referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bibiána
Štvrtok, 2. decembra 2021
Che Guevara: Životopis
Dátum pridania: 13.01.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: el_comandante
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 917
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 25.2
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 42m 0s
Pomalé čítanie: 63m 0s
 
ÚVOD
„Buď vítaná smrť nech nás prekvapíš kdekoľvek. Nech náš bojový výkrik doľahne k vnímavému duchu, nech sa iné ruky chopia našich vyrazených zbraní…“
Toto sú slová Ernesta Che Guevaru, argentínskeho lekára a revolucionára, človeka s obrovskou charizmou, ktorého myšlienky a život dodnes ovplyvňujú milióny ľudí na celom svete. Už za svojho života sa stal symbolom boja proti neprávosti, boja za lepší a krajší svet, boja proti agresii, boja slabých a utláčaných proti silným utlačovateľom, boja chudobných proti bohatým, ale hlavne boja za slobodu.
Che obetoval svoj život príliš skoro, ale nie zbytočne. Stal sa modlou pre mladých aj starých svojej, ale aj tej našej doby. Svojou mučeníckou smrťou sa zaradil medzi ďalšie významné osobnosti svojej doby, ako boli bratia Kennedyovci, Martin Luther King, Malcolm X, alebo rockové hviezdy Jimmy Hendrix, či Jim Morrison. On však tú svoju dobu symbolizuje najviac.

Pre svoju myšlienku veľkej revolúcie na celom latinskoamerickom kontinente opustil všetko čo mal – moc, slávu, rodinu a pohodlie a pred sebou bestarostný a možno aj dlhý život v ministerskom kresle. To všetko obetoval pre druhých ľudí, aby sa on sám postavil na piedestál hrdinov latinskoamerických dejín, akými boli Tupac Amaru, Manuela Beltránová, Tiradentes, Simón Bolívar, Maximo Goméz, José Márti, Emiliano Zapata či Pancho Villa, ktorým sa v Latinskej Amerike hovorí „libertadores“.

Literatúry, ktorá vyšla k životu Ernesta Guevaru je pomerne veľa, či už to sú práce, ktoré napísali historici alebo práce napísané jeho priateľmi, rodinou a spolubojovníkmi.1 Ďalej sú to jeho spisy, prejavy a denníky (tie si začal písať na svojej prvej ceste po Latinskej Amerike a neskôr tak činil pri každom svojom vojnovom ťažení).2 Pri svojej práci som však nemohol čerpať zo všetkých prác, ktoré boli o Che Guevarovi napísané. Prvým dôvodom bola jazyková bariéra, pretože väčšina prác bola napísaná v španielčine a druhým dôvodom bol nedostatok literatúry ako v knižniciach, tak celkovo aj na knižnom trhu.

Základom mojej práce sa tak stal najnovší životopis od amerického autora J. Castaňedu, ktorý som dopĺňal a porovnával so stručnou pácou R. Osaďana.3 Práce G. Borovika a D. Goriunova a L. Más Martina (autor bol spolubojovníkom Che Guevaru v Sierre Maestre a neskôr robil spojku medzi ním a Fidelom Castrom) slúžili len na porovnanie a menšie doplnenie údajov, ale v celku nemajú veľkú historickú hodnotu.4 Najlepším prameňom pri mojej práci boli knihy samotného Che Guevaru, či už Partizánska vojna alebo Bolívijský denník, z ktorých tá druhá je najcennejšia pre poznanie posledného roka jeho života.5 Z kvalitnejších historických prác som použil práce A.A. Kokošina a S.M. Rogova, B. Baďuru a V. Janáčka, K. Tarasova a R. Debraya, ktorá bola skôr akousi politickou schémou vedenia latinskoamerickej revolučnej politiky podľa Che Guevarovho vzoru.6 Pri práci som taktiež použil internetovú stránku www.marxists.org, s originálnymi zvukovými záznamami prejavov Ernesta Guevaru.

