáborili na trstinovej plantáži Alergiá de Pío. Armáda ich objavila a začala po nich páliť z krytých postavení, a keď sa rozutekali po trstinovom poli, tak ho zapálila. Bol to prvý kontakt Che Guevaru so smrťou.

Celú túto situáciu si zapísal do svojho denníka: „Okolo 4. hodiny popoludní zaznel náhle a bez akejkoľvek výstrahy prvý výstrel. Po ňom sa nad našimi hlavami, ktoré si dosiaľ nezvykli na tento mužný šport, rozoznela olovená symfónia. Jeden súdruh padol a ja sám som mal nepríjemný dojem, že práve dostávam krst ohňom a krvou. Vyviazli sme odtiaľto buď jednotlivo, alebo v skupinkách. Už som nemohol ísť a tak do mňa comandante Almeida poriadne strčil a prikázal mi, aby som pokračoval v ceste. Len vďaka tomu som tam neostal. Zdalo sa mi, že preživam posledné okamihy svojho života… Náhle sa ozval výkrik: Trstinové pole horí!“30 Che musel pokračovať ďalej aj napriek zraneniu krčného svalu, ktoré mu spôsobila guľka.

Bitka sa skončila neorganizovaným útekom povstalcov. Väčšina povstalcov však padla v trstinovom poli, alebo boli zajatí a na mieste popravení armádou. Che pochodoval smerom na Sierru Maestru, najvyššie kubánske pohorie, spolu s Ramirom Valdézom, Camilom Cienfuegosom a Juanom Almeidom. Títo všetci zohrali na Kube kľúčové úlohy v nasledujúcich mesiacoch a rokoch. O tomto pochode si urobil Che záznam do denníka: „Na čele s Almeidom sme zadržiavali nápor a ustupovali, kým nás, hoci sme už boli blízko miesta stretnutia, nezastavila príšerná tma… Prišli sme o všetok výstroj okrem zbraní a dvoch vlajok… Šli sme deväť dní, neznesiteľne sme hladovali, museli sme žuvať trávu a surovú kukuricu… Chýry, ktoré prichádzali boli všelijaké: aj zlé, aj oduševňujúce. K správam o zločinoch, ktoré sa diali vôkol nás, pribudla jedna zvlášť povzbudzujúca: Fidel žije.“31

V Sierre Maestre sa podarilo zvyšným dvanástim mužom sformovať za pomoci skupiny Celie Sanchezovej. Už v polovici januára sa im podarilo uskutočniť úspešný útok na vojenské postavenie v dedine La Plata. To ohlásilo Kube, že povstalci sú dosiaľ nažive a dokonca aj schopní viesť vojnu. Počas útoku došlo aj k prvej poprave. Tým popraveným bol armádny informátor Chicho Osorio.
Počas počiatočných mesiacov pobytu na Sierre sa Che stretol s viacerými mestskými vodcami Hnutia. Medzi inými aj s Frankom Paísom, po ktorom poslal list svojej rodine do Argentíny. V tomto období sa taktiež ujala jeho prezývka „che“, čo v argentínskej hovorovej reči znamená zvolanie „hej“. Toto slovo používal na konci takmer každej vety. Vykonal aj svoju prvú popravu v partizánskych radoch. Tým popraveným bol Eutimio Guerra a Che ho zastrelil sám.
Vyhliadky partizánov sa zlepšili začiatkom marca 1957, keď Fidel poskytol interview Herbertovi Metthewsovi z New York Times a ukázal tak celému svetu, že je nažive.

Hlavným Guevarovým prínosom pre ich povstaleckú armádu bol jeho bojový duch. Ako spomína Pombo, ktorý ho neskôr sprevádzal v Kongu aj v Bolívii, „bol mužom, ktorý v boji rád viedol, dával príklad a nikdy nepovedal bež a bojuj, ale skôr nasleduj ma do boja“.32 Vďaka svojej statočnosti bol Che 21. júla 1957 povýšený na majora (comandante). On to okomentoval takto: „Dávka ješitnosti, ktorú máme v sebe všetci spôsobila, že som sa cítil ako najpyšnejší člověk pod slnkom.“33
Koncom roka 1957 už v Sierre Maestre operovali dve povstalecké kolóny34 : Fidelova o sile 120 mužov a kolóna vedená Che Guevarom, 40-členná, na oklamanie nepriateľa označená ako štvrtá. Che sa so svojou kolónou pokúsil o založenie prvého stacionárneho tábora tejto vojny. Nechal postaviť pec na chlieb, ošetrovňu, dielňu na topánky. Začal vydávať časopis El Cubano Libre a potom zriadil Radio Rebelde.35 O niekoľko týždňov zaútočila armáda a Che bol nútený ustúpiť hlbšie do hôr. Základňu nebolo možné v tej dobe udržať.36 Na druhej strane však priniesol do vojny zmenu v rámci bojových akcií. Prešiel od stratégie „uhryzni a uteč“ k pozičnej vojne, keď museli partizáni brániť nimi vydobyté územie.

