John Ronald Reuel Tolkien: Životopis

1.1
Detstvo ( 1892 – 1904 )
John Ronald Reuel Tolkien sa narodil 3.januara 1892 v meste Bloemfontein v Afrike. Jeho otec Arthur Tolkien pochádzal z rodiny nemeckých prisťahovalcov a v Afrike pracoval ako správca pobočky Africkej banky v Bloemfonteine. Tolkienova matka Mabel Suffieldová pochádzala z hrdej a úctyhodnej stredoanglickej rodiny.
Tolkien žil v Afrike do roku 1895, keď sa zistilo, že africké podnebie neprospieva jeho zdraviu. Mabel teda zobrala Ronalda a jeho brata Hilaryho narodeného v roku 1894 a odišla naspäť do Anglicka do Birminghamu k rodičom. Arthur mal zatiaľ zostať v Afrike a pricestovať za ženou a deťmi neskôr. Zastavila ho však reumatická horúčka a neskoršie ťažké krvácanie , ktoré spôsobilo v roku 1896 jeho predčasnú smrť.

Ronald zostaval s matkou bývať v dome starých rodičov a zoznamoval sa so suffieldovskou časťou rodiny. V roku 1896 sa s matkou a bratom presťahoval do dedinky Sarehole. Prvé vzdelanie získaval Ronald od matky, ktorá ho učila čítať a písať. Už vtedy sa začínal prejavovať jeho záujem o jazyky. Tiež prejavoval kresliarsky talent, hlavne čo sa týkalo krajiny a stromov. Mimo výuky čítal veľa rozprávkových knižiek, z ktorých ho najviac zaujali príbehy o drakoch.
Život v Sarehole bol pre Ronalda idylický hlavne vďaka láske k matke a k okolitej prírode. K narušeniu dokonalého života prispela hlavne rodina Tolkienovej matky, ktorá sa nevedela zmieriť s tým, že Mabel zavrhla a anglikánsku cirkev a stala sa katolíčkou. Napätie medzi ňou a rodinou, a s tým spojená finančná tieseň však neotriasla jej vernosťou k novej viere a začala poučovať svojich synov o katolíckom náboženstve. V roku 1899 skladal Tolkien prijímačky na Školu krala Edwarda , ktorá bola najlepšia v Birminhame. Neuspel a skúšku zložil až o rok neskôr. Do školy nastúpil v roku 1900. Škola bola od Sarehole vzdialená 4 míle, a keďže si kvôli finančnej tiesni nemohli dovoliť cestovné na vlak musel chodievať pešo. Preto sa jeho matka rozhodla presťahovať do Moseley, a teda bližšie ku škole. Škola kráľa Edwarda bola preľudnená a hlučná, čo znamenalo pre Tolkiena prvotný šok. Postupne si však zvykol a začalo sa mu v škole páčiť, aj keď zatiaľ neprejavoval ako žiak mimoriadne schopnosti.

V nasledujúcich dvoch rokoch sa dvakrat presťahovali a Tolkien s bratom začali navštevovať školu svätého Filipa. V tomto období objavil Tolkien waleský jazyk, ktorý sa mu videl najpríťažlivejší zo všetkých. Jediné waleské knihy, ktoré sa mu podarilo zohnať boli pre neho zatiaľ nezrozumiteľné.
V novom prostredí na predmestí Edgbastonu sa Tolkienova rodina zoznámila s farným kňazom, otcom Francisom Xavierom Morganom. Rodina v ňom našla nielen dobrého kňaza, ale aj chápavého priateľa.
Neskôr začal Tolkien predbiehať svojich spolužiakov v Škole svätého Filipa a bolo jasné, že škola mu nemôže poskytnúť vzdelanie, aké potreboval. Znova sa teda učil doma a v jeseni 1903 získal na Škole kráľa Edwarda nadačné štipendium. V škole sa začal učiť po grécky. Triedny učiteľ George Brewerton vzbudil jeho záujem o anglickú literatúru. Zrodila sa jeho averzia k dielam W. Shakespeara a tiež jeho láska k stredoanglickému jazyku, s ktorým sa oboznámil Chaucerových Cantenburských poviedkach.

