Daniel Bachát - pseudonym Miloslav Dumný

Daniel Bachát sa narodil 18.6.1840 v Ratkovej. Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a Prešove. Potom študoval teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Bol učiteľom a kaplánom v Hybiach, neskôr pôsobil ako evanjelický kňaz v Pribyline, kde bol iniciátorom divadelnej činnosti. O divadelných predstaveniach písal referáty do Sokola a Pešťbudinských vedomostí. Od roku 1873 pôsobil v Pešti, kde sa pričinil o oživenie činnosti Slov. spolku a o založenie časopisu Dunaj. Ako prvý Slovák bol v roku 1879 zvolený za dopisujúceho člena Kisfaludyho spoločnosti. Na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu.

Daniel Bachát bol epigónskym predstaviteľom doznievajúceho romantizmu. Je typickým reprezentantom záverečnej etapy romantizmu, tzv. matičného obdobia. Publikovať začal v roku 1859 v časopise Priateľ školy a literatúry a postupne sa stal spolupracovníkom takmer všetkých slov. politických, beletristických, humoristických, odborných, cirkevných a ľudových časopisov. Príležitostne prispieval aj do českej a maďarskej tlače. Príspevky náboženského charakteru uverejňoval v bibličtine.

Do literatúry vstúpil na rozhraní 50.-tych a 60.-tych rokov 19.storočia. Písal básne, prózy i drámy a prekladal z tvorby maďarských, nemeckých a ruských autorov. Daniel Bachát patril medzi najplodnejších slovenských spisovateľov. Prezentoval sa humoreskami, poviedkami, novelami i ,,noveletkami“ . Námety čerpal výlučne zo súčasnosti, z malomestkého i veľkomestského prostredia, zo svojich spomienok, zážitkov a skúseností.

Napriek žánrovej pestrosti je tvorba Daniela Bacháta obsahovo stereotypná. Dominuje v jeho tvorbe národná tematika. V poézii dominuje národná tematika v podobe pateticko-rétorického zveršovania dobových politických hesiel alebo prezentovaná cez nálady sentimentálneho trpiteľstva.

Básne uverejňované v 60.rokoch zhrnul do prvého zväzku Nevädzí. Zväzok dopĺňajú preklady z nemčiny a strieda tu lyrické útvary, dumky, piesne s pokusmi o veršovanú epiku. Druhú zbierku, Zbožné zvuky, napísal v češtine. Prevládajú v nej náboženské motívy. Viac sa venoval dramatickej tvorbe. Na matičných súbehoch sa zúčastnil dramatickými pokusmi Z iskry býva vatra, Veta za vetu, Rodoľubci.

Ťažisko jeho literárnej tvorby je v próze. Začínal humoreskami: Černokňažník, neskôr sa pokúšal o novely: Sokol. Bachátova próza sleduje výchovné a národnobuditeľské tendencie. Väčšina jeho prozaickej tvorby vyšla v 2. a 3. zväzku Nevädzí. Druhý zväzok sa orientuje na slov. súčasnosť, revolučné roky alebo na nedávnu minulosť. Tretí zväzok prináša noveletky, arabesky, humoresky a preklady. Autor čerpá námety zo spomienok na detstvo, študentské príhody alebo propaguje vlastenecké ideály.
Po presídlení do Pešti písal prózy takmer výlučne len z nového prostredia, označujúc ich ako ,,obrazy z veľkomestského života“. V pseudoromantických situáciách sa stretávajú grófky so sedliackymi synmi, dôstojíci s dievčatami z dedín, falošní hráči a duelanti i postavy z podsvetia. Nad ich motivickou bizardnosťou sa vznáša abstraktná idea osobnej morálky a niekdajšie autorovo národné horlenie prenecháva miesto rovnako plytkému moralizovaniu.

Pravda, vo výnimočných prípadoch ide aj o priamočiaru kombináciu oboch týchto ,,ideových“ princípov, ako napríklad v novele DVE ELENKY (Orol, 1871), ktorá je neobyčajne príznačná pre schematizmus bachátovského pseudoromantizmu. Vyumelkovaný , neprirodzene patetizovaný a poetizovaný rozprávačský štýl, ktorý sa dostáva najmä pri opise ľúbostných vzťahov až do polohy nechcenej parodickosti (aj s nevyhnutným citovaním básnických textov, napríklad zo Sládkovičovej Maríny), túto pseodoumeleckosť Bachátovej prózy len podčiarkuje. Ďaľšie jeho novely z tohto obdobia sú: Vodnárka, Moc prírody, Mučedlnica.

V próze je dianie koncentrované do oblasti citového života postáv, pričom sa ľúbostné motívy zvyčajne prelínajú s národnými (Umelec, Rojko, Básnik). V neskorších novelách situovaných do veľkomestského prostredia, národnú tematiku vystriedali sentimentálno-moralisticky nazerané vzťahy medzi príslušníkmi rozdielnych spoločenských vrstiev (Hasič, Švihák, Kvetinárka).
Po česky napísal zbierku náboženskej lyriky Zbožné zvuky(1885). Napísal veselohry : Z iskry býva vatra (1862), Rodoľubci (1868), Veta za vetu (1869)