Na jar 1958 uskutočnil Batista svoju veľkú ofenzívu. Mala trvať viac jako dva mesiace a zúčastnilo sa jej viac ako 10 000 vojakov. Na druhej strane mali partizáni iba 321 mužov. Ofenzíva bola nakoniec fiaskom. Armáda stratila viac ako 1000 mužov, navyše ich 400 padlo do zajatia a povstalci ukoristili 500 pušiek a dva ľahké tanky. Batistov pád bol už iba otázkou času.
V auguste 1958 už Fidel vedel, že vojnu vyhral. Podarilo sa mu otvoriť druhý front v Sierre de Cristal pod velením jeho brata a teraz musel uchopiť do svojich rúk aj politickú moc v krajine. Rozhodol sa, že rozdelí ostrov na dve časti. Do stredu ostrova preto vyslal dve kolóny: jednu pod vedením Che Guevaru o sile 150 mužov a druhú pod vedením Camila Cienfuegosa s 90 bojovníkmi.37 Oba útvary sa mali v provincii Las Villas spojiť s ostatnými odbojovými skupinami a dosiahnuť spoločnú dohodu.38 Che vyrazil zo Sierry Maestry 31. augusta 1958. Prechod nepriaznivým terénom39 trval 46 dní a bol plný hladu a nebezpečenstiev zo strany armády. Guevara začal operovať na juhu provincie, zatiaľ čo Cienfuegos na jej severe.40 V priebehu novembra a decembra sa im podarilo prerušiť komunikácie cez stred ostrova a zablokovať dopravu. Vojenské víťazstvá nasledovali v rýchlom slede.
Po tomto neustálom postupe sa Che rozhodol zaútočiť na mesto Santa Clara. Toto 150-tisícove mesto sa stalo svedkom najväčšej bitky tejto vojny. V hlavných kasárňach bolo umiestnených 2500 mužov a 10 tankov, ďalších 1000 mužov operovalo na okrajoch mesta. Guevara mal k dispozícii iba 300 vyčerpaných bojovníkov. Na pomoc Santa Clare vyslal Batista obrnený vlak so 400 vojakmi.41 Che pochopil, že podstatou bitky bude jeho zastavenie. Povstalcom sa podarilo vlak vykoľajiť ešte pred jeho vjazdom do kasární. Vlak predstavoval obrovskú korisť a Guevarova skupina sa tým pádom stala najväčšou palebnou silou na ostrove. Pri bojoch padlo len šesť partizánov, zatiaľ čo armáda stratila 300 mužov.

Na Nový rok 1959 Batista utiekol z Kuby. Boje vojska v Santa Clare boli už zbytočné a posádka kapitulovala. V Havane zatiaľ prevzala moc junta vedená generálom Cantillom.42 Fidel okamžite prikázal Guevarovi a Cienfuegosovi, aby pochodovali na Havanu. Revolúcia triumfovala a úloha Che pri jej triumfe bola určite rozhodujúca.

CHE A POLITIKA

Che a Camilo vstúpili do Havany bez boja 2. januára 1959. Zatiaľ čo Camilo prevzal velenie nad Havanou, Che odletel do Santiaga, ktoré bolo práve dobyté Fidelom a jeho bratom, aby sa zúčastnil jeho víťaznej cesty ostrovom. Do Havany dorazili 7. januára. Che sa nasťahoval do pevnosti La Cabaňa spolu so svojou budúcou manželkou Aleidou Marchovou. Krátko na to za ním priletela jeho rodina z Buenos Aires a taktiež Hilda Gadeová, s ktorou sa v máji 1959 rozviedol.
Počiatočné mesiace v La Cabaňe trávil Che dohliadaním na popravy Batistových spolupracovníkov. Názory na počet ľudí popravených na Guevarov príkaz sa líšia.43 Tesne pred jeho prvou zahraničnou cestou stratil právomoc popravovať nepriateľov revolúcie.

Po tom ako Che v polovici roka navštívil Egypt, Japonsko, Indiu, Pakistan, Sudán a Juhosláviu, vrátil sa v jeseni na Kubu. Krátko pôsobil na priemyselnom oddelení Inštitútu pre pozemkovú reformu (INRA), až pokým ho vláda nevymenovala za riaditeľa Národnej banky. Ku Castrovmu rozhodnutiu menovať Che riaditeľom sa viaže historka, že keď sa Castro na porade spýtal kto je ekonóm (španielsky economista), tak Che odpovedal, že on; neskôr však vysvetlil, že počul komunista.44 Pravým dôvodom však bolo to, že na Kube panoval akútny nedostatok „mozgov“ a tak sa museli využiť všetky zdroje, ktoré boli k dispozícii.45 Che riadil Národnú banku 14 mesiacov. Počas tohoto obdobia si upevnil ďalší zo svojich podstatných povahových rysov – aroganciu. Tá dosiahla svoj vrchol vydaním kubánskych bankoviek s podpisom „Che“. Taktiež sa neformálne obliekal, návštevy prijímal v špinavej a roztrhanej uniforme a často aj s nohami na stole. S podriadenými udržiaval vzťahy založené na rovnosti a kamarátstve.