Začiatok roku 1904 nebol pre rodinu dobrý. Ronald a jeho brat ochoreli a ich matka sa ocitla v nemocnici, kde jej diagnostikovali cukrovku. Chlapci boli odoslaní k príbuzným a Mabel sa liečila v nemocnici. V lete bola prepustená a spolu so synmi odišla na prázdniny do Rednalu. Prostredie sa podobalo Sarehole, ktoré Tolkien tak miloval a leto bolo pre rodinu naozaj idylické.

S príchodom školského roku Ronald znova začal chodiť do školy. Mabelin stav sa začal zhoršovať tak rýchlo, že si to jej synovia ani nestihli všimnúť. Na začiatku novembra upadla do diabetickej kómy a šesť dní nato zomrela. Smrť matky Tolkiena veľmi poznačila a ovplyvnila. Po jej smrti katolícke náboženstvo vyplnilo priestor, ktorý predtým zaberala ona: „Moja drahá matka bola naozajstná mučedníčka a nie každému Boh dopraje tak ľahkú cestu k svojim veľkým darom ako Hilarymu a mne, keď nám dal matku, ktorá sa upracovala a utrápila k smrti, len preto aby zaistila, že zachováme vieru." napísal Tolkien deväť rokov po matkinej smrti. Matkina smrť v ňom utvrdila tiež záujem o štúdium jazykov a poznačila jeho osobnosť. Stal sa z neho pesimista, čosi ako rozdvojená osobnosť. Od prírody mal rád rozhovory, bol veselý s veľkou chuťou do života. Pesimistická stránka jeho osobnosti prevažovala v jeho denníkoch a listoch a viedla k záchvatom hlbokého zúfalstva. V týchto chvíľach mal predtuchu blížiacej sa smrti, mával pocit , že nič nepotrvá a nikdy nemôže vyhrať raz a navždy.

1.2
Mladosť ( 1904 – 1914 )
Za poručníka pre synov Mabel určila otca Francisa Morgana. Tolkien a jeho brat boli ubytovaní u svojej tety v tmavom dome v Birminghame. Ronaldovi sa prostredie nepáčilo a láske k prírode sa uňho začala spájať s láskou k matke. Ronald naďalej navštevoval Školu kráľa Edwarda. V triede medzitým získal prvé miesto a javil zreteľné predpokladu pre akademickú dráhu. Prejavoval hlavne jazykové nadanie a vďaka triednemu profesorovi sa začal rozvíjať jeho záujem o všeobecné princípy jazyka. Tolkien hľadal prvky spoločné všetkým jazykom, a tým vlastne študoval filológiu. V tomto období sa začína zaoberať anglosaštinou. Postupne objavuje básne v anglosaštine, neskôr strednej angličtine a starej nórštine a získava pozoruhodne jazykové znalosti. Tie využíva na vytváranie vlastných jazykov. K tejto tvorbe ho poháňala túžba „spísať všetky svoje obľúbené zvuky". Jeho prvý jazyk sa zakladal na španielčine a neskôr na gótštine.

Cez prázdniny sa otec Francis rozhodol chlapcov presťahovať, pretože postrehol , že u tety nie sú šťastní. Presťahovali sa k rodine Faulknerových, s ktorými bývala tiež 19-ročná Edith Brattová. Bola tiež sirota ako Ronald a vynikala hrou na klavír. Rýchlo sa s bratmi
Tolkienovými spriatelila a rozumela si najmä s Ronaldom. V roku 1909 usúdili, že je to láska, tajne sa stretávali a chodili na výlety na bicykli. Keď sa o týchto stretnutiach dozvedel otec Francis, vzťah Ronaldovi zakázal až do jeho 21.Toto násilné odlúčenie spôsobilo premenu detskej lásky na vážny celoživotný vzťah „Nič iné by asi tak neutvrdilo volu aby taký vzťah (aj keď to skutočne bola láska) vytrval.“ V tom čase sa Tolkien neúspešne pokúsil získať štipendium na Oxforde.
Nasledujúce tri roky prežíval vo výlučne mužskej spoločnosti svojich priateľov zo školy. Založili si neoficiálny klub T.C.B.S. (Tea club Barrovian society), ktorého trvalé jadro spočívalo v osobách Tolkiena, Christophera Wisemana a Roberta Gilsona. Všetkých spájala znalosť gréckej a latinskej literatúry a dopĺňali sa vedomosťami v iných oboroch. Ronald sa vyznal vo filológii a germánskych jazykoch, Wiseman bol matematik a prírodovedec, Gilson sa zaujímal o maliarstvo. Neskôr k nim pribudol Geoffrey Bache Smith, ktorý priviedol ostatných členov k poézii.

