„Hľadáme ľahké metódy učenia, hoci by sme sa mali skôr pričiniť, aby sa lenivosť vyhnala zo škôl“

Samuel Tešedík (1742–1820) bol evanjelický duchovný a pôsobil na Dolnej Zemi. Pritom sa intenzívne zaoberal otázkami poľnohospodárstva
Samuel Tešedík bol najvýraznejšou osobnosťou v slovenskej pedagogike v období osvietenstva. Narodil sa 20. apríla 1742 v obci Alberti, kde jeho otec bol evanjelickým farárom. Po otcovej smrti žil so svojou matkou v Bratislave.
Po skončení strednej školy (lýcea) sa venoval výchovnej práci ako domáci učiteľ v zámožných bratislavských meštianskych a šľachtických rodinách. Okrem filozofie a teológie sa venoval aj prírodným vedám aj lekárstvu. Cestovanie využíval ako metódu bezprostredného poznávania spoločenského žvota obyvateľstva, úrovne poľnohospodárstva a priemyslu.

Sociálna a školská reformná činnosť. Tešedíkova pedagogická práca vrcholí v Sarvaši, kde sa natrvalo usadil ako evanjelický farár. Za jednu z hlavných úloh si určil povzniesť uhorské školstvo na taký stupeň, aby mohlo držať krok s vyspelejšími europskými krajinami.
Rovnako chcel zvýšiť produktivitu remesiel a rozvíjať aj priemyselnú výrobu. Kľúčom k tomu mala byť vyššia vzdelanostná úroveň všetkých spoločenských vrstiev, ktorá sa mohla dosiahnuť len školskou reformou. Podporoval osvietenské snahy, aby sa školské vzdelanie sprístupnilo ľudu.
Zriadenie poľnohospodársko-priemyselnej školy. V roku 1779 založil v Sarvaši ústav, ktorý sa mal stať vzorom prenikavejších reforiem uhorského školstva. Cieľom ústavu bolo zdokonaliť upadajúce poľnohospodárstvo a remeslá výchovou rozumných a dobrých poľnohospodárov, remeselníkov, preimyselníkov, obchodníkov, riadiacich pracovníkov v ekonomike, úradníkov a učiteľov. Demokratický charakter Tešedíkovej reformy je v tom, že jeho ústav bol otvorený aj pre deti a mládež z chudobnejších rodín. To bola jedna z príčin, prečo ústav nedostával hmotnú podporu od majetných jednotlivcov a štátnych úradov.

Spojenie vyučovania s výrobnou prácou. Charakteristickými znakmi Tešedíkovej reformnej činnosti uskutočňovanej v ústave bolo zaradenie reálnych predmetov do obsahu vyučovania (aj na prvom stupni), spojenie vyučovania s výrobnou prácou. Na prvom stupni sa žiaci učili čítať, písať, počítať, v predmete čítania si osvojovali vecné poznatky, na druhom stupni to boli zemepis, prírodopis, fyzika, telocvik, zdravoveda, staviteľstvo, peňažníctvo, obchod, technológia poľnohospodárstva a pedagogika.

Základným princípom jeho reformy je spojenie vyučovania s výrobnou prácou. Preto mal ústav pozemok a remeselnícke dielne (niektoré mali podobu manufaktúr) tešedík obohatil vyučovanie o praktickú metódu čiže o prakticko-poľnohospodársko-priemyselnú reformu. Do učebného predmetu zaradil 60 druhov prác, pravda, na všetkých prácach sa žiaci nezúčastňovali. Boli rozdelené podľa ročných období. Tešedík dbal, aby sa deti nezaťažovali telesnými prácami, rešpektoval záujmy detí o druhy prác. Pri remeselných prácach sa používali najmä domáce plodiny, ktoré sa dopestúvali na pokusnom pozemku. Pri zadeľovaní prác dbal aj na to, aby dlho netrvala a bola rozmanitá. Organizáciu vyučovania založil na cyklickom striedaní teoretického a praktického zamestnania.
V roku 1782 Tešedík rozpracoval plán Prakticko-ekonomicko priemyselnej školy a predostrel ho vrchnosti. Jozef II. ocenil jeho prácu a v roku 1787 mu poslal zlatý prsteň a zlatú medailu.

Tešedíkova škola bola jediná svojho druhu v celom Uhorsku. Navštevovali ju deti, mládež i dospelí zo širokého okolia. Najväčšia návštevnosť bola v zimných mesiacoch, keď sa počet žiakov pohyboval okolo 900.
O Tešedíkov ústav sa zaujímala aj študijná komisia a vyjadrila sa pochvalne. Keď bol Tešedík na audiencii u Leopolda II., vyjadril sa uznanlivo o jeho ústave. Prisľúbil mu pomoc, ale sa jej nedočkal.
Sarvašský ústav zanikol v roku 1805 z nedostatku hmotných prostriedkov.

Pedagogické názory S. Tešedíka. Praktická pedagogická činnosť S. Tešedíka sa zakladala na hlbokých teoretických vedomostiach a pedagogických smeroch, ktoré ovplyvňovali pedagogické myslenie na prelome 18. a 19. storočia. Nadväzoval na reformné sociálne a pedagogické snahy veľkého učiteľa národov J. A. Komenského, rozvíjal ich v nových podmienkach. Úzky vzťah ku Komenskému vyjadril aj tým, že vydaltlačou reč, ktorú komenský predniesol z príležitosti otvorenia zreformovanej školy v Šaršskom Potoku pod názvom Oratorio de cultura ingeniorum (1791). Tešedík sa uvedomele hlásil k pedagogickému realizmu. Zo školy chcel mať takú výchovnú inštitúciu, ktorá by bola ja vzdelávacím obsahom spojená so životom. Vychádzal z hesla, že nie pre školu, ale pre život sa učíme. Efektívnosť vyučovania očakával od učiteľa, jeho prípravy a spoločenského postavenia. Učitelia podľa tešedíka sú aj ľudovými vychovávateľmi, sú soľou krajiny, majú sa aktívne zúčastňovať na osvetovej činnosti na vidieku i v mestách. Prihovára sa k tomu, aby učiteľov platil štát. Kritizuje biedne hmotné postavenie učiteľov, ktoré odrádza schopných jednotlivcov od tohto povolania.