Che však nevenoval svoj čas len banke. V tej dobe zahájil koncepciu dobrovoľnej práce a vydal svoju knihu Partizánska vojna.
Akcie dobrovoľnej práce začali na Kube 23. novembra 1959 v Ciudad Escolar Camilo Cienfuegos. Niekoľko mesiacov tam chodieval každú nedeľu pracovať spolu asi so sto vojakmi Povstaleckej armády. Taktiež chodil sekať cukrovú trstinu, pracovať do tovární a vykladať lode zo socialistických krajín. Videl v tom spôsob jako naučiť ľudí revolučnému súťaženiu. Dobrovoľná práca sa čoskoro stala módou na celom ostrove.
Vo svojom najslávnejšom spise – Partizánska vojna – sa Che pokúsil vylíčiť návod oslobodzovacieho boja v Latinskej Amerike na kubánskom príklade. V diele popisuje formy boja, taktiku a stratégiu vojny, organizáciu partizánskeho vojska a organizáciu mestských buniek odboja.46

Guevarov presun z Národnej banky na ministerstvo priemyslu prebehol skoro súčasne s najväčším víťazstvom revolúcie – porážkou vylodenia kubánskych kontrarevolucionárov v Zátoke svíň. V dňoch 17.-21. apríla 1961 dokázala malá armáda a veľká milícia, majstrovsky riadená Fidelom Castrom poraziť výsadok kubánskych kontrarevolucionárov zosnovaný v Bielom dome. Bola to dokonalá porážka Kennedyho administratívy, ktorá vlastne túto úlohu zdedila po tej predchádzajúcej. Kennedy dokonca ignoroval aj protest veliteľa pechoty Spojených štátov generála Davida Shoupa, ktorý na jednom zasadnutí urobil na mape Kuby červenú bodku a povedal: „To páni, predstavuje veľkosť ostrova Tarawa a stálo nás to tri dni a 18000 námorníkov, kým sme ho dobyli.“47 Úloha Che v tejto akcii však nebola veľká. Počas vylodenia bol veliteľom provincie Pinar del Rio a do bojov priamo nezasiahol.48

Zátoka svíň bola veľkým víťazstvom vojenského génia Fidela Castra, ktorý dokonca sám pálil z tanku po vyloďovacích člnoch. Kubáncom sa podarilo zajať 1200 kontrarevolucionárov, ktorých potom s USA vymenili za potraviny a lieky v hodnote dvoch miliónov dolárov. Neskôr na konferencii v Punta del Este Che Guevara poďakoval Kennedyho vyslancovi za toto fiasko so značnou dávkou irónie: „Vďaka vám sme boli schopní upevniť revolúciu v mimoriadne ťažkej dobe.“49
Tak ako v Národnej banke, ani na ministerstve priemyslu nezažil Guevara veľa ekonomických, alebo politických výhier. To v ňom znova začalo prebúdzať jeho cestovateľskú vášeň, ku ktorej sa neskôr pripojil aj sen o vývoze revolúcie do celej Latinskej Ameriky.

Jedinou významnejšou politickou udalosťou, a v tomto prípade až veľmi úspešnou, bola jeho účasť na konferencii Medziamerickej hospodárskej a sociálnej rady (MHSR), ktorá sa konala v uruguajskom kúpeľnom meste Punta del Este. Konferencia začala 5. augusta 1961. Po úvodných prejavoch predstaviteľov niekoľkých latinskoamerických krajín, vystúpil s prejavom minister financií USA Dillon, ktorý v rámci Spojenectva pre pokrok prisľúbil 20 miliárd dolárov krajinám Latinskej Ameriky. Vyvrcholením konferencie sa však stal Guevarov prejav, ktorý predniesol 8. augusta.50 Jeho reč sa týkala niekoľkých dôležitých tém. Hlavne pripomenul ostatným latinskoamerickým krajinám, že môžu byť vďačné kubánskej revolúcii za všetku pomoc, ktorú možno dostanú od Spojených štátov. Taktiež sa vyjadril, že sú ochotný rokovať s USA avšak za rovnocenných podmienok. Nakoniec pravdivo odhalil, že Kongres, namiesto Dillonom sľúbených 20 miliárd, schválil iba 500 miliónov dolárov. Taktiež upozornil, že v rámci svojho plánu „pomoci“ pripravujú v Bielom dome spiknutie proti krajinám Latinskej Ameriky. Ako príklad uviedol 5. bod Kennedyho plánu, podľa ktorého má byť na podporu Spojenectva pre pokrok usmerňované verejné zmýšľanie, kultúrny život a korumpované odborové organizácie. Che tento bod nazval snahou o „vytvorenie spoločného trhu na kultúru a ochočenie myšlienok“.51 Nakoniec sa podľa novinárov stal Guevara hviezdou konferencie, a tým len podtrhol svoj, hoc ojedinelý, ale predsa len veľký politický úspech.