Tolkien sa začal venovať písaniu básní neboli však ničím výnimočné až na námety škriatkov a elfov, ktoré boli pre 18-ročného hráča rugby predsa len nezvyčajné. Znova sa pokúsil o štipendium na Oxforde a tentoraz bol úspešný.
Exeterská univerzita, na ktorú ho prijali síce nebola ta najkrajšia, ale Tolkien bol rozhodnutý, že tam bude šťastný. Dostal sa do prostredia, kde neboli výrazné sociálne rozdiely medzi študentmi. Rýchlo si zvykol a získal nových priateľov. Študoval klasické jazyky, ďaleko viac ho však teraz zaujímala germánska literatúra. Taktiež ho zaujala porovnávacia filológia pod vedením Josepha Wrighta. Pod jeho vplyvom sa začal zaoberať keltštinou (walesky jazyk) a objavil fínštinu, ktorá ovplyvnila vo veľkej miere jeho vlastný jazyk.

V roku 1913, v deň jeho 21. narodenín napísal po troch rokoch list Edith, v ktorom ju žiadal o ruku. Edith sa však medzitým zasnúbila s bratom svojej priateľky, lebo nedúfala, že Ronald by o ňu mohol mat po takej dlhej dobe záujem. Po Tolkienovom liste sa so snúbencom rozišla a zasnúbila sa s Ronaldom.
Ten v Oxforde medzitým získal titul z klasickej filológie. Skúšku mohol pri jeho schopnostiach zložiť lepšie, ale upútal bezchybnou pracou z porovnávacej filológie. Jeho záujem o strednú a starú angličtinu a germánske jazyky podmienil prestup na anglistiku. Na začiatku letného semestra teda zanechal klasické jazyky a začal sa venovať štúdiu angličtiny. Na anglistike si vybral špecializáciu „jazyk“ (starú a strednú angličtinu a filológiu), študenti ale boli nútení čítať aj diela modernej anglickej literatúry (teda literatúru od Chaucera po 19. storočie). Tolkien skoro ovládal latku veľmi dobre a písal rozsiahle eseje tykajúce sa angličtiny ako „Dĺženie samohlások v staro a stredoanglickej dobe“ a „Anglonormanský prvok v angličtine“. Rozširoval si znalosť západomidlandského nárečia v strednej angličtine, pretože mu pripomínalo detstvo a jeho predkov. Vplyv na jeho budúce dielo mala nórska literatúra , ktorú študoval ako špeciálny predmet. Bola to predovšetkým Mladšia Edda (alebo Prozaická) a Staršia Edda ( alebo Poetická) a vďaka týmto dielam narazil na zásobáreň islandských mýtov a legiend.

Starosti Tolkienovi robila aj otázka náboženstva Edith. Ak sa chceli zosobášiť, musela prestúpiť na katolícku vieru. Presťahovala sa so sesternicou do Warwicku, kde ju vyučoval katolícky kňaz. Ronald prišiel na návštevu za nimi. Keď boli s Edith spolu nebol ich vzťah vždy ideálny, museli ustupovať jeden druhému, aby si porozumeli. Čiastočne to bolo spôsobené Tolkienovym oddeľovaním života, ktorý viedol v škole s priateľmi a domáceho života. Aj napriek tomu však bolo jasne, že medzi nimi vládne skutočná láska a porozumenie a po prijatí Edith do katolíckej cirkvi sa oficiálne zasnúbili v kostole.

Po návšteve vo Warwicku podnikol cestu do Francúzska, kde sa prehĺbila jeho averzia voči všetkému francúzskemu, ktorá neskôr prerástla do nenávisti.
V tej dobe jeho štýl ovplyvnil W. Morris používaním archaizmov a básnických inverzií, čím sa pokúšal vytvárať zdanie legendy. Vzniká počiatok Tolkienovej vlastnej mytológie- báseň o hviezdnom námorníkovi Earendelovi (neskôr čitateľom známy ako Eärendil).