CHE A ARGENTÍNA

14. júna 1928 sa v treťom najväčšom argentínskom meste Rosario narodil prvý potomok Ernesta Guevaru Lyncha a Celie de la Serna – Ernesto. Z otcovej i matkinej strany mal malý Ernestito bohatý rodokmeň, pričom po oboch rodičoch zdedil modrú krv.
Praprastarý otec z otcovej strany Patrik Lynch zastával v polovici 18. st. funkciu guvernéra v Rio de la Plata. Jeho starý otec Enrique Lynch bol jednou z opôr argentínskej aristokracie na konci 19. st. Na druhej strane však jeho babička Ana Lynchová bola liberálkou a buričkou a stala sa jednou z najvýznamnejších postáv Ernestových mladých rokov.

Z matkinej strany jeho korene siahajú až ku generálovi José de la Serna e Hinojosa, poslednému peruánskemu vicekráľovi, ktorý viedol vojská španielskeho kráľa v bitke pri Ayacucha roku 1820, po ktorej bola zabezpečená nezávislosť Latinskej Ameriky.
Jeho matka však zdedila značný majetok a rodina z neho potom žila viac ako z nie veľmi úspešného podnikania jej hlavy. Jeho matka sa nakoniec stala najdôležitejšou osobou v jeho živote, až do roku 1955, keď v Mexiku stretol Fidela Castra.
Ernesto Guevara sa narodil v Rosariu len náhodou. Jeho rodičia sa tam presťahovali rok predtým, pretože jeho otec sa tam rozhodol pestovať maté (argentínsky zelený čaj). Krátko po narodení Ernestita sa rodina presťahovala späť do Buenos Aires, kde sa jeho otec stal spoločníkom krachujúcej firmy na stavbu lodí. Krátko na to 2. mája 1930 dostal Ernesto (ktorého prezývali Teté) svoj prvý astmatický záchvat.7 Takéto záchvaty ho budú prenasledovať po celý jeho život.
Kvôli chlapcovej chorobe putovala rodina ešte päť rokov, až sa nakoniec usadila v prímorskom letovisku Alta Gracia. Choroba mu taktiež neumožňovala navštevovať normálnu školu, a tak sa o jeho vzdelanie starala matka. Toto domáce vyučovanie mu vštiepilo celoživotnú lásku ku knihám.

Obrovský vplyv mala na malého Ernesta španielska občianska vojna, i keď na chlapca v jeho veku skôr z vojenského ako politického hľadiska.8 Roku 1937 odišiel do Španielska jeho strýko Cayetano Córdoba ako zahraničný dopisovateľ a jeho žena aj s deťmi sa nasťahovala ku Guevarovcom. Všetky listy a depeše, ktoré jeho strýko posielal prechádzali cez ich dom a odtiaľto dostával presné informácie, ktoré sa mu do pamäte vryli natrvalo. Tento konflikt sa stal najdôležitejšou politickou udalosťou detstva a dospievania Ernesta Guevaru.

Roku 1942 zapísali rodičia Ernesta na Colegio Nacional Deán Funes v Cordóbe. Odvtedy už chodil do školy pravidelne, na rozdiel od domácej výučby, keď mal so školou kontakt iba pri vyrovnávacích skúškach. V tej dobe začala aj jeho nová fáza v boji s astmou. Hlavnou zbraňou v tomto boji sa stalo rugby, hoc bolo jedným z impulzov, ktorý astmatické záchvaty vyvolával. Tie potom tlmil na jednej strane epinefrinovými injekciami a na strane druhej silou vôle, ktorá sa stane súčasťou jeho partizánskej legendy. Rugby u neho taktiež rozvinulo vodcovské a strategické schopnosti, pretože hral na poste mlynovej spojky.9
Na strednej škole bol Teté iba priemerným študentom, pričom lepšie známky dosahoval v humanitných predmetoch, zatiaľ čo v prírodovedných prechádzal len tak-tak.10 Úroveň jeho vzdelania však bola vyššia ako u jeho vrstovníkov. Veľa čítal, v tej dobe hlavne knihy nositeľov Nobelových cien za literatúru, o ktorých potom v škole viedol diskusie s profesormi.