Po štyroch rokoch nudy strávených v ministerstvom kresle sa znova ozvalo comandanteho bojové svedomie. Po častých návštevách v Afrike a potom ako si proti sebe poštval ZSSR.52 Che proste nebol politik. Bol to neustále prelietavý cestovateľ a hlavne revolucionár, ktorý veril v niečo ušľachtilé.
Nakoniec si za svoje partizánske pôsobisko vybral Kongo. Ako vždy mal naponáhlo a celý proces výberu, výcviku a dopravy trval len niekoľko mesiacov. 2. apríla 1965 odletel Che z Havany do Afriky. Skoro všetci z jeho 130-členného mužstva boli černosi.53 Che však prišiel do krajiny, v ktorej už revolúcia stratila svoj pôvodný cieľ. Jednotlivý vodcovia už nebojovali proti koloniálnej nadvláde Belgicka, ale len pre svoj vlastný územný a finančný prospech. To Guevara bohužiaľ nevedel. Ako sa vyjadril Ahmed Ben Bella, bývalý alžírsky prezident a priateľ Che Guevaru: „Do Konga sme prišli príliš neskoro.“54
Misia Che v Kongu bola strašným neúspechom. Bol nútený odtiaľ utiecť zdrvený a porazený. Jeho prvé kroky viedli do Prahy, kde sa zdržal niekoľko mesiacov. Potom sa vrátil znova na Kubu, posadnutý myšlienkou novej vojny. Za svoj cieľ si vybral Bolíviu.

SMRŤ ERNESTA CHE GUEVARU

V marci 1966 bol do Bolívie vyslaný José Tamayo (Papi), ktorý začal pripravovať pôdu pre príchod comandante Guevaru. Obnovil svoje staré priateľstvá s bratmi Peredovými (Inti a Coco), El Lorom, Cambom a Ňatom. Veľa ukazovateľov stálo pri tomto výbere na Guevarovej strane. Zatiaľ čo začali prichádzať na Kubu Bolívijci aby sa cvičili pre partizánsky boj, skupina Kubáncov odišla do Bolívie doriešiť potrebné záležitosti.

Ako deň odchodu bol určený 15. október. Výcvikový tábor bol rozpustený a partizáni začali do Bolívie odchádzať rozličnými okľukami. Che tam dorazil s pasom na meno Adolfo Mena Gonzáles, ako špeciálny zmocnenec Organizácie amerických štátov. Skupina Kubáncov, ktorá už bola na mieste kúpila v okolí rieky Ňacahuasu farmu Calamina, ktorá sa mala stať základňou povstaleckého vojska. Che dorazil na farmu 7. novembra 1966. Poloha farmy nebola zlá, ale 3 km od nich býval miestny boháč menom Argaňaraz, ktorý bol pravdepodobne informátorom polície a podozrieval ich z výroby kokaínu.55 Postupne sa Che snažil vybudovať vonkajší tábor a sieť spojenia s mestom. Na farmu začali postupne prichádzať posily. Všetko plynulo bez komplikácií. Jediný problém spočíval v postoji Bolívijskej komunistickej strany. 31. decembra navštívil partizánsky tábor Mario Monje, jej generálny tajomník a požadoval, aby sa politické aj vojenské vedenie presunulo do jeho rúk, pokiaľ sa revolúcia bude realizovať na bolívijskej pôde.56 Otázku presunu vojenského velenia na Monjeho jednoznačne odmietol a hoci k politickému sa nevyjadril tak už roky pred tým požadoval, aby vojenské i politické velenie amerických povstaní bolo v rukách jednej osoby.57 Odmietnutie Monjeho návrhu sa nakoniec stalo Guevarovi osudné. Strana sa od neho nadobro odvrátila a to aj po Monjeho odstúpení.

Celý január sa skupina sústredila na vylepšenie tábora a príchod nových ľudí. Taktiež sa začali prípravy na cvičný 10-dňový pochod. Ako deň odchodu bol určený 1.február. Celá akcia však nakoniec skončila fiaskom. Síce sa im podarilo sčasti zmapovať terén, ale pôvodne krátky pochod sa pretiahol na šesť týždňov a bol plný komplikácií a útrap. Skupina sa musela predierať husto zalesneným terénom, cestu si presekávať mačetami, neustále trpeli nedostatkom jedla, lebo v riedko osídlenej oblasti ho bolo málo. K tomu sa pridali zdravotné ťažkosti spôsobené kliešťami, hmyzom (hlavne muchami „boro“, ktorá uštipnutím ukladá pod kožu larvy) a pojedaním konského mäsa. Taktiež došlo k dvom stratám, keď sa najprv utopil Benjamín58 a potom aj Carlos59 , obaja bolívijský nováčikovia bez toho, aby si čo i len raz vystrelili na nepriateľa.