1.3
1. svetová vojna (1914 – 1918 )
V dobe, keď Tolkien začal vyvíjať svoju vlastnú mytológiu Anglicko vyhlásilo vojnu Nemecku. Mnoho tisíc mladých mužov sa hlásilo do armády, Tolkien ale zmýšľal úplne odlišne. Jeho hlavným cieľom bolo zostať v Oxforde a dokončiť štúdium. V jeseni sa vrátil na Oxford: „Je to strašné. Naozaj si myslím, že nebudem môcť pokračovať: študovať sa zdá úplne nemožné. Nie je tu jediný človek, ktorého poznám...“ Prihlásil sa na program, podľa ktorého absolvoval bojovú prípravu na univerzite a nástup k vojsku odložil, pokiaľ nedoštuduje.

Koncom roku 1914 sa konalo stretnutie T.C.B.S. kde sa Tolkien rozhodol, že je básnikom, našiel „hlas pre všetko, čo som mal uzavreté v sebe“. Hneď po stretnutí začal písať básne. Týkali sa jeho mytológie, k svojmu vymyslenému jazyku začal tvoriť dejiny. Básne celkovo neboli pozoruhodne a rozhodne nešetrili slovami. Christopher Wiseman básne prirovnal „k dáme, ktorá si rada navlieka všetky šperky hneď po raňajkách“.
V roku 1915 obdržal Tolkien titul prvej triedy zo záverečnej skúšky z anglického jazyka a literatúry a nastúpil v hodnosti podporučíka k Lancashirským strelcom. Na počiatku roku 1916 sa rozhodol pre špecializáciu signalizačného dôstojníka.
Nalodenie do Francúzska sa blížilo a tak sa s Edith rozhodli, že sa vezmú. Svadba sa konala vo Warwicku 22.3. 1916.Rozhodli sa, že Edith nebude mat stály domov, ale bude bývať čo najblizsie Ronaldovho tábora.

Tolkien sa dostal do tábora v Etaples. Po troch týždňoch sa vydali na front. Prvý deň zajali Nemci 20 000 spojeneckých vojakov. Tolkienov prápor zostaval v zálohe. Mal starosť o svojich priateľov Gilsona a Smitha, ktorí obaja odišli priamo do boja. Smith sa vrátil a spolu s Tolkienom čakali na správy o Gilsonovi. V piatok 14.7. sa Tolkienova stotina vybrala do boja. Pretrpel dlhy nočný pochod a ubytovanie v zákopoch. Signalistov ako on čakalo sklamanie v podobe nefungujúceho zariadenia zákazu používania telefónov pre záväzné odkazy, pretože na linky sa napojili Nemci. Signalisti sa museli spoliehať na svetla, zástavy, bežcov a poštové holuby. Tolkiena poznačili najmä mŕtvoly, ktoré sa váľali v každom kúte, rozkladajúce sa tela v zákopoch a doničené stromy a príroda v okolí. Prvým útokom prešiel Tolkien bez zranenia.

Pri návrate z boja ho čakala sprava o smrti Roba Gilsona, ktorý zahynul v La Boiselle, keď viedol svojich mužov do boja hneď v prvý deň bitky.
27. 10 dostal Tolkien takzvanú „zákopovú horúčku“, ktorú prenášali vsi a prejavovala sa vysokými teplotami. Odviezli ho vlakom do nemocnice a keď mu horúčky neklesali, bol transportovaný do Anglicka do nemocnice v Birminghame. Stretol sa s Edith a jeho stav sa zlepšil natoľko, že mohol stráviť Vianoce v Great Haywoode.
Tam dostal list od Christophera Wisemana o smrti G. Smitha. Zomrel pri výbuchu granátu. Nedlho predtým napísal Tolkienovi: Mojou hlavnou útechou je , že ak to dnes v noci dostanem- za par minút idem na front- stále ešte zostane jeden člen veľkej T.C.B.S., aby vyjadril to, o čom som sníval a na čom sme sa všetci zhodli. Som totiž pevne presvedčený, že smrť jedného z členov nemôže T.C.B.S. rozpustiť. Smrť z nás ako z jednotlivcov môže urobiť niečo hnusného a bezmocného, ale nemôže skoncovať s nesmrteľnou štvorkou! To je objav, ktorý odovzdám dnes Robovi, až dnes večer pôjdem. A ty to napíš tiež Christopherovi. Nech ti Boh žehná, môj drahý John Ronald, a hovor to, čo som sa pokúšal povedať ja, dlho po tom, čo ja tu nebudem, ak mi to je súdené.
Tieto slová boli pre Tolkiena ako výzva, aby zahájil veľké dielo, nad ktorým už nejaký čas premýšľal a to stvoriť vlastnú mytológiu. Viedla ho k tomu záľuba vo vymýšľaní jazykov, túžba vyjadriť svoje najhlbšie city v poézii a tiež túžba stvoriť mytológiu pre Anglicko, pod inšpiráciou fínskych mýtov „Keby nám tak toho zostalo viac- niečo rovnakého druhu, čo by patrilo nám Angličanom.“ Začal písať Knihu stratených príbehov (Book of lost tales). Niektorých zarážalo, ako mohol zbožný katolík ako Tolkien, písať s takým presvedčením o svete, kde nie je uctievaný Boh. Knihu stratených príbehov (neskôr Silmarillion) kresťanstvu neprotirečí, Boh je v knihe prítomný, hoci v inej forme. Tolkienov hlavný ciel bol napísať knihu tak, aby nebola klamlivá. Veril, že človek môže dostať od Boha dar zaznamenať „náhly záblesk vnútornej skutočnosti alebo pravdy“. O povestiach napisal: „Vyvstávali mi v mysli ako niečo dané... mal som stále dojem, že zaznamenávam niečo, čo už kdesi je - nie, že si vymýšľam“ .