V dobe jeho štúdií na strednej škole sa u neho začal prejavovať záujem o politické dianie. Keď pri protivojnovej demonštrácii v Cordóbe roku 1943 zatkli jeho priateľa Alberta Granadu a Ernesto ho navštívil na policajnej stanici, Granado mu navrhoval, aby zorganizovali demonštráciu stredoškolákov. Che mu na to odpovedal: „Demonštrovať, aby z nás vymlátili dušu? V žiadnom prípade. Nedám sa na pochod, pokým nebudem mať pušku.“11 Vtedy začal čítať Marxa a Engelsa, čo bol jeho prvý kontakt s komunistickou ideológiou a začali sa prejavovať jeho antiamerikanistické sklony.12

Roku 1946 dokončil Ernesto štúdium na strednej škole. Medzitým sa rodina presťahovala do Buenos Aires k jeho babičke Ane. Tá čoskoro ochorela a roku 1947 nakoniec zomrela a aj jej choroba a smrť sa stala jedným z faktorov prečo sa Ernesto rozhodol pre štúdium medicíny. Ďalším mohla byť choroba jeho matky, ktorej už v roku 1946 po prvýkrát operovali rakovinový nádor prsníka, ale taktiež pochopenie výskum jeho vlastnej choroby. Najpravdepodobnejším dôvodom však ostáva smrť babičky, pretože v čase keď zomrela už bol zapísaný na technike v Cordóbe a až krátko po jej smrti sa rozhodol pre medicínske štúdium.
Po rýchlej zmene štúdijného zamerania došlo u Ernesta k rozčarovaniu z lekárskeho štúdia. Po štyroch rokoch na Lekárskej fakulte napísal svojej priateľke Chichine Ferreyrovej, že nemá v úmysle „dať sa chytiť do pasce smiešneho lekárskeho povolania“.13 Taktiež ako na strednej škole, ani na univerzite nedosahoval ktovieakého prospechu. Počas celého štúdia sa zameral na klinický výskum alergií. Tento obor praktizoval aj v Mexiku, jedinej krajine kde sa vrátil k lekárskemu povolaniu. Počas univerzitného štúdia sa začala prejavovať jeho ďalšia vlastnosť, ktorá mu ostala na celý život – neschopnosť dlho vydržať na jednom mieste. Už vtedy precestoval niektoré argentínske oblasti, ale tie najväčšie cesty ho ešte len čakali.

CESTY A FORMOVANIE REVOLUCIONÁRA

Svoju prvú zahraničnú cestu začal Che Guevara v januári 1952 spolu s Albertom Granadom. Vtedy navštívili päť krajín (Čile, Peru, Bolíviu, Kolumbiu a Venezuelu) za osem mesiacov, viazaný dohodou so svojou matkou, že sa vráti a dokončí štúdium v Buenos Aires.
Vyrazili z Cordóby na motocykli, ktorý pomenovali La poderosa II (Silák č.II). Silák však čoskoro vypovedal svoju službu, a už v Čile, prvej krajine na ich ceste, museli jazdiť stopom.14 Napriek tejto nepríjemnosti sa im podarilo navštíviť Machu Picchu, leproserie v Peru, jazero Titicaca, púšť Atacama, či Andské vrcholy.
Poslednou latinskoamerickou zastávkou na prvej Guevarovej ceste bola Venezuela. Granado sa rozhodol vo Venezuele ostať. Che zatiaľ dostal ponuku cestovať domov lietadlom, avšak vyskytol sa tam jeden problém. Musel sa mesiac zdržať v Miami. Okrem týždňa, ktorý strávil v New Yorku roku 1964, keď sa zúčastnil na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, to bol jeho jediný pobyt v USA.15