20.marca sa skupina vrátila do tábora, kde sa už nachádzalo niekoľko nových bojovníkov a taktiež Régis Debray, Tania a Moisés Guevara, bannícky predák, ktorý viedol skupinu bolívijských partizánov. Práve z jeho skupiny, ešte pred návratom Che dezertovalo niekoľko ľudí a podali podrobné informácie polícii a vojsku.
23.marca 1967 začali bojové operácie. Hoci táto, ale i väčšina ďalších akcií priniesla málo početným a utrápeným partizánom úspech a rešpekt obyvateľstva, týmto dňom začala ich bolívijská anabáza. Nasledujúci polrok bol pre Che Guevaru možno najťažší v jeho krátkom živote. Z tábora odišli prakticky hneď po návrate z vyčerpávajúceho pochodu. Museli zo sebou vziať aj hostí, z ktorých nakoniec prežil iba Debray, ktorého 20.apríla zatkla polícia pri jeho riskantnom odchode.
Z hľadiska rozširovania politickej práce medzi ľuďmi neboli povstalci veľmi úspešní. Väčšina ľudí ich udávala alebo vôbec nespolupracovala. Na druhej strane ich vojenské akcie značne nabúrali morálku armády. Dôstojníci začali preháňať počet a celkovú pohyblivosť povstaleckého vojska.

Bolívijská vláda prikročila k cenzúre. Uvádzali sa väčšinou úplne alebo aspoň čiastočne klamlivé informácie, ktoré mali diverzný účel. Taktiež cielene neinformovala o prítomnosti Guevaru. To isté robila i vláda USA. Ako sa vyjadril Mario Monje v roku 1968: „…skutočnosť, že identita Che bola udržiavaná v tajnosti, ho možno chránila, ale zároveň zabraňovala bojovníkom pridávať sa k povstaniu, vedenému comandantem, ktorý už bol v celej Latinskej Amerike legendárny.“60
Pochod bol pre Guevaru doslova utrpením. Trápila ho astma, nedostatok vody, jedla a ľudí. Počas celej doby sa k nim nikto nepridal. Taktiež bol nútený rozdeliť jednotku. Druhý oddiel dostal na starosti Joaquín a mal zotrvať v oblasti, v ktorej sa rozdelili. Jednotka pod vedením Che sa vydala späť k jednému z táborov, aby zobrali lieky, zásoby jedla a zbrane na ďalší pochod, pri ktorom sa mali opäť stretnúť s druhou skupinou. Počas troch mesiacov, keď niekedy od seba boli len niekoľko desiatok metrov sa im stretnutie nepodarilo. Joaquín so svojimi ľuďmi sa medzitým vydal na sever a 31.augusta boli vo Vado del Yeso zlikvidovaní. Che, ktorý tomu nechcel veriť si o tom urobil 2. a 3.septembra zápis do denníka: „Rádio hlásilo nepríjemnú správu o zničení desaťčlennej skupiny, ktorú viedol Kubánec Joaquín v priestore Camiri. Správu hlásila stanica Hlas Ameriky, miestne stanice o tom mlčali…

Hlas Ameriky opäť informoval o bojoch partizánov s vojskom, tentoraz menoval Josého Carrillu ako jediného z desiatich mužov, čo zostali nažive. Kedže tento Carrillo je vlastne Paco, príslušník tylového oddielu a likvidačná akcia sa uskutočnila v Masicuri, všetko nasvedčuje, že je to iba novinárska kačica.61 Porážka Joaquína predznamenala aj koniec Che Guevaru. Ešte aj deň pred zatknutím si to však neuvedomoval ako to aj napísal do denníka: „Uplynulo jedenásť mesiacov od začatia partizánskej vojny, bez komplikácií idylicky.“62

Konečnou likvidáciou Guevarovej skupiny bol poverený špeciálny prápor bolívijskej armády zvaný „Monchego“, ktorý 26.septembra 1967 prišiel do Vallegrande.63 7.októbra sa Che usadil na dne rokliny Yuro, ale boli tam objavení miestnym roľníkom, ktorý ich v mesačnom svetle spoznal.64 Potom zburcoval miestnu vojenskú posádku pod velením kapitána Garyho Prada. Ten Guevaru obkľúčil a začala sa jeho posledná bitka. Časti povstalcov sa podarilo z obkľúčenia prebyť, ale Che bol ranený do nohy. Willy (Simón Cuba) sa ho preto pokúsil odniesť z bojiska, ale neúspešne.65 Po zajatí ho Prado okamžite spoznal. Spojil sa s plukovníkom Zentenom a vyslal kódovanú správu o jeho zajatí. Spolu s Willym bol potom Che dopravený do La Higuery, kde bol uveznený v miestnej škole a vypočutý.