Začiatkom roku 1917 sa prápor dožadoval Tolkienovho návratu do Francúzska. Ku koncu dovolenky v Great Haywoode znova ochorel a dočasne ho poslali slúžiť do Yorkshiru. Tam však ochorel opäť a dostal sa do sanatória v Harrogate. Keď bol uznaný schopným služby, bol odoslaný do signalizačnej školy a mal šancu urobiť skúšky, ktoré by preňho znamenali, že by zostal v Anglicku a nemusel sa vrátiť na front. Skúšky neurobil a niekoľko dni nato sa znova ocitol v nemocnici.
Edith sa vo vysokom stupni tehotenstva presťahovala do Cheltenhamu, aby si zariadila pôrod v pohodlnejšej nemocnici. 16. 11. 1917 sa im narodil syn John Francis Reuel.
V tejto dobe už bolo nepravdepodobné, že by ho znova poslali spat do Francúzska. V nemocnici sa zaoberal písaním a zdokonaľoval sa v španielčine a taliančine, učil sa trocha po rusky.

Po prepustení z nemocnice zašiel do Oxfordu informovať sa o dostupnej práci na univerzite. Vyhliadky boli biedne, ale dostal prácu pomocného lexikografa na Novoanglickom slovníku. Koncom roku 1918 sa s Edith a dieťaťom usídlili v Oxforde. Počas dvojročnej prace na slovníku sa „naučil viac, než za ktorékoľvek iné porovnateľné obdobie v živote“.

1.4
Leeds ( 1920 – 1925 )
Neskôr sa živil doučovaním a v roku 1920 požiadal o miesto lektora anglického jazyka na univerzite v Leedse. Miesto dostal a presťahovali sa do Leedsu. Narodil sa im druhy syn Michael Hilary Reuel. Na univerzite dostal Tolkien zodpovednosť za všetku výuku jazykov na katedre. Vypracoval program pre študentov, ktori sa chceli venovať filológii.

V roku 1922 prišiel do Leedsu novy lektor E.V. Gordon, s ktorým Tolkien pripravil nove vydanie básne Sir Gawain a Zelený rytier (Sir Gawain and the green knight).
Práce na Silmarillione výrazne pokročili - bol už skoro hotový, ale Tolkien akoby ho dokončiť nechcel. Začal znova prepisovať príbehy a niektoré zveršoval.
V roku 1924 sa stal profesorom anglického jazyka v tridsiatichdvoch rokoch, čo bol na britské univerzity pozoruhodne nízky vek.
V tom istom roku sa narodil tretí syn Christopher Reuel. Otec si ho zvlášť obľúbil.
V roku 1925 sa uvolnilo miesto profesora anglosaštiny na Oxforde. Konkurencia bola silná, ale miesto získal Tolkien.