31. augusta 1952 sa Che vrátil do Buenos Aires, aby dokončil štúdium medicíny. Jeho návrat bol spojený s túžbou znovu odísť. Mal sa vo Venezuele stretnúť s Granadom a pracovať v leproserii, kde už bol Granado zamestnaný.
Pred záverečnými skúškami však ešte musel vyriešiť jeden vážny problém – vojenskú službu. V čase, keď sa vrátil do Argentíny mu vypršal odklad, a tak musel znova predstúpiť pred odvodovú komisiu. Nenechal nič na náhodu, pred odvodom sa osprchoval studenou vodou a tým si vyvolal astmatický záchvat. Bol prehlásený za neschopného vojenskej služby. Jeho matka sa k tomu vyjadrila takto: „Keby musel comandante Che Guevara stráviť rok nákupmi pre manželku nejakého nadporučíka, alebo leštením opasku na náboje, ktorý jeho nadriadený nikdy nepoužil… bola by to hanebná absurdita.“16
Ešte v jeseni 1952 urobil Ernesto všetky štátne skúšky a 12. júla 1953 obdržal diplom doktora medicíny. Necelý mesiac potom spolu s Carlosom Ferrerom nasadol do vlaku a vydal sa na svoju ďalšiu cestu. Prvou zastávkou na ceste do Venezuely bola Bolívia.

Do Bolívie dorazil rok po tom, ak tu prebehla revolúcia. Počas ich príchodu bola táto krajina uprostred búrlivých reforiem a premien.17 Práve počas tohto päťtýždňového pobytu došlo u Che k politickému dozretiu a ešte viac sa rozvinul jeho antiamerikanizmus. Bolo to podmienené hlavne návštevou baní v okolí La Pazu, kde boli svedkami týrania miestnych baníkov americkými dozorcami.18
Na naliehanie Ferrera si s ním Che zopakoval tú istú trasu ako pri prvej ceste. Potom sa ich cesty rozdelili. Zatiaľ čo Ferrero odišiel za Granadom do Venezuely, Che sa vybral do Guatemaly, kde sa mali všetci traja stretnúť. Che tam našiel podobný revolučný proces ako ten bolívijský a tam po prvýkrát videl kam až siahajú chápadlá „veľkého severného brata“.

Pred Guatemalou sa ešte zastavil v Paname a Kostarike, kde po prvýkrát publikoval19 a stretol sa s prvými dvoma Kubáncami (Calixto Garcia a Severino Rossel), ktorí prežili útok Fidela Castra na Moncadu. Do Guatemaly dorazil na Silvestra 1953 a zostal tam až do pádu prezidenta Jacoba Arbenza. Mienil sa tam zdržať dva roky a potom zamieriť do Mexika, Európy a Číny. Chcel sa zamestnať ako lekár, ale pred zahraničnými lekármi stáli veľké bariéry a tak mu neostávalo nič iné ako pracovať v laboratóriách ministerstva zdravotníctva za veľmi nízky plat.20
V Guatemale sa taktiež zoznámil so svojou prvou manželkou, peruánskou disidentkou Hildou Gadeovou. Z ich vzťahu vzišla jediná dcéra – Hildita, ktorej keď po rokoch položili v Havane otázku, či má nejakú pamiatku na otcovu lásku, odpovedala: „Seba.“21
 
   1  |  2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: Baďura, B.-Janáček, V.: Diplomacie bez rukaviček. Praha 1962. , Borovik, G.-Goriunov,D.: Stalo sa na Kube. Bratislava 1963. , Castaňeda, J.: Compaňero. Život a smrt Che Guevary. Praha 2003. , Kokošin, A.A.-Rogov, S.M.: Šedé eminencie Bieleho domu. Bratislava 1986. , Tarasov, K.: Tajná vojna USA v Latinskej Amerike. Bratislava 1981. , Osaďan, R.: Che Guevara. In: Historická revue XIII, 2002, č.5, s.23-25 , www.che-lives.com, www.marxist.org
Galéria k článku [15]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.