Ráno 9.októbra priletel do La Higuery plukovník Zentena a kapitán CIA Felix Rodríguez, pôvodom Kubánec, ktorý poznal Guevaru osobne.66 Okolo poludnia Ernesta Guevaru popravili. Popravu vykonal poručík Mario Terán, pričom mu najprv rozstrieľal nohy a až potom ho zabil priamou strelou do srdca. Táto udalosť vyvolala nesmierne nadšenie hlavne v Bielom dome. Ešte 9.októbra zvolal Walt Rostow, poradca amerického prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti svojich spolupracovníkov a vyhlásil: „Páni! Mám pre vás veľmi dôležitú správu. Bolívijčania popravili Che. Predsa len toho hnusáka napokon dostali. Bol to posledný romantický revolucionár.“67

Ešte v deň popravy bolo Guevarovo telo prevezené do Vallegrande, kde bolo podrobené pitve a neskôr vystavené v práčovni kláštora Nuestra Seňora de Malta. Podvečer bolo jeho telo odvezené a vojaci ho pochovali na neznámom mieste. Ešte predtým mu boli amputované obe ruky, aby mali Bolívijčania dôkaz o jeho smrti v prípade, že by ju chcel Fidel Castro poprieť.
Až o 30 rokov neskôr našli kubánski archeológovia telo Ernesta Guevaru, mýtickej postavy revolúcie pochované ako telo prostého desperáda. Spolu s jeho rukami, naloženými vo formaldehyde bolo triumfálne privezené na Kubu a uložené v Panteóne revolucionárov v meste Santa Clara, ktoré Che pred rokmi dobyl a tak ukončil víťazné ťaženie kubánskej revolúcie.
ZÁVER

Che Guevara raz povedal: „Doba sa mení a s ňou i hrdinovia.“ Svojím spôsobom mal pravdu, ale táto jeho veta sa netýka jeho samého, pretože doba sa už dávno zmenila, ale jej hrdina nie. Ešte dnes vidno po celom svete pri ľavicových (dokonca aj pri niektorých pravicových) demonštráciách pochodovať ľudí s jeho portrétom na hrudi, vlajke, alebo transparente.

Hneď po jeho smrti obleteli svet dve na sebe nezávisle urobené fotografie, ktoré sú dodnes súčasťou jeho legendy. Tú prvú mladšiu vytvoril Freddy Alborta, keď bolo Guevarovo telo vystavené vo Vallegrande a Che na nej pripomína obraz mŕtveho Ježiša Krista čakajúceho na svoje zmŕtvychvstanie. Tú druhú, slávnejšiu vytvoril svetoznámy fotograf Alberto Korda na ceremónii v Havane roku 1960. Vtedy ju noviny nepoužili, ale o šesť rokov neskôr sa v Havane zastavil taliansky vydavateľ Giangiacomo Feltrinelli a túto fotografiu od Kordu získal. O pár mesiacov, keď Che zomrel, tak túto fotografiu vydal ako plagát. Alborta svojou snímkou ľuďom Guevaru zobral, Korda im ho živého vrátil späť.

Che si pravdepodobne cestu smrti vybral preto, lebo bol mizerným politikom. Počas svojej málo úspešnej politickej kariéry si rozhneval oba tábory vtedajšieho bipolárneho sveta, a tak sa jeho cesta vidí ako tá najlepšia, po ktorej sa mohol vydať. Tá cesta z neho spravila nesmrteľnú ikonu, čiže akési svojské zmŕtvychvstanie. Rok 1997, keď v Bolívii objavili jeho pozostatky, bol tlačou dokonca nazvaný rokom „Che“.
Na záver sa najviac hodí vyjadrenie jeho priateľa Jeana-Paula Sartra: „Che bol najskutočnejšou ľudskou osobnosťou nášho veku.“

POZNÁMKOVÝ APARÁT:

1 Napríklad sú to práce: Guevara Lynch, E.: Mi hijo el Che. Barcelona 1981; Rodríguez, H.D.: Che Guevara. Aventura o revolucion? Barcelona 1968; Lavretskij, J.: Ernesto Che Guevara. Moskva 1976; Cormier, J.: Che Guevara. Paríž 1995; Gambini, H.: El Che Guevara. Buenos Aires 1968; Gadea, H.: Che Guevara, Aňos decisivos. Mexico City 1972; Iglesias, J.: Mis vivencias con el Che. In: Verde Olivo, 13.októbra 1974, s.7; Nuňez Jiménez, A.: El Che en combate. La campaňa guerillera en Cuba central. Havana 1995; Pardo Llada, J.: Fidel y el Che. Barcelona 1989;Debray, R.: La guerilla del Che. Mexico City 1975.
2 Napríklad: Guevara, E.: Escritos y discursos. Havana 1977; Ten istý: Mi primer gran viaje, de la Argentína a Venezuela en motocicleta. Buenos Aires 1994; Ten istý: Cartas inéditas. Montevideo 1968; Ten istý: Tactica y estrategia de la revolucion latinoamericana. In: Verde olivo, 6.októbra 1968, s.16; Ten istý: Pasajes de la guerra revolucionaria. (el Cuba) Havana 1963, (el Congo) – tento druhý zväzok vznikol v roku 1966, ale pravdepodobne už bol publikovaný v Havane v roku 2003.
3 Castaňeda, J.: Compaňero. Život a smrt Che Guevary. Praha 2003; Osaďan, R.: Che Guevara. In: Historická revue XIII, 2002, č.5, s.23
4 Borovik, G.-Goriunov, D.: Stalo sa na Kube. Bratislava 1963; Más Martin, L.: Povstalci ze Sierry Maestry. Praha 1960.
5 Guevara, E.: Partyzánska válka. Praha 1961; Ten istý: Bolívijský denník. Bratislava 1980.
6 Kokošin, A.A.-Rogov, S.M.: Šedé eminencie Bieleho domu. Bratislava 1986; Baďura, B.-Janáček, V.: Diplomacie bez rukaviček. Praha 1962; Tarasov, K.: Tajná vojna USA v Latinskej Amerike. Bratislava 1981; Debray, R.: Revoluce v revoluci?. Praha 1970.
7 Jeho otec tvrdí, že za astmu môže matka, ktorá ho jedného chladného rána zobrala kúpať sa do rieky a keď k nim prišiel, tak sa chlapec triasol na brehu od zimy v mokrých plavkách. Castaňeda, c.d., s.23
8 V roku 1937 si na stenu vylepil mapu Španielska, na ktorej sledoval pohyb frontu a dokonca si v záhrade postavil miniatúrne bojové pole so zákopmi a horami. Tamže, s.28
9 Mlynová spojka je spojovacím článkom medzi obrancami a útočníkmi, zahajuje útok a vydáva rozkazy hráčom vpredu, ale na prospech jeho astmy sa veľa nenabehá.

10 Castaňeda, c.d., s.33 tvrdí, že jeho zlé známky spôsobilo mnoho mimoškolských aktivít (šport, šach, zamestnanie), ale pravdepodobnejšie je, že to spôsobil jeho nezáujem o niektoré predmety.
11 Tamže, s.36; On tento Guevarov názor aj dobre okomentoval: „Skôr než predzvesť revolučného poslania Che, alebo dokonca sklon k násilnosti, v jeho šestnástich rokoch naznačuje tento incident neurčitú bojachtivosť a určitú predstavu o mocenských vzťahoch: nebojujte, keď nemôžete zvíťaziť. On opakovane bude.“
12 Osaďan, c.d., s.23 kladie počiatky jeho antiamerikanizmu až do jeho núteného pobytu v Miami roku 1952, čo nie je pravda, lebo tam sa už iba rozvinul.
13 Castaňeda, c.d., s.41
14 Napriek tomu však z tejto Guevarovej cesty vznikol „Motocyklový denník“, ktorý bol v roku 2004 dokonca sfilmovaný.
15 Na tomto Valnom zhromaždení, navzdory kritike zo strany USA, obhajoval popravy batistovských pohlavárov a kontrarevolucionárov: „…popravovali sme, popravujeme a budeme popravovať.“ www.marxists.org
16 Castaňeda, c.d., s.66
17 V tej dobe ešte netušil, že táto revolúcia, ktorú príde o 13 rokov zachrániť sa mu stane osudnou, a že bolívijská zem sa stane na 30 rokov miestom jeho posledného odpočinku.
18 Castaňeda, c.d., s.68
19 Bola to cestopisná esej o Machu Picchu.
20 Osaďan, c.d., s.23 tvrdí, že Che odmietol vstúpiť do komunistickej strany a z toho dôvodu nemohol vykonávať lekársku prax.
21 Castaňeda, c.d., s.75
22 Che o tom napísal esej – Videl som Arbenzov pád. – ale tá sa nedochovala.
23 Castaňeda, c.d., s.83
24 Tamže, s.84

25 Guevarov otec tvrdí, že tieto výstupy, dokonca ešte pred stretnutím s Castrom, boli jeho prípravou na partizánsky boj. Tamže, s.94
26 Tamže, s.85 to správne postrehol, keď napísal, že „…prišla šanca na stretnutie, ktoré znamenalo zmenu z prostej nudy na epos.“
27 Che si stretnutie s Fidelom zapísal do svojho cestovného denníka takto: „Stretnúť sa s Fidelom Castrom, kubánskym revolucionárom, mladým mužom, ktorý je inteligentný, veľmi sebaistý a pozoruhodne drzý, je politickou udalosťou. Myslím, že vznikli vzájomné sympatie.“ Tamže, s.91
28 Napr., keď ho v apríli 1956 vymenoval za vedúceho personálu vo výcvikovom tábore, vyvolal tým nespokojnosť Kubáncov. Tamže, s.95
29 Do denníka si Che poznamenal: „Tieto Fidelove osobné postoje k ľuďom, ktorých si váži, sú kľúčom k fanatizmu, ktorý v nich prebúdza… Tamže, s.97
30 Osaďan, c.d., s.23
31 Borovik, - Goriunov, c.d., s.29
32 Castaňeda, c.d., s.110
33 Tamže, s.110