1.5
Oxford a „The Inklings“
Na začiatku 20. storočia a teda v roku 1926, keď sa Tolkien s rodinou do Oxfordu presťahoval bol Oxford koncentrovanou kolóniou akademických pracovníkov, ich manželiek, deti a služobníctva. Obyvatelia bývali v rôznych sídlach, od gotických až po predmestské vilky. Rodina sa nasťahovala do domu na Northmoor Road, kde zostali dvadsaťjeden rokov. Krátko pred sťahovaním sa narodilo štvrté a posledne dieťa, dcéra Priscilla Mary Reuel.
Život Tolkiena na Northmoor Road bol podľa pravidelného poriadku, bez väčších zmien. V dome mal vlastnú izbu, aby manželku nerušil ponocovaním. Po raňajkách vyučoval súkromne žiakov alebo prednášal na univerzite. Vo volnom čase sa staral o záhradu pri dome, pomáhal deťom s úlohami a niekedy si chodil posedieť s priateľmi. A po nociach tvoril diela, ktoré mali onedlho zmeniť vnímanie fantasy literatúry na celom svete.

Keď sa Tolkien v roku 1925 vrátil do Oxfordu, chýbalo mu intelektuálne priateľstvo, aké mu až do bitky na Somme poskytoval T.C.B.S. Na Oxforde sa zoznámil so školiteľom anglickej literatúry a jazyka C.S. Lewisom. Získal ho pre svoj spolok, kde sa predčítali islandské ságy a začalo sa ich dlhé a mnohostranne priateľstvo. Obaja sa zaoberali mytológiu severských zemi a neskôr si navzájom posielali a hodnotili svoje diela. Tolkien mal tiež značný podiel na Lewisovom priklonení sa ku kresťanskej viere. Obaja patrili k skupine The Inklings („Tušitelia“), kde predčítali a kritizovali literárne diela.
Na univerzite mal Tolkien povinnosť poriadať aspoň 36 prednášok a seminárov ročne. On to však nepovažoval za dostatočné k prebraniu predmetu a konal ich 136. Bolo to sčasti aj tým, že profesorov anglosaštiny a strednej angličtiny bolo málo. Prednášky a príprava na ne Tolkienovi zaberali veľa času a tak sa občas stavalo, že sériu prednášok vypustil. Oxford ho obdaril povesťou človeka, ktorý sa poriadne nepripravuje na výuku, skutočnosť ale bola taká, že sa pripravoval až príliš precízne.

1.6
Pán prsteňov ( 1930 – 1959 )
Predtým než Tolkien začal písať Hobita a Pána Prsteňov rozvíjal svoje rozprávačské schopnosti na príbehoch, ktoré rozprával svojim deťom, keď nemohli zaspať. Podobne vznikla rozprávka Roverandom (Putovanie Rovera), ktorú rozprával svojmu synovi, keď stratil hračku psíka. Dobrodružstvá postavy neskôr známej ako Tom Bombadil sa tiež začali ako príbeh pre Tolkienove deti. Príbeh Hobita načrtol jedného letného dna na Northmoor Road, keď opravoval maturitne písomky. Jeden študent nechal stranu nepopísanú a Tolkien na ňu napísal „ V istej podzemnej nore býval jeden hobit“ . Rozhodol sa zistiť, čo sú hobiti zač. Takto sa u neho vždy príbehy začínali – z mien, ktorých význam sa pokúsil zistiť. Vo všetkých jeho dielach môžeme nájsť autobiografické prvky. Sám neskôr povedal: „ V skutočnosti som vo všetkom okrem veľkosti hobit. Mám rad záhradky, stromy a poľnohospodársku krajinu bez mechanizácie, fajčím fajku, mám rád dobré jednoduché jedlo, ale hnusí sa mi francúzska kuchyňa, páčia sa mi ozdobné vesty a dokonca sa ich opovažujem v týchto šedivých dňoch nosiť. Mám rad huby (z lúky), mám veľmi prostoduchý zmysel pre humor (ktorý unavuje aj tých, ktorí sú mi priaznivo naklonení), chodím neskoro spať a neskoro vstávam (ak to ide). Príliš necestujem.“ Aj krajina, do ktorej hobitov situoval sa podobala západomidlandskému prostrediu, ktoré považoval Tolkien za domov seba a svojich predkov.

V roku 1936 sa o Hobita zaujímalo londýnske nakladateľstvo George Allen & Unwin vďaka rodinnej známej, ktorá tam pracovala a požiadali Tolkiena, aby knihu pripravil na vydanie. Po mnohých korektúrach zo stany autora sa Hobit dočkal vydania v roku 1937. Dielo zaznamenalo pochvalne kritiky a rýchlo sa predávalo. Nakladateľstvo požiadalo Tolkiena o ďalšie diela. Rozpracovane rukopisy, ktoré zaslal vydavateľom, sa im páčili, ale žiadny neobsahoval príbehy o hobitoch, ktorých sa dožadovala verejnosť. Začiatkom roku 1937 začal Tolkien písať novy príbeh o hobitoch, z ktorého vznikol Pán Prsteňov. Príbeh začal prepájať so svojou mytológiou zo Silmarillionu.

V roku 1939 vypukla 2. svetová vojna. Jeho synovia odišli bojovať a Tolkien pôsobil ako pozorovateľ leteckých poplachov. Práca na románe sa pozdržala, ale nebol to len následok vojny. Na vine bol aj Tolkienov perfekcionizmus. Veľmi mu záležalo na tom, aby každá drobnosť dokonale zapadala do celku. Chcel „aby ľudia jednoducho do príbehu vstúpili a brali ho (v istom zmysle) ako skutočný.“
Po vojne sa k spolku „The Inklings“ pridal aj Tolkienov syn Christopher, najprv aby predčítal z Pána Prsteňov, neskôr sa stal právoplatným členom.
Tolkienovo priateľstvo s Lewisom sa začalo rozpadať, možno aj kvôli občasnej tvrdej kritike vznikajúceho pokračovania Hobita. Pravdepodobne bola na vine aj Tolkienova nechuť k Lewisovmu dielu „Letopisy Narnie“. Po roku 1954, keď bol Lewis zvolený do novej profesúry stredovekej a renesančnej literatúry v Cambridge, vídali sa pomerne malo. Medzitým sa rodina presťahovala na Manor Road. Dokončenie trvalo do roku 1949. Tolkien si nemyslel, že kniha je bez chyb: „Napísal som to krvou svojho srdca, takou, aká je, hustá alebo riedka; ničoho iného niesom schopný.“
S vydaním knihy bolo množstvo problémov, pretože Tolkien sa snažil vydať naraz Pána Prsteňov aj Silmarillion. Silmarillion sa vydať nepodarilo, lebo bol stále nedokončený. Pán Prsteňov bol (s veľkou nechuťou Tolkiena) rozdelený na 3 časti. Spoločenstvo prsteňa a Dve veže vyšli v roku 1954, Návrat kráľa v roku 1955. „ Tá kniha je ako blesk z čistého neba. Povedať, že sa v nej bez hanby v dobe takmer chorobne protiromantickej naraz vrátila veľkolepá a výrečne hrdinská romanca, nestačí. Pre nás, ktorí žijeme v tej cudnej dobe, je dôležitý práve onen návrat – a číra úľava z neho. Ale v dejinách samotnej romance - v dejinách, ktoré sa tiahnu späť k Odysee a ďalej - to nie je návrat, ale pokrok, ba revolúcia: dobytie nového územia.“ Autorom tejto recenzie bol C. S. Lewis. Tato chvála bola zbytočne prehnaná, Lewis však chcel urobiť pre Tolkiena všetko, čo bolo v jeho silách. K jeho príspevku na záložku knihy sa Observer vyjadril: „Iba veľké majstrovské dielo mohlo prežiť bombardovanie chválou, ktorá sa naňho zniesla zo záložky.“ Aj ostatné recenzie diela boli ale prevažne kladné. Predaj knihy stúpal a v nasledujúcich rokoch bol Pán Prsteňov preložený do všetkých hlavných jazykov a mnohých iných.

V roku 1965 prišla sprava, že jeden americký nakladateľ sa chystá vydať neautorizované paperbackové vydanie Pána Prsteňov a skoro isto za to Tolkienovi neposkytne žiadny honorár. Tolkien a londýnsky vydavateľ Stanley Unwin sa snažili situáciu zachrániť vydaním autorizovaného diela. Museli však urobiť zmeny v texte, a kým ich Tolkien stihol dokončiť bolo neautorizovane vydanie už dávno vydané.
Autorizovane nakladateľstvo sa rozhodlo, že už ďalej čakať nemôžu a vydali Hobita a neskôr aj Pána prsteňov. Bolo drahšie ako neautorizovane vydanie a tak Tolkien všetkým svojim americkým korešpondentom vkladal do listov poznámku, aby kupovali jedine knihy vydané od autorizovaného vydavateľstva. Americkí fanúšikovia začali protestovať proti neautorizovanému vydaniu a nakladateľstvo poslalo Tolkienovi ospravedlňujúci list, kde mu ponúkli honorár a sľúbili, že po vypredaní zásob už tlačiť knihu nebudú.