34 Kolóne velí podľa povstaleckého rebríčka major a jej ideálny početný stav je 100 mužov. Ďalej sa kolóna delí na čaty, ktorým velia kapitáni a čaty na družstvá pod velením poručíkov. Družstvo je akčnou jednotkou v partizánskej vojne. Na Kube boli vypustené poddôstojnícke hodnosti, ako symbol diktátorskej moci. Guevara, Partyzánska, s.48
35 Debray, s.61
36 Castaňeda, c.d., s.116 sa o zničení jeho stálej základne vôbec nezmieňuje, ale pravdou je, že k nemu došlo. Stálejšiu základňu sa im podarilo zriadiť až v apríli 1958. Debray, c.d., s.61
37 Debray, c.d., s.78 uvádza, že Che odišiel zo Sierry Maestry so 120 mužmi.
38 Operovalo tam niekoľko práporov Hnutia 26. júla, Revolučného študentského direktoriátu, Ľudovej socialistickej strany (PSP) a Druhého frontu Escambray. Castaňeda, c.d., s.123
39 Nepriaznivý terén je terén nie príliš členitý, bez lesov a s mnohými dopravnými spojmi. Guevara, Partyzánska, s.26
40 Camilo Cienfuegos pochodoval na sever provincie Las Villas iba 31 dní. Más Martin, c.d., s.33
41 Dobytie tohto vlaku sa taktiež stalo súčasťou Guevarovej legendy. Castaňeda, c.d., s.136
42 Ten v rozhlasovom vyhlásení tvrdil, že v Oriente dosiahol dohodu s Fidelom Castrom. Tamže, s.138
43 Počet popravených sa pohybuje od 200 do 700, ale vraj samotný Guevara sa pred svojou vlastnou popravou priznal agentovi CIA F. Rodríguezovi , že ich na smrť poslal 1500. Tamže, s.145

44 Tamže, s.167
45 Che Guevarov poradca Valtr Komárek sa k tomu vyjadril takto: „Štátna správa vyzerala tak, že tam pobehovalo dvanásť komandantov s koltmi pri pásoch.“ Osaďan, c.d., s.24
46 Vyzdvihuje však význam ozbrojenej mimomestskej zložky odboja, pretože „v hospodársky málo rozvinutej Latinskej Amerike bude ozbrojený boj prebiehať predovšetkým na vidieku.“ Guevara, Partyzánska, s.9
47 Kokošin – Rogov, c.d., s.38
48 Jeho bočným prínosom bolo, že od roku 1960 bol v jeho rukách výcvik milicionárov. Castaňeda, c.d., s.195
49 Tamže, s.196
50 Guevara bol od začiatku konferencie stredobodom záujmu účastníkov, novinárov, ale aj verejnosti. Baďura-Janáček, c.d., s.95
51 Tamže, s.97
52 Bolo to počas prejavu v Organizácii pre afro-ázijskú solidaritu v Alžírsku vo februári 1965, kde Sovietsky zväz označil za „tichého spoločníka imperializmu“. Osaďan, c.d., s.24

53 Tamže, s.25 tvrdí, že ich bolo 120.
54 Castaňeda, c.d., s.265
55 „Chlapci z domu boli u Argaňaraza… a on na nich znovu naliehal, aby mu dovolili zúčastniť sa na výrobe kokaínu.“ Guevara, Bolívijský, s.44
56 Tamže, s.59
57 Debray, c.d., s.107
58 „Benjamín trochu zaostal… Keď som Urbanovi vravel, aby ho išiel upozorniť, že mu z batoha vypadávajú veci, spadol do vody. Nevedel plávať… Bol to dengľavý a neobratný chlapec, ale mal pevnú vôľu zvíťaziť.“ Guevara, Bolívijský, s.83
59 „Ďalšia tragédia pred začatím boja… Prišli sme tak o niekoľko batohov, takmer všetky náboje, šesť pušiek a jedného muža – Carlosa.“ Tamže, s.91
60 Castaňeda, c.d., s.346
61 Guevara, Bolívijský, s.176

62 Tamže, s.197
63 Tarasov, c.d., s.134
64 „bandu bradatých vychudnutých strašidiel…“. Castaňeda, c.d., s.373
65 Paradoxne to bol ten Willy o ktorom si Guevara v mesačnej bilancii za september poznačil do denníka: „Pochybujem iba o Willym. Pravdepodobne sa pokúsi využiť nejaký zmätok a zdúchne, ak sa s ním neporozprávam.“ Guevara, Bolívijský, s.193
66 Tarasov, c.d., s.136 uvádza Rodrígueza pod kricím menom Ramos a tvrdí, že vlastným menom sa volal Gustavo Villoldo Sampera.
67 Kokošin-Rogov, c.d., s.165

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Che Guevara: Životopis