Po tomto spore sa stal Pán prsteňov v Amerike veľmi populárny a predaj knihy dosiahol miliónovej hranice. Vznikol takzvaný „univerzitný kult“. Študenti si v knihe našli mnohé, čo na nich zapôsobilo. Začali sa objavovať nápisy ako „Frodo žije“, „Gandalf prezidentom“ alebo „Navštívte Stredozem“.
Americké nadšenie sa rýchlo rozšírilo aj do iných krajín. Predaj kníh stále stúpal a v roku 1968 to boli asi tri milióny výtlačkov. Tolkiena začali otravovať novinári a fanúšikovia. Sláva ho zarážala, pretože nič také neočakával a nepokladal to ani za náležité.

1.7
Posledné roky (1959 – 1973 )
V roku 1959 odišiel Tolkien z profesorského miesta. Občas sa vídal s Lewisom a možno by si aj zachovali niečo zo starého priateľstva, nebyť Lewisovho manželstva. Lewis teraz očakával od svojich priateľov, že budú jeho manželke vzdávať hold, zatiaľčo on, kým bol starým mládencom na fakt, že jeho priatelia sú ženatí, často zabúdal. Tolkien sa stal samotárom a väčšinu času trávil doma.

Mal veľkú starosť o Edithino zdravie, ktorá mala problémy s chôdzou a trpela zažívacími ťažkosťami. Pustil sa do revízie a dokončovania Silmarillionu, v práci ho však často vyrušovali revízie iných diel, ktoré sa pripravovali na vydanie. Mnoho času trávil odpoveďami na listy čitateľov, hraním pasiánsu pripadne lúštením krížoviek. Život mu často pripadal jednotvárny a obmedzujúci. „Dni sa zdajú prázdne a nemôžem sa na nič sústrediť. Život v tomto väzení je taká nuda.“ Z depresie nad týmto stavom vznikla poviedka Kováč z Wootton Major.

Život na penzii mal pre Tolkiena aj kladne stránky. Konečne mal dostatok peňazí a bol štedrý najmä k svojim vnúčatám. Nikdy si však s Edith nekúpili do domácnosti elektrické vymoženosti ako televíziu alebo práčku.
Začiatkom roku 1968 sa presťahovali do Bournemouth – anglického letoviska, kde už predtým zvykli tráviť dovolenky. Edith si prostredie veľmi obľúbila. pretože si tu našla mnoho priateľov. Tolkien nebol v Bournemouth najšťastnejší, ale išlo mu hlavne o blaho Edith. Tiež sa mu v tomto prostredí darilo pokračovať na revíziách Silmarillionu. Koncom roka 1971 sa bournemouthské obdobie náhle skončilo, keď Edith 29. októbra zomrela.

Po prekonaní šoku z jej smrti sa Tolkien rozhodol presťahovať naspäť do Oxfordu. Mertonova univerzita ho pozvala, aby sa stal rezidentným čestným členom. V roku 1972 sa presťahoval na Merton Street. Často navštevoval svojho syna Christophera, ktorý býval neďaleko Oxfordu a preberal s nim opravy na Silmarillione. Mnoho amerických univerzít ho pozývalo na návštevy spojene s udelením doktorátu, Tolkien sa však už na také dlhé cesty necítil. V roku 1971 dostal od kráľovnej Rad Britského impéria a najviac ho potešilo udelenie čestného doktorátu z literatúry za prínos do filológie v roku 1972.
U Tolkiena sa začali prejavovať zažívacie ťažkosti, ale zdalo sa, že po liečbe sa jeho stav zlepšil. Pri návšteve priateľov sa necítil dobre a bol prevezený do nemocnice, kde mu zistili krvácajúci žalúdočný vred. Správy boli najprv optimistické, ale neskôr došlo k infekcii. Zomrel 2. septembra 1973 vo veku 81 rokov.